Štyridsať mučeníkov zo Sebaste a sv. Emerenciána

Príkladom toho, ako zástancovia krstu krvi v tejto veci chybujú, je ich tvrdenie, že štyridsiaty mučeník zo Sebaste nebol pokrstený. Tvrdia, že bol nepokrstený, no pripojil sa k ostatným tridsiatim deviatim mučeníkom a pre Krista zamrzol na smrť na jazere. Faktom je, že neexistuje žiadny dôkaz o tom, že štyridsiaty mučeník zo Sebaste, ktorého totožnosť je neznáma, pokrstený nebol. Správy o ňom vyjavujú, že „hlasno zvolal, že je kresťanom,“ pravdepodobne preto, lebo už bol pokrsteným katolíkom, ktorého podnietil príklad ostatných tridsiatich deviatich k mučeníctvu. Ďalej v Rímskom martyrológu pod dátumom 9. september čítame:

„V arménskom Sebaste, sv. Severián, vojak cisára Licinia. Za časté navštevovanie štyridsiatich mučeníkov vo väzení bol na príkaz miestodržiteľa Lysiasa zavesený do vzduchu s kameňom priviazaným k nohám...“ [1]

Je isté, že Severián nebol štyridsiatym mučeníkom (z dátumu a okolností jeho smrti), ale z tohto záznamu vidíme, že štyridsiatich mohli vo väzení navštíviť aj iní ľudia a vojaci. Štyridsať mučeníkov teda mohlo ľahko pokrstiť všetkých vojakov, ktorí prejavili záujem a súcit pre ich vec vrátane toho, ktorý sa k nim nakoniec pridal (ak už nebol pokrstený). Neexistuje teda nič, čo by dokazovalo, že štyridsiaty mučeník pokrstený nebol, a vieme, že bol podľa pravdy našej viery. To isté možno povedať o všetkých približne 20 prípadoch, ktoré predkladajú zástancovia krstu krvou.

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, „Exultate Deo“, 22. november 1439, ex cathedra: „A keďže smrť vstúpila do vesmíru skrze prvého človeka, ‘ak sa znova nenarodíme z vody a z Ducha, nemôžeme,’ ako hovorí Pravda, ‘vojsť do nebeského kráľovstva’ [Jn 3:5]. Matériou tejto sviatosti je skutočná a prirodzená voda.“ [2]

Budem slovo za slovom citovať brata Róberta Maryho z knihy Otec Feeney a pravda o spáse (strany 173 – 175), ktorý objasňuje dačo zo zmätku, ktorí sa víri ohľadom tejto témy:

„Teraz preskúmame historické doklady predkladané tými, čo tvrdia, že ‘krst krvi’ je náhradou sviatosti krstu, ba dokonca lepší. Tieto doklady sa nachádzajú v mnohých spisoch, ktoré nám boli odovzdané v priebehu storočí tak, ako sú zaznamenané v rôznych martyrológiách, skutkoch mučeníkov, životoch svätých a podobných prameňoch. Najstručnejšie informácie o mučeníkoch sa nachádzajú v martyrológiách.

Súčasné Rímske martyrológium predstavuje zoznam svätých ctených Cirkvou, nielen tých, čo boli umučení pre vieru. Prvýkrát sa objavilo v r. 1584 a čerpalo zo starovekých martyrológií, ktoré existovali vo štvrtom storočí, plus z oficiálnych a neoficiálnych záznamov prevzatých zo skutkov mučeníkov, ktoré sa datujú do druhého storočia. Od svojho prvého zostavenia bolo niekoľkokrát zrevidované. Keď bola samotnému svätému Róbertovi Bellarmínovi pridelená revízia starovekých správ, musel sa krotiť pred príliš skeptickými redakčnými škrtmi.

Po prvé, zámerom tých, čo ako prví informovali o okolnostiach smrti mučeníkov, nebolo poskytnúť informácie, z ktorých by sa neskôr dali zostaviť ‘krstné matriky’. Ak sa kronikár nezmieňuje o krste mučeníka, nutne to neznamená, že nikdy pokrstený nebol. Názorným príkladom je svätý Patrik. Nebol mučeníkom, ale jeho krst sa nikde nezaznamenal. Napriek tomu jednoznačne vieme, že túto sviatosť prijal, keďže bol biskupom.

Ďalej, aj keď kronikár pozitívne uvádza, že mučeník pokrstený nebol, malo by sa to chápať tak, že ‘nebolo o ňom zaznamenané’, že bol pokrstený. Najmä v tých časoch žiaden človek nemohol dúfať v to, že bude s istotou vedieť, že niekto iný nebol pokrstený.

Po tretie, ak kronikár hovorí, že mučeník bol ‘pokrstený vo svojej vlastnej krvi’, automaticky to nevylučuje predchádzajúce prijatie sviatosti vodou. Keď Kristus hovoril o svojom nadchádzajúcom umučení ako o ‘krste’, už bol pokrstený svätým Jánom v Jordáne.

Po štvrté, ‘krst krvi’ treba chápať ako najväčší skutok lásky k Bohu, aký môže človek urobiť. Boh ho odmeňuje bezprostredným vstupom do neba u tých, čo už sú pokrstení a sú v Cirkvi: žiadny očistec – ide o dokonalé vyznanie. Ak by mohlo nejakú sviatosť nahradiť, bola by to sviatosť pokánia, pretože pokánie nezaväzuje nevyhnutnosťou prostriedkov, ale iba zásadou.

Otec John Laux, M. A., vo svojej knihe Cirkevné dejiny píše:

‘Ak by mu [kresťanovi] bolo súdené stratiť život, učili ho, že mučeníctvo je druhým krstom, ktorý zmyje každú škvrnu, a že duša mučeníka má zaistené okamžité pripustenie do dokonalého šťastia v nebi.’

Po piate, keď sa o mučeníkovi hovorí ako o ‘katechumenovi’, neznamená to vždy, že ešte nebol pokrstený. Katechumen bol človek, ktorý sa učil vieru ako študent v triede nazývanej katechumenát pod vedením učiteľa nazývaného katechéta. To, že študenti vo svojej triede pokračovali aj po tom, čo boli pokrstení, nezvratne potvrdzujú tieto slová svätého Ambróza adresované katechumenom: ‘Veľmi dobre viem, že mnohé veci sa ešte musia vysvetliť. Možno vám to príde ako zvláštne, že ste neprijali úplné učenie o sviatostiach predtým, ako ste boli pokrstení. Avšak staroveká disciplína Cirkvi nám zakazuje vyzradiť kresťanské tajomstvá nezasväteným. Plný význam sviatostí totiž nemožno pochopiť bez svetla, ktoré ony samy vrhajú do vašich sŕdc.“ (O tajomstvách (On the Mysteries) a O sviatostiach (On the Sacrements), svätý Ambróz)

I keď sa nepokrstení nikdy nepovažovali za súčasť veriacich, dokým neboli pokrstení (pred omšou veriacich museli vždy odísť), brat Róbert Mary poukazuje na to, že niektoré nedávno pokrstené osoby, ktoré ešte prechádzali výukou, sa príležitostne označovali za „katechumenov“.

Pápež sv. Silvester I., Prvý nicejský koncil, rok 325 po Kristovi, 2. kánon: „Lebo katechumen po krste potrebuje čas a ďalšie skúšobné obdobie...“ [3]

Podľa Tradície Cirkev určité veci vyzdrádzala iba zasväteným (pokrsteným). Čiže po tom, čo bola osoba pokrstená, on alebo ona často pokračovala v katechetickej výuke, a preto sa niekedy označovala za „katechumena“. Skutočnosť, že existuje rozdiel medzi nepokrstenými katechumenmi a pokrstenými katechumenmi, je skrytá v nasledujúcom citáte z koncilu v Brage z r. 572.

Synoda v Braga, 572, Kánon xvii: „Ani obetná spomienka [oblationis], ani spevný obrad [psallendi] sa nemá použiť v prípade katechumenov, čo zomreli bez krstu.“ [4]

Ak by tí opísaní ako „katechumeni“ boli vždy nepokrstení, potom by nebolo potreby, aby koncil povedal, že v prípade katechumenov, „čo zomreli bez krstu“, sa nemajú používať žiadne spevy ani obeta. Preto skutočnosť, že Rímske martyrológium opisuje zopár svätých ako „katechumenov“, ako napríklad sv. Emerenciánu, nedokazuje, že boli nepokrstení, hoci výraz „katechumen“ zvyčajne znamená nepokrstený. Okrem toho Rímske martyrológium nie je neomylné a obsahuje historické chyby.

Donald Attwater, A Catholic Dictionary, s. 310: „Historický výrok v ‘Martyrológiu’ ako taký nemá žiadnu autoritu... Viaceré položky v Rímskom martyrológu sa ukazujú ako neuspokojivé, keď sa takto preskúmajú.“ [5]

Pokiaľ ide o Rímsky breviár, Dom Prosper Guéranger, jeden z najslávnejších liturgikov v dejinách Cirkvi, zdá sa, opravoval isté chyby v Rímskom breviári:

Dom Prosper Guéranger, Liturgický rok, 8. zv. (svätí Tiburtius atď.), s. 315: „Slávnosť 22. novembra, ktorej predtým predchádzala vigília, sa v Rímskom breviári označuje ako deň jej [sv. Cecílinej] mučeníctva; v skutočnosti je to výročie jej nádhernej baziliky v Ríme.“ [6]

Ďalej, v časti o svätom Gregorovi Naziánskom (strany 76 – 77) uvidíme, že ak niekto aplikuje učenie Breviára o teologických otázkach ako neomylné, potom musí odmietnuť krst túžby. Pokračujem citátom od brata Róberta Mary:

„Po šieste, v tých dňoch bol formálny krst veľmi pôsobivou ceremóniou, ktorú viedol biskup. Avšak Cirkev vždy učila, že v nevyhnutnom prípade môže krstiť ktorákoľvek osoba ktoréhokoľvek pohlavia, ktorá dosiahla používanie rozumu, katolík či nekatolík, používajúc správne slová a zamýšľajúc urobiť to, čo Cirkev zamýšľa touto sviatosťou urobiť. Preto boli v prvotnej Cirkvi pokrstení kresťania a nepokrstení katechumeni poučení, aby si túto sviatosť vyslúžili navzájom, ak a ako to bolo potrebné, vždy, kedykoľvek vypukli prenasledovania.

Po siedme, spása nám bola umožnená, keď náš Pán Ježiš Kristus na kríži na Kalvárii obetoval svoje sväté Telo a Krv na odčinenie za naše hriechy. Čiže človek je spasený nie obetovaním svojej vlastnej ľudskej krvi, ale obetovaním Najdrahšej Božskej Krvi nášho Svätého Spasiteľa.

Dovoľte nám povedať to inak: podľa nášho názoru sa absolútne isté odpustenie dedičného hriechu a začlenenie do Krista a jeho Cirkvi uskutočňuje iba vodou, ktorej ako jedinej dal Kristus túto moc. Ľudská krv takúto moc nemá. Mučeníctvo je najväčší skutok lásky k Bohu, aký môže človek urobiť, ale nemôže nahradiť sviatosť krstu.“ – koniec citátu

Niet potreby podrobne skúmať všetkých menej než 20 jednotlivých prípadov mučeníctva svätých (z tisícov), o ktorých niektorí povedali, že k nim došlo bez krstu. Napríklad v prípade sv. Emerenciány – ktorá bola umučená, keď sa verejne modlila pri hrobe sv. Anežky počas Diokleciánovho prenasledovania – by mohol človek poukázať na to, že správa o jej mučeníctve predstavuje situáciu, ktorá sama osebe naznačuje, že pokrstená už bola; lebo nebola by sa takýmto spôsobom vystavila nebezpečenstvu počas prenasledovania, ak by pokrstená nebola. Alebo aj keby nebola pokrstená predtým, čo na ňu zaútočili (čož je vysoko nepravdepodobné), určite ju po útoku mohla pokrstiť jej matka, ktorá ju (podľa správ) sprevádzala k hrobu, aby sa modlila.

Existuje tak veľa príbehov, ktoré pôsobia drasticky odlišným dojmom a majú iný význam, ak sa vynechá čo i len jeden malý detail. Vezmime si napríklad prípad sv. Venancia. Svätý Venancius bol vo veku 15 rokov predvedený pred miestodržiteľa počas prenasledovania cisára Decia:

„Jeden z úradníkov, menom Anastázius, keď si všimol odvahu, s akou [sv. Venancius] znášal svoje muky, a keď uvidel aj anjela v bielom rúchu, ktorý kráčal nad dymom a opakovane Venancia oslobodzoval, uveril v Krista a spolu so svojou rodinou sa dal pokrstiť kňazom Porfýriom, s ktorým si potom zaslúžil prijať mučenícku palmu.“ [7]

Tento zaujímavý príbeh nám znova ukazuje, ako Boh prichystá krst pre všetkých svojich vyvolených, ale všimnite si, ako ľahko by mohol byť nesprávne pochopený, keby sa vynechal jeden jednoduchý detail. Ak by sa vynechalo jediné tvrdenie o tom, ako Porfýrius pokrstil Anastázia a jeho rodinu, čitateľ by takmer určite nadobudol dojem, že Anastázius bol Kristov mučeník, ktorý nikdy krst neprijal, pričom namiesto toho prijal „krst krvi“.

Faktom je, že niet potreby prejsť všetkými týmito niekoľkými prípadmi, a dokázať, že: 1) neexistuje dôkaz, že svätec (o ktorom tvrdia, že nebol pokrstený) pokrstený nebol; a 2) existuje mnoho vysvetlení, ako svätec pokrstený mohol byť a bol. Všetko, čo je potrebné na vyvrátenie tvrdenia, že existujú nepokrstení svätí, je ukázať, že Cirkev neomylne učila, že nikto sa nemôže dostať do neba bez toho, aby sa vo sviatosti krstu znovu nenarodil z vody a z Ducha Svätého.

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, 5. kánon o sviatosti krstu, ex cathedra: „Ak niekto povie, že krst [sviatosť] je voliteľný, to jest nie nevyhnutný k spáse (porov. Jn 3:5): nech je prekliaty.“ [8]