Slovník pojmov a princípov

Tento Slovník pojmov a princípov snáď dá rýchlu pomoc tým, čo sú neznalí určitým frázam, témam a princípom, ktoré sú často spomínané. Viac užitočné a lepšie je zoradenie podľa témy, než aby to bolo abecedne.

Pápežstvo – úrad pápeža, nasledovníka sv. Petra, ktorý bol založený Ježišom Kristom (Mt.16:18-20; Ján 21:15-17) na sv. Petrovi ako hlave Kresťanskej Cirkvi. Biskupi Ríma sú nasledovníci sv. Petra. Držia to isté primárne postavenie v Kresťanskej Cirkvi, ktoré sv. Peter držal v apoštolskej Cirkvi.

Magistérium – učiteľská autorita Katolíckej Cirkve využívaná pápežom, keď prehlasuje dogmu s autoritou pápežstva. Nie každý výrok skutočného pápeža je učenie Magistéria. Pápež hovorí magistersky, keď spĺňa isté kritéria (tak jak je definované v I. vatikánskom koncile). Tí, ktorí sú verní Magistériu, sú tí, čo sú verní tomu, čo pápeži cez celú históriu dogmaticky učili alebo dali do popredia, čo Katolícka Cirkev vždy zaznávala.

Ex Cathedra – latinsky pre „z pozície Stolca“. To značí, keď pápež hovorí neomylne zo Stolca sv. Petra, keď spĺňa kritéria pre neomylné prehlásenie. Heréza a smrteľný hriech je odmietnuť ex cathedra vyhlásenie pápeža, ktoré je nereformovateľné (nemenné), keďže pozostáva z dogmy, ktorú Kristus zjavil Cirkvi.

Pápež Pius IX., Prvý vatikánsky koncil, r. 1870, Zasadanie 4, Kapitola 4.:

„ ... Rímsky Pontiff, keď hovorí ex cathedra [zo Stolca sv. Petra], to jest, keď vykonáva úlohu pastora a učiteľa všetkých kresťanov, v zmysle s jeho najvyššou apoštolskou autoritou, vysvetľuje doktrínu viery alebo morálky, aby bola držaná univerzálnou Cirkvou, s pomocou božskej asistencie prisľúbenej mu v požehnanom Petrovi, operuje s tou neomylnosťou, ktorú božský Spasiteľ žiadal, aby Jeho Cirkev bola inštruovaná v definovaní doktrín viery a morálky; a preto také definície Rímskeho Pontiffa od neho samotného, ale nie od konsenzu Cirkve, sú nemenné.“[1]

Božské Zjavenie/Dogma –  Pravda Ježiša Krista je učenie z božského Zjavenia. Katolícka Cirkev učí, že dva zdroje božského Zjavenia sú: Sväté Písmo a svätá tradícia; ich skutočný obsah je daný do popredia Magistériom Katolíckej Cirkve. Božské Zjavenie skončilo smrťou posledného apoštola. Dogma je nemenná. Keď pápež definuje dogmu, nerobí dogmu pravdivú od toho momentu, ale skorej to, že slávnostne (oficiálnym/formálnym úkonom) deklaruje bezchybne to, čo vždy bolo pravdou od smrti posledného apoštola. Dogmám sa má veriť tak, ako ich Cirkev „raz deklarovala“, bez akejkoľvek recesie od toho významu ku „hlbšiemu chápaniu“.

Pápež Pius IX., Prvý vatikánsky koncil, Zasadanie 3., Kapitola 2 o Zjavení, 1870, ex cathedra:

„Preto, takisto chápanie svätých dogiem, musí byť súvislo zachované, ktoré svätá matka Cirkev raz deklarovala; a nesmie nikdy byť recesia od toho významu pod zavádzajúcim menom hlbšieho chápania.“[2]

Pápež Pius IX., Prvý vatikánsky koncil, Zasadanie 3., Kapitola 4., Canon 3: „Ak niekto povie, že je možné po nejakom čase, vzhľadom na pokročenie vedomosti, prisúdiť dogmám predloženým cirkvou vnímanie, ktoré je iné, ako mu Cirkev rozumela a rozumie: nech je prekliaty.“[3]

Heretik – je pokrstený človek, ktorý odmieta dogmu Katolíckej Cirkve. Heretici sú automaticky exkomunikovaní z Cirkve (ipso facto), bez deklarácie, pre odmietnutie autoritatívneho učenia viery.

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (#9), jún 29. rok 1896: „Žiaden (taký), kto iba neverí vo všetky (tieto herézy), sa nemôže pre ten dôvod nazdávať byť Katolíkom alebo sa ním volať. Lebo môžu povstať iné herézy, ktoré nie sú spomenuté v tejto našej práci, ak sa niekto drží jednej z nich, onen nie je Katolík.“[4]

Pápež Sv. Pius X., Editae Saepe (#43), máj 26. rok 1910: „Je to istý, dobre založený fakt, že žiaden iný zločin, tak vážne neuráža Boha, a provokuje Jeho najväčší hnev, ako zloba herézie.“[5]

Schizmatik – pokrstená osoba, ktorá odmieta prijímanie so skutočným pápežom alebo so skutočnými katolíkmi. Schizmatici sú takmer vždy i heretici. Schizmatici takisto podliehajú automatickej exkomunikácii.

Odpadlík (česky apostat) – pokrstená osoba, ktorá nielenže odmieta jednu alebo viac právd katolíckej viery, ale vzdáva sa kresťanskej viery úplne. Odpadlíci takisto podliehajú automatickej exkomunikácii.

Antipápež  – falošný nárokovateľ pre post pápeža (alebo i inak: falošný nárokovateľ pre post biskup Ríma). Bolo cez 40 antipápežov v Cirkevnej histórii, vrátane niektorých, ktorí boli úradujúci z Ríma. Táto knižka dokazuje, že revolúcia II. vatikánskeho koncilu bola prinesená mužmi, ktorí boli antipápeži. Mužmi, falošne pretvárajúcimi sa, že boli skutoční pápeži.

Sedevacante; sedevakantistická pozícia – Sede je latinsky pre „stolička“ a „vacante“ v latinčine znamená „voľný“. Sedevacante obdobie, je obdobie, keď nie je pápeža, t. j. Stolec sv. Petra je prázdny. To zvyčajne nastane po smrti pápeža alebo po pápežskej rezignácii; tomu sa stalo cez 200-krát v histórii Cirkve a trvalo to z času na čas i po dobu niekoľko rokov. Doktori Cirkvi takisto učia, že Stolec Petra sa stane voľný, keď sa pápež stane manifestovaným heretikom. Sedevakantistická pozícia popisuje pozíciu tradičných katolíkov, ktorí zastávajú, že Stolec sv. Petra je v súčasnosti voľný, lebo o mužovi v Ríme sa dá dokázať, že je verejný heretik, a preto nie je skutočný pápež.

II. vatikánsky koncil – bol koncil, ktorý sa odohral v rokoch 1962-1965.
II. vatikánsky koncil sa zdal byť generálnym koncilom Katolíckej Cirkvi, ale bol v skutočnosti revolučný „zlodejský koncil“, ktorý učil doktríny zavrhnuté Katolíckou Cirkvou. II. vatikánsky koncil priniesol nové náboženstvo, a bol zodpovedný za nesmierne zhnité ovocie a revolučné zmeny, ktoré vyplynuli z jeho nasledovania.

Sekta II. vatikánskeho koncilu – táto fráza popisuje protipólnu Cirkev, ktorá povstala od II. vatikánskeho koncilu, t. j. popisuje protipólnu sektu, ktorá bola prorokovaná katolíckymi proroctvami a Svätým Písmom. Táto protipólna sekta je rozšírená s herézami a s apostázou (odpadlíctvom) a najviac možnými škandálmi, tak ako táto stránka potvrdzuje do detailu. Stránka potvrdzuje, že sekta II. vatikánskeho koncilu nie je Katolícka Cirkev, ale Diablova náhrada, vedúca ľudí ďaleko preč počas Veľkého odpadnutia.

Novus Ordo Missae [lat.] – v slovenčine znamená Nová omša, resp. nový spôsob omše, odkazuje to na Novú omšu schválenú Pavlom VI. 3. apríla 1969.

Novus Ordo Cirkev – je v podstate synonymum termínu „sekta II. vatikánskeho koncilu“, ktorý popisuje protipólnu Cirkev z II. vatikánskeho koncilu, Novú omšu a tých, ktorí jej prislúchajú.

Tradičný katolík – človek, ktorý je jednoducho katolík, ktorý prislúcha ku katolíckej viere za každých okolností, ktorý prislúcha ku všetkým dogmám, ktoré boli proklamované pápežmi a verí tradičným rituálom Cirkve. Tradičný katolík neprijíma falošné „náboženstvo sekty II. vatikánskeho koncilu“, ani Novú omšu (Novus Ordo), lebo sú to novoty v protiklade s katolíckym učením.

Falošný tradicionalista – osoba, ktorá v určitých veciach prislúcha tradičnej katolíckej viere (ako napr. odpor proti ekumenizmu alebo častiam II. vatikánskeho koncilu), avšak drží nejaké spojenectvo s falošnou sektou II. vatikánskeho koncilu. Príslušnosť takzvaných „falošných tradicionalistov“ ku sekte II. vatikánskeho koncilu je zvyčajne preto, že prijímajú „pápežov“ po II. vatikánskom koncile za skutočných pápežov; no v skutočnosti je možné jasne dokázať, že „pápeži“ II. vatikánskeho koncilu sú antipápeži (ako vidno na tejto stránke).

Ekumenizmus – toto referuje na učenie II. vatikánskeho koncilu a „pápežov“ po II. vatikánskom koncile, t. j. odkazuje to na nové falošné učenie, aby sme rešpektovali, zjednotili sa, modlili sa spolu a vzdávali chválu falošným náboženstvám. „Ekumenizmus“, tak ako praktizovaný a vyučovaný sektou II. vatikánskeho koncilu, je priamo zavrhnutý katolíckym učením, pápežmi a celou tradíciou Cirkvi. Ekumenizmus dáva pravé náboženstvo na tú istú úroveň s falošnými náboženstvami a pravého Boha na rovnakú úroveň s falošnými bohmi. Pravda o ekumenizme sekty II. vatikánskeho koncilu je odhalená do detailu v knižke Bratov Dimondových (odkaz na názov knihy nájdete v samom úvode hore).

Niektorí vravia, prísne vzato, že ekumenizmus znamená heretické spájanie sa s protestantskými a so schizmatickými sektami, zakiaľ čo medzináboženský dialóg naznačuje tú istú prax spájania sa s nekatolíckymi náboženstvami. No ale oba výrazy, ekumenizmus a medzináboženský dialóg, sú v podstate ku dnešku synonymá.

KATOLÍCKY KONCEPT TÝKAJÚCI SA NEKATOLÍCKYCH NÁBOŽENSTIEV

Nekatolícke náboženstvá sú falošné; Nie je spása mimo Katolíckej Cirkvi – Katolícka Cirkev učí ako dogmu, že existuje len jedno pravé náboženstvo a jeden pravý Boh. Cirkev učí, že všetky nekatolícke náboženstvá sú falošné a patria Diablovi. Je dogma katolíckej viery, že Mimo Katolíckej Cirkvi nie je spása (Extra Ecclesiam Nulla Salus).
Toto bolo definované sedemkrát pápežmi hovoriac ex cathedra (znamená z pozície stolca).

Pápež sv. Gregor Veľký, citovaný v Summo Iugiter Studio, 590-604: „Svätá univerzálna Cirkev učí, že nie je možné uctievať Boha pravdivo, iba v nej, a deklaruje, že tí, čo sú mimo nej, nebudú spasení.“[6]

Pápež Eugen IV., Koncil z Florencie, „Cantate Domino“, r. 1441, ex cathedra: „Svätá Rímska Cirkev pevne verí, zaznáva a hlása, že všetci, čo sú mimo Katolíckej Cirkvi, nie len pohania, ale i židia alebo i heretici a schizmatici nemôžu zdieľať večný život a pôjdu do večného ohňa, ktorý bol pripravený pre diabla a jeho anjelov, pokiaľ sa nepripoja k Cirkvi pred skončením ich životov; že jednota tohto ekleziálneho tela je takej dôležitosti, že iba tí, čo prislúchajú mu, robia Cirkevné sviatosti, prispievajú k spáse, postia sa, dávajú milodary a robia iné pietne činy a praktiky kresťanskej milície produkujú večnú spásu; a nikto nemôže byť spasený, jedno koľko daroval v almužnách, i keby prelial krv pre meno Krista, pokiaľ nezostal v objatí a jednote Katolíckej Cirkvi.“[7]

Pohanstvo/uctievanie iných bohov – termín pohanstvo referuje na falošné polyteistické náboženstvá ako Budhizmus, Hinduizmus, Indiánstvo, uctievanie modiel, totemov a drevených bôžikov a bohýň a pod. Katolícka Cirkev učí, že bohovia uctievaní členmi pohanských náboženstiev (ktorí uctievajú rôznych bohov) sú démoni.

Žalm 95:5 – „Lebo všetci pohanskí bohovia sú diabli...“

1 Kor. 10:20 – „Ale to, čo obetujú, obetujú zlým duchom, a nie Bohu. A ja nechcem, aby ste boli spoločníkmi zlých duchov.“

Pápež Pius XI, Ad Salutem (#27), apríl 20. rok 1930: „ ... všetky chúťky a hlupáctva, všetky neprávosti a smilstvo, zavedené do života človeka démonmi skrze uctievanie falošných bohov.“[8]

Islam – je falošné náboženstvo zjavené falošným prorokom Mohamedom. Jeho nasledovníci sa nazývajú moslimovia, ktorí nasledujú knihu Korán. Moslimovia odmietajú Trojicu a božskú podstatu Krista. Podľa katolíckeho učenia, Islam je ohavnosť a diabolská sekta (tzn. sekta Diabla). Moslimovia sú neveriaci (bezverci), ktorí musia byť konvertovaní pre spásu.

Pápež Eugen IV., Bazilejský koncil, r. 1434: „ ... je nádej, že veľký počet z ohavnej sekty Mahometa bude konvertovaných na katolícku vieru.“[9]

Pápež Callixtus III.: „Sľubujem, že… a vyzdvihujem pravú vieru, aby som vyhnal diabolskú sektu odpadlíka a bezverca Mohameda [Islamu] na Východe“ [10]

Sekta II. vatikánskeho koncilu plesá blahom a oslavuje Islam ,a berie ho za dobré náboženstvo.

Judaizmus – je náboženstvo, ktoré odmieta Ježiša Krista ako Mesiáša, a pokúša sa praktizovať Starý Zákon skrze meditovanie k Mojžišovi. Judaizmus zaznáva, že Mesiáš ešte len príde prvýkrát. Katolícka Cirkev učí, že Starý Zákon bol nahradený príchodom Krista a že je smrteľný hriech pokračovať v jeho pozorovaní (Koncil z Florencie) a že príslušníci židovského náboženstva nebudú spasení pokiaľ nekonvertujú k Ježišovi Kristovi a (ku) katolíckej viere.

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, r. 1441, ex cathedra: Svätá Rímska Cirkev pevne verí, hlása a učí, že záležitosti týkajúce sa Starého Zákona; ktoré sú rozdelené do obradov, vzácnych rituálov, obetovania a sviatostí... príchodom Nášho Pána... zanikli a sviatosti Nového Zákona započali... Všetkých preto po onom čase (po zjavení evanjelia), ak nasledujú obriezku a Sabbath a ostatné podmienky zákona, ich Ona vyhlasuje cudzích kresťanskej viere a ani pri najmenšom hodných večnej spásy.“[11]

Pápež Benedikt XIV., A Quo Primum, jún 14. r. 1751: „Isto nie je nazmar, že Cirkev založila univerzálnu modlitbu, ktorá sa obetuje za neveriacich Židov, od úsvitu slnka až po západ, aby mohli byť zachránení z ich temnoty do svetla pravdy.“[12]

Ortodoxia/Východná Ortodoxia (pravoslávni) – nasledovníci schizmy/rozkolu od Katolíckej Cirkvi, ktorá nastala v roku 1054. „Ortodoxní“ odmietajú dogmu pápežstva, pápežskej neomylnosti a posledných 13 dogmatických koncilov Cirkvi. Takisto dovoľujú rozvod a znovu-zobratie sa. Sú braní ako heretici a schizmatici podľa katolíckeho učenia. Musia byť konvertovaní pre jednotu a spásu.

Pápež Benedikt XIV., Allatae Sunt (#19), júl 26. r. 1755: „Po prvé, misionár, ktorý sa pokúša s Božou pomocou priniesť naspäť gréckych a východných schizmatikov do jednoty, by mal zasvätiť všetky snahy do jedného cieľa, vyviesť ich z doktrín v protiklade s katolíckou vierou.“[13]

Avšak, sekta II. vatikánskeho koncilu hovorí, že „Ortodoxní“ nepotrebujú konvertovať pre spásu. Učí, že sú súčasťou Cirkvi a na ceste k spáse.

Protestanti – nasledovníci siekt, ktoré sa oddelili od Katolíckej Cirkve po revolte Martina Luthera v r. 1517.  Protestanti sú tí, ktorí odmietli katolícku dogmu v jednej alebo viacero oblastiach. Ten, kto odmieta dogmu alebo protestuje proti katolíckej dogme, je heretik a ipso facto exkomunikovaný. Protestanti zvyčajne odmietajú katolícku dogmu v oblasti kňazstva, omše, sviatostí, pápežstva, nevyhnutnosti viery a skutkov, arbitráž (patrónstvo) svätých, atď.

Pápež Pius XI., Rerum omnium perturbationem (#4), január 26. r. 1923: „ ... herézy zasadené [protestantskou] reformáciou. Je to v týchto herézach, kde nachádzame počiatky toho odpadnutia ľudstva od Cirkvi...“[14]

Pápež Lev XII., Ubi Primum (# 14), máj 5. r. 1824: „Je nemožné, aby najpravdivejší Boh, ktorý je Pravda samotná, najlepší, najmúdrejší Poskytovateľ a Darca pre dobrých ľudí, uznal všetky sekty, ktoré vyznávajú falošné učenia, ktoré sú často nekonzistentné medzi sebou a protichodné a daroval odmeny ich členom... božskou vierou sa držíme jedného Pána, jednej viery, jedného krstu... Preto vyznávame, že nie je spása mimo Cirkev.“[15]

Sekta II. vatikánskeho koncilu naproti tomu zastáva, že protestantizmus nie je heréza, že protestanti nie sú heretici, že ich sekty sú spôsoby spásy a súčasťou pravej Cirkvi.

ĎALŠIE DÔLEŽITÉ KATOLÍCKE KONCEPTY POUŽITÉ V KNIŽKE

Katolíci nesmú byť na nekatolíckych uctievaniach – Tesne pred II. vatikánskym koncilom všetky katolícke morálno-teologické manuály zopakovali tradičné učenie Cirkvi, že je smrteľný hriech proti božskému zákonu zúčastňovať sa nekatolíckych uctievaní. Ľudia boli navádzaní ku tejto smrteľne hriešnej aktivite po II. vatikánskom koncile.

Pápež Pius XI., Mortalium Animos (#10): „Takže, ctení bratia, je jasné prečo tento Apoštolský Úrad nikdy nepovolil  jeho členom zúčastňovať sa stretnutí nekatolíkov...“[16]

Heréza môže byť manifestovaná činom – Zatiaľ čo niektorí ľudia manifestujú ich herézy písanými prehláseniami alebo ústnymi prehláseniami, väčšina herézy a odpadlíctva je manifestovaná činmi a nie slovom. Ľudia manifestujú ich herézu a apostázu chodením do nekatolíckych chrámov na uctievanie, ako synagóga alebo mešita alebo budhistický chrám, alebo chodením ku protestantom a schizmatikom ku ich uctievaniu v ich kostoloch.

Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologica, Pt. I-II, Q. 103., A. 4:
„Všetky ceremónie sú vyznaním viery, v ktorých vnútorné uctievanie Boha pozostáva. Teraz, človek môže urobiť vyznanie vnútornej viery činom a takisto slovami: a keď v akejkoľvek z nich spraví falošné vyznanie, hreší smrteľne.[17]

To je dôvod prečo sv. Tomáš Akvinský učil, že ak niekto uctieva pri hrobke Mohameda, bol by braný za odpadlíka. Taký čin sám o sebe ukazuje, že onen nemá katolícku vieru a že prijíma falošné islamské náboženstvo.

Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologica, Pt. II-II, Q. 12, A. 1, Obj. 2: „ ... keby sa niekto... klaňal hrobke Mohameda, bol by braný ako odpadlík.“[18]

Pápež Pius IX., Ineffabilis Deus, dec. 8. r. 1854, definovanie Nepoškvrneného Počatia: „ ... svojím vlastným činom viažu samých seba ku penalizáciám založeným na zákone, ak to, čo myslia vo svojom srdci [protichodné tejto deklarácii], by sa opovážili vyznačiť slovom alebo písaním alebo iným vonkajším spôsobom.“[19]

Tu vidíme, že heréza proti dogme Nepoškvrneného Počatia môže byť znázornená slovom, písaním a „ ... iným vonkajším spôsobom“.
V skutočnosti, v jeho knihe Princípy katolíckej teológie, Benedikt XVI. (J. Ratzinger) priznáva, že akcie a gestá ekumenizmu, ktoré sekta II. vatikánskeho koncilu urobila smerom ku východným schizmatikom, vyznačujú presne to (podľa sekty II. vatikánskeho koncilu), že schizmatici nemusia prijať pápežský primát:

Benedikt XVI., Principles of Catholic Theology (1982), p. 198:
„Takisto nie je možné, na druhej strane, pre neho zaznávať ako jedinú možnú formu a, výsledne, ako záväznú na všetkých kresťanov formu tohto primátu [pápežského primátu], ktorá predsedala v devätnástom a dvadsiatom storočí. Symbolické gestá pápeža Pavla VI., a konkrétne jeho pokľaknutie pred reprezentantami ekumenických patriarchov [schizmatický Patriarcha Athenagoras], boli pokus vyjadriť presne toto...“[20]

Toto je viac rozpísané v knižke; ale toto je ohromné priznanie vtedajšieho lídra sekty II. vatikánskeho koncilu, že akcie ekumenizmu značia herézu proti pápežskému primátu (dogme). Toto je jasný príklad herézy zviditeľnenej činom.

Katolícka Cirkev odmieta všetkých s protichodnými názormi – Tí, čo odmietajú dogmatické učenie Katolíckej Cirkvi, sú zatratení, prekliatí a odmietnutí Cirkvou.

Pápež Pelagius II., epistle (1) Quod ad dilectionem, 585: „Ak niekto, avšak, či už naznačí, alebo verí, alebo predpokladá učiť protichodne tejto viere, nech vie, že je zatratený, a takisto prekliaty podľa názoru tých samých otcov.“[21]

Pápež Eugen IV., Florenstký koncil, „Cantate Domino,“ r. 1441:
„Preto ona [Cirkev] zavrhuje, odmieta, preklína a vyhlasuje byť mimo Tela Krista, ktorým je Cirkev, každého čo drží opozičné a protichodné názory.“[22]

Odmietnuť jednu dogmu Katolíckej Cirkvi je odmietnutie celej viery, keďže Kristus je garantom jej dogiem.

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (#9), jún 29. r. 1896: „ ... môže byť oprávnené pre niekoho odmietnuť akúkoľvek z týchto právd, bez toho, aby upadol do herézy? – bez toho, aby sa sám neoddelil od Cirkve? – bez toho, aby odmietol v jednom široko-siahajúcom čine celé kresťanské učenie? Lebo taká je prirodzenosť viery, že nič nemôže byť viac absurdné, než že prijať niektoré veci a odmietnuť iné... Ale ten, kto rebeluje v jednom bode od božsky zjavenej pravdy, absolútne odmieta celú vieru, keďže tým pádom odmieta vzdávať úctu Bohu ako najvyššej pravde a oficiálnemu motívu viery.“[23]

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (#9), jún 29. r. 1896: „Cirkev, založená na týchto princípoch, vedomá si svojho úradu, neurobila nič s tak veľkou vervou a snahou, než čo preukázala v chránení integrity viery. Preto, ona brala ako rebelov, a vyhodila z radov jej deti, všetky, ktoré držia presvedčenia v akomkoľvek bode doktríny iné od jej vlastných. arianisti, montanisti, novatiani, quartadecimaniáni, eutychovia s určitosťou neodmietli všetky katolícke doktríny: odmietli len určitú časť z nej. Stále však, kto by nevedel ,že boli deklarovaní heretici a odpútali sa od objatia Cirkve? Rovnakým spôsobom boli zavrhnutí všetci autori heretických princípov, ktorí ich nasledovali v príslušných dobách. Nemôže byť nič viac nebezpečnejšie, než tí heretici, ktorí prijímajú skoro celý cyklus doktrín, ale napriek tomu, jedným slovom, jednou kvapkou jedu, nakazia skutočnú a jednoduchú vieru, vyučovanú naším Pánom a podanú apoštolskou tradíciou.“[24]

Katolíci nesmú držať prijímanie s heretikmi – Všetci, ktorí odmietajú vieru Katolíckej Cirkvi sú mimo a cudzí prijímaniu; skutoční katolíci nesmú mať prijímanie s nimi.

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (#9), 29. jún 1896: „Prax Cirkvi bola taká istá, ako je vidno zhodným učením otcov, ktorí boli zvyknutí brať ako mimo katolíckeho prijímania A CUDZÍCH ONEJ CIRKVI, každého, čo BY SA VZPIERAL V NAJMENŠOM MERADLE V AKOMKOĽVEK BODE DOKTRÍNY VYDANÝM JEJ AUTORITATÍVNYM MAGISTÉRIOM.“[25]

Pápež sv. Lev Veľký, Sermon 129: „Preto, keďže mimo Katolíckej Cirkvi nie je nič výborné, nič nepoškodené... sme za žiadnych okolností spojení s tými, ktorí sú rozdelení s jednotou Tela Kristovho; sme spojení v žiadnom prijímaní.“[26]

Klerikom, vrátane biskupov a pápežov, musí byť odporované, keď idú mimo vieru; takí stratia svoje úrady automaticky, keď sa stanú verejnými heretikmi

Canon 188.4 1917 Code of Canon Law – 1917 kód kanonického práva:
„Sú isté príčiny, ktoré znamenajú nevyslovenú (tichú) rezignáciu z úradu, ktorej rezignácia je prijatá vopred operáciou práva, a preto je od tej chvíle efektívna bez žiadnej deklarácie. Tieto príčiny sú... (4) keď verejne odpadol od viery.“[27]

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (#15), jún 29. r. 1896:
„Nikto preto, pokiaľ nie je v prijímaní s Petrom, nemôže zdieľať vnútri jeho autority, keďže je absurdné si predstaviť, že ten, čo je mimo, by mal v Cirkvi porúčať.“[28]

Čo je verejné odpadnutie od viery?

Canon 2197.1, 1917 Code of Canon Law:
„Zločin je verejný: (1) ak je už všeobecne poznaný, alebo okolnosti sú také, že vedú k záveru, ktorý sa dá a je ľahko (poznať)...“[29]

Sv. Robert Bellarmine, De Romano Pontifice, Book II, chap. 30:
„Na záver, svätí otcovia učia nezávisle od seba, že nielen to, že heretici sú mimo Cirkve, ale že sú aj „ipso facto“ pozbavení všetkých ekleziálistických (pastorálnych) práv a hodností.“

Dom Prosper Guéranger, The Liturgical Year, Vol. 4, p. 379, o tom, ako laik v 5. storočí vzdoroval a odsúdil Nestoriusa, svojho biskupa, keď prezentoval viditeľnú herézu: „Bolo to vtedy, keď satan vyprodukoval Nestoriusa... zasadeného na Stolci Konštantínopolu... v tom istom roku jeho povýšenia, na Vianočný Deň r. 428, Nestorius si zobral príležitosť veľkej návštevnosti, ktorá sa zišla kvôli úcte Panny Márie a jej Dieťaťa, (a) vyslovil z Episkopálneho pultu bohorúhačské slová: „Mária nepriniesla na svet Boha, jej Syn bol iba muž, inštrument Božskosti.“ Dav sa striasol s hrôzou. Eusebius, jednoduchý laik, sa postavil na znak veľkého rozhorčenia a protestoval proti tejto hrubosti. Čoskoro, mnoho [ľudí] konkrétne protestovalo, zapojili sa, rozšírili sa v mene členov tohto úzkosťou zasiahnutého kostola, (a) zoslali anathemu proti každému, kto by sa opovážil povedať: „Jednorodený Syn Otca a Syn Márie sú iné osoby.“ Takéto veľkodušné správanie bolo ochranou Byzancie a vyhralo si obdiv pápežov a koncilov. Keď pastier sa stane vlkom, tak prvá úloha stáda je brániť sa.“[30]

Pápež sv. Celestín, citovaný sv. Robertom Bellarminom:
„Autorita Nášho Apoštolského Úradu určila, že ten biskup, klerik alebo jednoduchý Kresťan, ktorý bol zbavený úradu alebo exkomunikovaný Nestoriusom alebo jeho nasledovníkmi, potom, čo začali hlásať herézu, nesmú byť braní, ako pozbavení úradu alebo exkomunikovaní. Lebo ten, ktorý odpadol od viery s takými kázňami, nemôže pozbaviť úradu alebo odstrániť nikoho za žiadnych okolností.“[31]

Sv. Robert Bellarmine, Kardinál a Doktor Cirkve, De Romano Pontifice, II, 30: „Pápež, ktorý je manifestovaný heretik automaticky (povedané), prestáva byť pápežom a hlavou, tak ako prestáva byť automaticky kresťanom a členom Cirkve. Nasledovne, onen môže byť súdený a potrestaný Cirkvou. Toto je učenie všetkých prastarých otcov, ktorí učia, že manifestovaní heretici okamžite stratia všetku jurisdikciu.“

Sv. Robert Bellarmine, De Romano Pontifice, II, 30:
„Tento princíp je najviac istý. Nekresťan nemôže byť pápež, ako Kajetán sám potvrdzuje (ib.c.26). Dôvod pre toto je, že onen nemôže byť hlavou toho čím nie je členom; teraz,
ten, kto nie je kresťan, nie je členom Cirkve, a manifestovaný heretik nie je kresťan, ako je jasne vyučované sv. Cypriánom (lib. 4, epist. 2), sv. Atanázom (Scr. 2 cont. Arian.), sv. Augustínom
(lib. De great. Christ. Cap. 20), sv. Jeronímom (contra Lucifer.) a inými; preto manifestovaný heretik nemôže byť Pápež.“

Sv. Francis De Sales (17. st.), Doktor Cirkve, The Catholic Controversy, str. 305-306: „Teraz, keď on [pápež] je explicitne heretik, upadá ipso facto zo svojho postavenia a mimo Cirkev...“[32]

Sv. Antoninus (r. 1459): „V prípade, keby sa pápež stal heretikom, by sa on sám našiel, tým samým faktom (a) bez akéhokoľvek ďalšieho rozsudku, oddeleným od Cirkve. Hlava oddelená od tela nemôže, zakiaľ je oddelená, byť hlavou toho istého tela, od ktorého bola oddelená. Pápež, ktorý by sa oddelil od Cirkve herézou, by preto následne, tým samým faktom, prestal byť hlavou Cirkve. Nemôže byť heretikom a zostať pápežom, preto lebo, keďže je mimo Cirkve, nemôže držať kľúče od Cirkve.“ (Summa Theologica, citovaná v Actes de Vatican I. V. Frond pub.)

Sv. Robert Bellarmine, De Romano Pontifice, Book II, Chap. 30, ohľadom súdenia tých, ktorí sú heretici: „ ... lebo človek nie je viazaný alebo schopný čítať srdcia, ale keď vidia, že niekto je heretik jeho vonkajšími znakmi, súdia ho byť heretikom rýdzo a jednoducho, a odsúdia ho ako heretika.“[33]

Indefektibilita (trvácna neporušenosť) – referuje o prísľube Krista, že On bude stále s Jeho Cirkvou (Mat. 28) a že brány pekla sa neprevalia proti Cirkvi (Mat. 16). Indefektibilita znamená, že Katolícka Cirkev zostane až do posledného dňa esenciálne tým čím je. Infefektibilita Cirkve vyžaduje aspoň hlúčik (malú skupinu) verných Cirkvi a že tento hlúčik, alebo inak povedané zostatok, bude existovať na konci sveta; a že oficiálne učenia Cirkve nikdy neschybia; a že skutočný pápež nikdy nebude autoritatívne učiť bludy celej Cirkvi. To nevylučuje antipápežov tváriacich sa na pápežov, či protipólnu sektu, ktorá svojím pôsobením stenčí príslušníkov skutočnej Katolíckej Cirkvi na zostatok verných počas posledných dní, čo je presne to, čo sa redpokladá, že sa stane počas posledných dní a čo sa stalo počas Ariánskej krízy.

Poznámky na konci pre sekciu Slovník pojmov a princípov

[1] Denzinger, The Sources of Catholic Dogma, B. Herder Book. Co., Thirtieth Edition, 1957, no. 1839.
[2] Denzinger 1800.
[3]  Denzinger 1818.
[4] The Papal Encyclicals, by Claudia Carlen, Raleigh: The Pierian Press, 1990,Vol. 2 (1878-1903), Vol. 2 (1878-1903), p. 393.
[5]  The Papal Encyclicals, Vol. 3 (1903-1939), p. 125.
[6]  The Papal Encyclicals, Vol. 1 (1740-1878), p. 230.
[7]  Denzinger 714.
[8]  The Papal Encyclicals, Vol. 3 (1903-1939), p. 381.
[9]  Decrees of the Ecumenical Councils, Sheed & Ward and Georgetown University Press, 1990, Vol. 1, p. 479.
[10]  Von Pastor, History of the Popes, II, 346; quoted by Warren H. Carroll, A History of Christendom, Vol. 3 (The Glory of Christendom), Front Royal, VA: Christendom Press, p. 571.
[11] Denzinger 712.
[12]  The Papal Encyclicals, Vol. 1 (1740-1878), pp. 41-42.
[13]  The Papal Encyclicals, Vol. 1 (1740-1878), p. 57.
[14]  The Papal Encyclicals, Vol. 3 (1903-1939), p. 242.
[15]  The Papal Encyclicals, Vol. 1 (1740-1878), p. 201.
[16]  The Papal Encyclicals, Vol. 3 (1903-1939), p. 317.
[17]  St. Thomas Aquinas, Summa Theologica, Pt. I-II, Q. 103., A. 4
[18]  St. Thomas Aquinas, Summa Theologica, Pt. II, Q. 12, A. 1, Obj. 2:
[19]  Denzinger 1641.
[20]  Benedict XVI, Principles of Catholic Theology, San Francisco: Ignatius Press, 1982, p. 198.
[21]  Denzinger 246.
[22]  Denzinger 705.
[23]  The Papal Encyclicals, Vol. 2 (1878-1903), p. 394.
[24]  The Papal Encyclicals, Vol. 2 (1878-1903), p. 393.
[25] The Papal Encyclicals, Vol. 2 (1878-1903), p. 393.
[26] Quoted in Sacerdotium, # 2, Instauratio Catholica, Madison Heights, WI, p. 64.
[27]  The 1917 Pio-Benedictine Code of Canon Law, translated by Dr. Edward Von Peters, Ignatius Press, 2001, p.
[28]  The Papal Encyclicals, Vol. 2 (1878-1903), p. 401.
[29]  The 1917 Pio-Benedictine Code of Canon Law, translated by Dr. Edward Von Peters, p. 695.
[30]  Dom Prosper Guéranger, The Liturgical Year, Loreto Publications, 2000, Vol. 4, p. 379.
[31]  Quoted by St. Robert Bellarmine, De Romano Pontifice, II, 30.
[32]  St. Francis De Sales, The Catholic Controversy, Rockford, IL: Tan Books, 1989, pp. 305-306.
[33]  St. Robert Bellarmine, De Romano Pontifice, II, 30.