Svätý Tomáš Akvinský a „krst túžby“

Svätý Tomáš Akvinský sa napriek všetkej svojej úžasnej spisovateľskej činnosti a učenosti ohľadom katolíckej viery ako omylný človek v mnohých veciach mýlil, k čomu patrí aj jeho explicitné vyhlásenie v Summe teologickej, že „telo Panny bolo počaté v dedičnom hriechu“. [1] Jeden učenec poznamenal, že v knihe s názvom Kompendium teológie, ktorú sv. Tomáš písal v čase svojej smrti, sa nachádza najmenej deväť výslovných omylov. [2] V skutočnosti „pred viac ako tridsiatimi rokmi Dr. Andre Daignes, profesor filozofie v argentínskom Buenos Aires, poukázal na dvadsaťštyri formálnych chýb v Summe sv. Tomáša.“ [3] Toto jednoducho opäť dokazuje, že teologické úvahy dokonca aj našich najväčších svätých teológov sú len tým – omylnými úvahami. Iba svätý Peter a jeho nástupcovia, pápeži, keď hovoria z Petrovho stolca, majú neomylnú vieru.

Pápež Pius IX., I. vatikánsky koncil, ex cathedra: „Čiže táto charizma pravdy A NIKDY NEZLYHÁVAJÚCEJ VIERY BOLA BOŽSKY UDELENÁ PETROVI A JEHO NÁSTUPCOM NA TEJTO STOLICI...“ [4]

V Summa Theologiae III., ot. 66, čl. 11 sa sv. Tomáš snaží vysvetliť svoju vieru v krst túžby a krvi. Snaží sa vysvetliť, ako môžu existovať „tri krsty“ (vody, krvi a túžby), keď sv. Pavol v Liste Efezanom 4:5 vyhlasuje, že je len jeden. Hovorí:

„...ďalšie dva krsty sú obsiahnuté v krste vodou, ktorý má účinnosť z Kristovho utrpenia a z Ducha Svätého.“ [5]

Pri všetkej úcte k svätému Tomášovi, toto je chabý pokus odpovedať na námietku, ako môžu existovať „tri krsty“, keď Boh zjavil, že je len jeden. Je to chabé, pretože sv. Tomáš hovorí, že ďalšie dva krsty, túžby a krvi, sú obsiahnuté v krste vodou; toto je však bludné. Ten, kto prijíma krst vodou, neprijíma krst túžby a krst krvi, a to ani podľa zástancov krstu túžby. Teda povedať – ako vraví sv. Tomáš – že ďalšie dva krsty sú obsiahnuté v krste vodou; celkom určite nie sú.

Okrem toho sv. Tomáš pri vyučovaní teórie o krste túžby opakovane priznal, že ani jeden z nich nie je sviatosťou.

Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae III., ot. 66, čl. 11, odp. 2: „...ako je uvedené vyššie, sviatosť má ráz znaku. Ďalšie dva krsty [túžby a krvi] sa teda zhodujú s krstom vodou, hoci nie čo do znakového rázu, ale čo do účinku krstu. A preto nie sú sviatosťami.“ [6]

To isté priznáva aj urputný zástanca krstu túžby, páter Laisney, vo svojej knihe Je Feeneyizmus katolícky?, s. 9:

Páter Laisney, Je Feeneyizmus katolícky?, s. 9: „‘Krst túžby’ nie je sviatosťou; nemá vonkajší znak, ktorý sa pri sviatostiach vyžaduje. Teológovia pridŕžajúci sa sv. Tomáša... ho nazývajú ‘krstom’ len preto, že dodáva milosť krstu... avšak nedodáva sviatostný znak.“ [7]

Avšak Tridentský koncil (niekoľko storočí po sv. Tomášovi, v roku 1547) neomylne definoval ako dogmu, že SVIATOSŤ KRSTU je nevyhnutná k spáse!

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, 5. kánon o sviatosti krstu, ex cathedra: „Ak niekto povie, že krst [sviatosť] je voliteľný, to jest nie nevyhnutný k spáse (porov. Jn 3:5): nech je prekliaty.“ [8]

Kým sa teda riadiť? Svätým Tomášom alebo neomylným Tridentským koncilom? Obe si porovnajte:

Tomáš Akvinský, Summa Theologiae III., ot. 68, čl. 2: „...zdá sa, že niekto môže dosiahnuť spásu bez sviatosti krstu, skrze neviditeľné posvätenie.“

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, 7. zasadnutie, 5. kánon o sviatosti krstu, 1547, ex cathedra: „Ak niekto povie, že krst [sviatosť] je voliteľný, to jest nie nevyhnutný k spáse (porov. Jn 3:5): nech je prekliaty.“ [9]

Je tu evidentný rozpor. Omylný sv. Tomáš Akvinský hovorí, že je možné dosiahnuť spásu bez sviatosti krstu, zatiaľ čo neomylný Tridentský koncil definoval, že táto sviatosť je nevyhnutná k spáse. A čo znamená „nevyhnutná“? Podľa III. časti, ot. 68, čl. 2, arg. 3 zo samotnej Summy teologickej sv. Tomáša: „Nevyhnutné je však to, bez čoho niečo nemôže byť [Metaphys. V]“. [10] „Nevyhnutné“ teda znamená bez čoho niečo nemôže byť. Spása teda nemôže byť – je nemožná – bez sviatosti krstu (de fide, Tridentský koncil). Katolíci musia prijať túto pravdu a odmietnuť omylný názor sv. Tomáša zo Summy teologickej, pokiaľ ide o krst túžby.

Pápež Benedikt XIV., Apostolica (# 6), 26. jún 1749: „Úsudok Cirkvi je uprednostnivší oproti úsudku učiteľa vychýreného pre svoju svätosť a učenie.“ [11]

Pápež Pius XII., Humani generis (# 21), 12. august 1950: „Náš božský Vykupiteľ nedal tento poklad viery na autentický výklad každému z veriacich, dokonca ani teológom, ale iba učiteľskému úradu Cirkvi.“ [12]

Pápež sv. Pius X, Pascendi Dominici Gregis (# 45), Sept. 8, 1907: „Každopádne, ak u scholastických učiteľov niečo nie je presne prešetrené alebo dostatočne uvážene odovzdané; menej koherentné, ba v najhoršom prípade v každom ohľade neprijateľné; nijak nemáme na mysli predkladať to k zachovávaniu v dnešnej dobe.“ [13]

A len pre prípad, že by niekto tvrdil, že človek môže prijať sviatosť krstu bez vody, zacitujem definíciu Tridentského koncilu v podobe 2. kánonu.

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, 7. zasadnutie, 2. kánon o sviatosti krstu, 1547, ex cathedra: „Ak niekto povie, že pravá a prirodzená voda nie je ku krstu nevyhnutná; čím slová nášho Pána Ježiša Krista: ‘Ak sa niekto znova nenarodí z vody a z Ducha Svätého’ [Jn 3:5], prekrúti do nejakej metafory: nech je prekliaty.“ [14]