Správa pre tých, čo veria v krst túžby

Pri zaoberaní sa touto kľúčovou dogmou viery som považoval za dôležité adresovať niečo tým z vás, čo veria v krst túžby, aby som zosumarizoval niektoré fakty.

Po prvé, keď sa fakty vyložia na stôl, musíte pripustiť, že krst túžby sa nikde neomylne neučil. Jediné dva citáty od neomylného Magistéria, ktoré sa môžete aspoň pokúšať predložiť (6. zasadnutie, 4. hlava Tridentského koncilu a 7. zasadnutie, 4. kánon z Tridentského koncilu), nenadŕžajú teórii krstu túžby, ako som ukázal v tomto dokumente. A tak vám neostáva nič iné. Faktom je, že vaša „najlepšia“ čiasta dôkazu (6. zasadnutie, 4. hlava) v skutočnosti odporuje teórii o krste túžby, keď definuje, že Evanjelium podľa Jána 3:5 sa má chápať tak, ako je napísané.

Napriek tejto skutočnosti mnohí z vás (v skutočnosti väčšina vás „tradičných“ kňazov) naďalej prehlasujú, že krst túžby je niečím, v čo musí veriť každý katolík. Mnohí z vás dokonca odopierajú sviatosti tým, čo to neakceptujú. Teraz, keď viete, že nemôžete dokázať, že krst túžby je dogmou, musíte prestať s týmto bludným tvrdením. Musíte prestať odsudzovať chápanie Cirkvi, že Evanjelium podľa Jána 3:5 treba brať tak, ako je napísané, a že krst vodou je len jeden, alebo istotne pôjdete do pekla.

A tí, čo naďalej robia vyhlásenia alebo zverejňujú knihy alebo traktáty o krste túžby, pričom ľuďom tvrdošijne hovoria, že ľudia môžu byť spasení bez sviatosti krstu, kacírsky odporujú dogmám a môžu cítiť ťažobu anatémy kánonu 5.

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, 5. kánon o sviatosti krstu, 7. zasadnutie, 1547, ex cathedra: „Ak niekto povie, že krst [sviatosť] je voliteľný, to jest nie nevyhnutný k spáse (porov. Jn 3:5): nech je prekliaty.“ [1]

Po druhé, takmer všetci z vás, čo veríte v krst túžby, sa držíte toho, že sa vzťahuje na tých, čo nepoznajú Krista, Trojicu alebo Katolícku Cirkev. Väčšina z vás otvorene vystúpi a prizná, že tento „krst túžby“ zachraňuje príslušníkov nekatolíckych náboženstiev vrátane protestantov. Toto je úplne heretické a naďalej to zastávať alebo hlásať je smrteľný hriech.

Túto zvrátenú verziu krstu túžby nikdy nezastával žiadny svätec, a preto nemôžete citovať svätcov, ktorí by učili, že príslušníci nekatolíckych náboženstiev môžu byť spasení alebo že krst túžby sa vzťahuje na tých, čo nepoznajú Krista a Trojicu. Táto zvrátená verzia krstu túžby je totálne heretická a je výmyslom liberálnych heretikov 19. a 20. storočia. Utvrdili ju heretické katechizmy a Protokol 122/49, ktoré boli odhalené v tomto dokumente.

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, 8. zasadnutie, 22. november 1439, ex cathedra: „Kto chce byť spasený, predovšetkým sa musí držať katolíckej viery; kto by ju v celosti a neporušiteľnosti nezachovával, bezpochyby naveky zahynie.“ [2]

Nakoniec sa obraciam na všetkých, čo veria v krst túžby, a to tak vo verzii, ktorú zastávali svätí, ako aj vo verzii, ktorú vymysleli modernisti. Učenie pápeža sv. Leva Veľkého, Florentského koncilu, kánonov o sviatosti krstu a cirkevné chápanie Evanjelia podľa Jána 3:5 dokazujú, že teória o krste túžby sa nedá zosúladiť s katolíckymi dogmami, a preto by sa nemala vyučovať v žiadnej podobe. Keďže tvrdošijnosť je kľúčom ku kacírstvu, niet pochýb o tom, že viery vo verziu krstu túžby podľa svätých (len pre katechumenov) sa v dobrej viere pridŕžali mnohí z vás, ako aj mnohí iní klerici a laici v priebehu dejín, ako sme sa to prebrali v 17. kapitole. Akonáhle sa však fakty ukážu ako jasné a nepopierateľné, čož aj sú, tak, že sa dá preukázať, že teória o krste túžby je v nepopierateľnom rozpore s katolíckou dogmou, nemožno sa jej naďalej zastávať a učiť ju v dobrej viere.

Pápež sv. Lev Veľký, dogmatický list Flaviánovi, Chalcedónsky koncil, 451: „Nech dbá na to, čo hlása blahoslavený apoštol Peter, že posvätenie Duchom sa uskutočňuje pokropením Kristovou krvou (1 Pt 1:2)... Je to on, Ježiš Kristus, čo prišiel skrze vodu a krv, nie iba skrze vodu, ale skrze vodu a krv. A pretože Duch je pravda, je to Duch, čo dosvedčuje. Sú totiž traja, čo vydávajú svedectvo – Duch, voda a krv. A títo traja sú jedno (1 Jn 5:4-8). INÝMI SLOVAMI: DUCH POSVÄTENIA A KRV VYKÚPENIA A VODA KRSTU. TIETO TRI SÚ JEDNO A ZOSTÁVAJÚ NEODDELITEĽNÉ. ŽIADNA Z NICH SA NEDÁ ODDELIŤ OD SVOJHO SPOJENIA S OSTATNÝMI.“ [3]

Ako sme už uviedli, toto je slávny dogmatický list Leva Veľkého Flaviánovi, ktorý prijal dogmatický Chalcedónsky koncil a otcovia tohto veľkého koncilu ho prijali s chýrnym zvolaním: „Toto je viera otcov, viera apoštolov; Peter prehovoril Levovými ústami. Učí, že ospravedlnenie od hriechu (duch posvätenia) sa nedá oddeliť od krstu vodou. Ale pridŕžať sa „krstu túžby“ znamená zastávať opak: že posvätenie sa dá oddeliť od vody krstu. Držať sa krstu túžby teda znamená popierať dogmatické prehlásenie pápeža Leva Veľkého. A tí, čo tvrdošijne odporujú Levovmu prehláseniu, pokiaľ ide o čo i len jedno písmeno, sa stanú prekliatymi kacírmi.

Pápež sv. Gelasius, Dekretál, 495: „Ďalej epištola blahoslaveného Leva, pápeža, Flaviánovi... ak sa niekto prie, pokiaľ ide text tohto listu, ohľadom čo i len jedného písmena a s úctou ho neuzná vo všetkých ohľadoch, nech je prekliaty.“ [4]

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, „Exultate Deo“, 22. november 1439, ex cathedra: „A keďže smrť vstúpila do vesmíru skrze prvého človeka, ‘ak sa znova nenarodíme z vody a z Ducha, nemôžeme,’ ako hovorí Pravda, ‘vojsť do nebeského kráľovstva’ [Jn 3:5]. Matériou tejto sviatosti je skutočná a prirodzená voda.“ [5]

V tomto dokumente je odprezentovaných dvanásť nasledujúcich argumentov z neomylnej náuky Stolice sv. Petra (okrem iných). Každý jeden z nasledujúcich výrokov je božsky zjavená pravda viery (dogma), nie omylný názor nejakého teológa. Tieto skutočnosti vyvracajú predstavu o krste túžby. A ani jeden obhajca krstu túžby nedokáže odpovedať na ani jeden z nich.

1) Katolícka Cirkev učí, že sviatosť krstu je nevyhnutná k spáse (de fide, Tridentský koncil, 7. zasadnutie, 5. kánon).

2) Ak sa znovu nenarodíme z vody a Ducha, nemôžeme vojsť do neba (de fide, Florentský koncil, Exultate Deo).

3) Cirkev chápe Evanjelium podľa Jána 3:5 vždy doslovne, tak, ako je napísané (de fide, Tridentský koncil, 6. zasadnutie, 4. hlava), a bez výnimiek (de fide, Florentský koncil: Denz. 696; a Tridentský koncil: Denz. 791, 858, 861).

4) Duch posvätenia, voda krstu a krv vykúpenia sa nedajú oddeliť (de fide, pápež sv. Lev Veľký).

5) Všetci katolíci musia vyznávať iba jeden krst vodou (de fide, Klement V., Viennský koncil).

6) Mimo jednej Cirkvi veriacich (de fide, Inocent III., Štvrtý lateránsky koncil), ktorá zahŕňa iba pokrstených vo vode, niet absolútne žiadnej spásy.

7) Každé ľudské stvorenie musí byť podriadené rímskemu pontifikovi, aby bolo spasené (de fide, Bonifác VIII., Unam Sanctam), a nie je možné byť podriadeným rímskemu pontifikovi bez sviatosti krstu (de fide, Tridentský koncil, 14. zasadnutie, 2. hlava).

8) Človek musí patriť do tela Cirkvi, aby bol spasený (de fide, Eugen IV. a Pius XI.), a do tela Cirkvi patria len pokrstení vo vode.

9) Pápež Benedikt XII. slávnostne definoval, že všetci mučeníci, panny, vyznávači, veriaci atď. v nebi boli pokrstení (Benedictus Deus, 1336, ex cathedra).

10) Cirkev je definovaná ako zjednotenie vo sviatostiach (de fide, Eugen IV., Cantate Domino; Bonifác VIII., Unam Sanctam), čož znamená, že v jednote Cirkvi môžu byť len tí, čo prijali sviatosť krstu.

11) Celé pravé ospravodlivenie sa schádza so sviatosťami (de fide, 7. zasadnutie, Predslov k dekrétu o sviatostiach).

12) Sviatosti ako také sú nevyhnutné k spáse, hoci nie všetky sú nevyhnutné pre každého jednotlivca (de fide, vyznanie viery na Tridentskom koncile a I. vatikánskom koncile; a vyznanie viery pre konvertitov), čož znamená, že človek musí prijať aspoň jednu sviatosť (krst), aby bol spasený, no nemusí ich prijať všetky.