Tí, čo zomrú v dedičnom hriechu alebo smrteľnom hriechu, zostúpia do pekla

Ako som už dokázal vyššie, neexistuje žiaden iný spôsob, ako oslobodiť deti od dedičného hriechu, ako skrze sviatosť krstu. Toto, samozrejme, dokazuje, že pre malé deti neexistuje žiaden iný spôsob, ako byť spasený, ako skrze sviatosť krstu. Čiže nasledujúce definície iba potvrdzujú to, čo už bolo ustanovené: žiadne dieťa nijak nemôže vstúpiť do nebeského kráľovstva bez prijatia krstu vodou, namiesto toho zostúpi do pekla.

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, „Laetentur Caeli“, 6. zasadnutie, 6. júl 1439, ex cathedra: „Definujeme aj to, že... duše tých, čo tento život opúšťajú v skutočnom smrteľnom hriechu alebo iba v dedičnom hriechu, idú rovno do pekla, avšak aby boli potrestaní nerovnakými trestami.“ [1]

Pápež Pius VI., Auctorem fidei, 28. august 1794: „26. Náuka, ktorá ako pelagiánsky mýtus odmieta to miesto spodných regiónov (ktoré veriaci vo všeobecnosti označujú názvom limbo detí), v ktorých sú duše tých opúšťajúcich iba s vinou dedičného hriechu potrestané trestom odsúdených nezahŕňajúcim trest ohňom, akoby práve touto skutočnosťou, že títo, ktorí odstraňujú trest ohňom, zaviedli medzi Božím kráľovstvom a večným zatratením také prostredné miesto a stav oprostený od viny a trestu, ako to, o ktorom daromne hovoria pelagiáni.“ – zavrhnuté ako mylné, neuvážené, škodlivé pre katolícke školy.“ [2]

Pápež Pius VI. tu odsudzuje predstavu niektorých teológov, že deti, ktoré umierajú v dedičnom hriechu, trpia pekelnými ohňami. Zároveň potvrdzuje, že tieto malé deti vskutku idú do končín spodných regiónov (t. j. do pekla) nazývaných limbo detí. Nejdú do neba, ale na miesto v pekle, kde niet ohňa. Toto je v úplnom súlade so všetkými ostatnými slávnostnými definíciami Cirkvi, ktoré učia, že malé deti, ktoré zomrú bez krstu vodou, zostúpia do pekla, ale trpia trestom odlišným od tých, ktorí zomrú v smrteľnom hriechu. Ich trestom je večné odlúčenie od Boha.

Pápež Pius XI., Mit brennender Sorge (# 25), 14. marec 1937: „‘Prvotný hriech’ je dedičná, ale neosobná vina Adamových potomkov, ktorí v ňom zhrešili (Rim v. 12). Je to strata milosti, a preto večného života, spolu so sklonom k zlému, ktorý musí každý s pomocou milosti, pokánia, odporu a morálneho úsilia potláčať a premáhať.“ [3]