Sväté Písmo proti neprekonateľnej nevedomosti a dôkazy o okamžitom rozšírení Evanjelia po celom svete

Svätý Justín Mučeník, Dialóg so Židom Tryfónom (+155 po Kristovi): „Neexistuje ani jedno ľudské plemeno – či už barbari alebo Gréci – nech sa už volá akokoľvek – či už tí, čo bývajú v kočiaroch, alebo tí, ktorých nazývajú bezdomovcami, alebo tí bez stáda, čo bývajú v stanoch – u ktorých sa neprednášajú modlitby a vďakyvzdania Bohu, Stvoriteľovi všetkých vecí, v mene ukrižovaného Ježiša.“ [1]

Faktom zostáva, že Boh zjavil, že všetci, čo chcú byť spasení, musia veriť v katolícku vieru (pričom Trojica a vtelenie sú „katolíckou vierou“ v jej najjednoduchších tajomstvách – pozri Atanázovské krédo). Prijať skutočnosť, že Boh sa postará o to, aby duše dobrej vôle počuli jeho hlas a prijali katolícku vieru, by pre katolíka nemalo byť ťažké. Koniec koncov, už len samotnom v Apoštolskom vyznaní viery sa od katolíkov vyžaduje, aby vyznali vieru vo viaceré nadprirodzené udalosti: narodenie z Panny, zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie. Od katolíka sa tiež vyžaduje, aby veril vo Sväté Písmo, ktoré je plné zázrakov a nadprirodzených javov. Transsubstanciácia (skutočná prítomnosť Krista v Eucharistii) je takisto každodenným zázrakom, v ktorý tradiční katolíci veria. Prečo by teda malo byť ťažké veriť, že Boh odstraňuje nevedomosť z duší dobrej vôle bez ohľadu na to, kde sa nachádzajú, ba dookonca aj zázračne, ak je to nevyhnutné? Ježišovo meno je jediné meno pod celým nebom (Sk 4:12), v ktorom človek môže byť spasený; a tí, čo nevchádzajú skrze Ježiša, sú zlodeji a lupiči (Jn 10).

Evanjelium podľa Jána 10:1,9: „[Ježiš hovorí:] Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. (...) Ja som brána.“

Známy je prípad, kedy sa ctihodná Mária z Agredy vraj bilokovala zo svojho kláštora v Španielsku do texaskej divočiny, aby Indiánov poučila o pravej viere. „Nad hlavným vchodom do katedrály vo Forth Worthte je veľká nástenná maľba zobrazujúca toto dlhé navštívenie, ako aj jej velikánsky originál, ktorý visí v Kostole svätej Anny v texaskom Beaumonte.“ [2] Hovorí sa, že k jej zázračným bilokáciám do Ameriky dochádzalo 11 rokov (v rokoch 1620 – 1631), od Texasu cez Nové Mexiko až po Arizonu, v rozpätí viac než tisíc míľ.

Na viacerých miestach Nového zákona sa tiež učí, že Evanjelium sa už za čias apoštolov hlásalo po celom svete.

Skutky apoštolov 1:8: „[Ježiš hovorí:] ‘...zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme.’“

List Kolosanom 1:23 – „Pravda, ak vytrváte vo viere upevnení, stáli a neodkloniteľní od nádeje Evanjelia, ktoré ste počuli a ktoré sa hlása každému stvoreniu, čo je pod nebom, a ktorého som sa ja, Pavol, stal služobníkom.“

List Kolosanom 1:4-6 – „...lebo sme počuli o vašej viere v Krista Ježiša... pravdivom slove Evanjelia, ktoré prišlo k vám, tak, ako je aj na celom svete...“

1. list Tesaloničanom 1:8 – „Lebo od vás sa Pánovo slovo rozšírilo nielen po Macedónsku a Achájsku, ale vaša viera v Boha sa stala známou na každom mieste...“

List Rimanom 10:13-18 – „Lebo každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený. Ale ako budú vzývať toho, v ktorého neuverili? A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa? (...) Teda viera je z počutia a počutie z Kristovho slova. Ale spytujem sa: Azda nepočuli? Ale áno, po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny sveta.“

V Novom zákone sa jasne píše, že Evanjelium sa dostalo „až po samý kraj zeme“ (Sk 1), ku „každému stvoreniu, čo je pod nebom“ (Kol 1) a „až po končiny sveta“ (Rim 10). Je docela možné, že apoštoli boli transportovaní „až po samý kraj zeme“, aby hlásali Evanjelium a krstili z toho istého prostriedku, ktorým bol prorok Eliáš zázračne vzatý zo zeme – z ohnivého voza.

2. kniha kráľov 2:11 – „A ako išli v rozhovore, zrazu ich oddelil od seba ohnivý voz a ohnivé kone a Eliáš vystúpil vo víchrici do neba.“

V skutočnosti vieme, že sv. apoštol Filip bol transportovaný podobne ako Eliáš po tom, čo pokrstil eunucha z Kandaky.

Skutky apoštolov 8:38-39 – „Rozkázal zastaviť voz a obaja, Filip i eunuch, zostúpili do vody a pokrstil ho. Keď vystúpili z vody, Pánov Duch Filipa uniesol a eunuch ho viac nevidel; ale natešený šiel svojou cestou.“

Druhá kapitola Skutkov apoštolov nám tiež hovorí, že v deň Turíc sa obrátili a boli pokrstení Židia (ktorí prišli do Jeruzalema na Turíce) „zo všetkých národov pod nebom“.

Skutky apoštolov 2:1-41: „Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. (...) V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I ohromení boli a udivení vraveli: ‘Vari nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi...’ A tak tí, čo prijali jeho slovo, dali sa pokrstiť; a v ten deň sa pridalo asi tritisíc duší.“

Len čo sa tieto duše zo „všetkých národov pod nebom“ obrátili a dali pokrstiť, odcestovali späť do svojich vlastných krajín a šírili Evanjelium – čím uľahčili okamžité rozšírenie Evanjelia do vzdialených krajín naprieč svetom. Preto napríklad existujú dôkazy o kresťanstve v Partii, ktoré sú súčasné s najskoršími stykmi Západu s touto oblasťou po Kristovi.

Warren H. Carroll, Dejiny kresťanstva, 1. zväzok, s. 429: „Dôležitosť tohto obrátenia značného počtu pútnikov [na Turíce], ktorí sa čoskoro mali vracať do svojich domovov vo vzdialených krajinách a ktorí mohli šíriť vieru, sa často prehliadala... Ale táto skutočnosť pravdepodobne vysvetľuje, prečo napríklad v Partských oblastiach existujú náznaky kresťanstva až do obdobia, v ktorom narážame na styky Západu s ňou – po Kristovi.“ [3]

Keďže sa tieto duše mocným spôsobom obrátili, „boli ohromení“ (Sk 2:12) – keďže „na každú dušu prišla bázeň; prostredníctvom apoštolov sa dialo množstvo divov a znamení a vo všetkých bol veľký strach“ (Sk 2:43) – stali sa horlivými misionárskymi nástrojmi, ktoré Boh ihneď využil na šírenie viery a krstenie v ich vzdialených domovských krajinách. A to ani len nezahŕňa misijnú činnosť, ktorú vykonávali samotní apoštoli vo vzdialených krajinách mimo Rímskej ríše. Napríklad sv. Ondrej kázal až na Ukrajine. [4]

Ondrej – kázal v Skýtii (barbarská Ukrajina) a možno aj v Grécku

Bartolomej – kázal v južnej Arábii (a možno aj v Indii)

Júda Tadeáš – kázal v Mezopotámii (a možno aj v Arménsku a Iráne)

Matúš – Média alebo Etiópia

Matej – úplne neznáme

Filip – Malá Ázia (Frýgia)

Šimon Horlivec – Irán

Tomáš – Partia a India [5]

„Najpozoruhodnejšou skutočnosťou na tomto zozname je, že okrem jedinej výnimky, Filipa, každý jeden z týchto apoštolov, o ktorého misijnej činnosti sa zachovala aspoň tá najmenšia pamiatka, išiel za hranice Rímskej ríše... Pravda teda vyzerá byť (ako by sme mali očakávať, hoci podľa nášho úzkoprsého pohľadu na vec nám tomu môže byť ťažké uveriť) taká, že Kristus naozaj myslel presne to, čo povedal, keď po svojom zmŕtvychvstaní hovoril učeníkom o zanesení svojho posolstva až ku končinám zeme, a nemal v úmysle čakať na vývoj lietadiel a televízie, aby sa to urobilo ľahšie.“ [6]

Preto slávni cirkevní otcovia sv. Justín Mučeník (citovaný vyššie), sv. Irenej, sv. Klement a mnohí ďalší píšu:

Sv. Irenej, Proti herézam, +180 po Kristovi: „Lebo Cirkev, hoci je rozšírená po celom svete, ba až po končiny zeme, prijala od apoštolov a od ich učeníkov vieru v jedného Boha, Otca všemohúceho... Ježiša Krista, Syna Božieho... a v Ducha Svätého... a narodenie z Panny a umučenie a vzriesenie... Ani cirkvi u Germánov neveria inak, ani nemajú inú tradíciu, ani tie u Iberov, ani u Keltov, ani ďaleko na Východe, ani v Egypte, ani v Líbyi, ani tie, čo boli zriadené v centrálnych oblastiach sveta. Ale tak ako slnko... je jedno a to isté na celom svete, tak aj hlásanie pravdy svieti všade a osvecuje všetkých ľudí, čo chcú dospieť k poznaniu pravdy.“ [7]

Sv. Klement Alexandrijský, Exhortácia pre Grékov, cca. +190 po Kristovi: „Ďalej, božská moc vyžarujúca s neprekonateľnou rýchlosťou a s ľahko dosiahnuteľnou zhovievavosťou naplnila celú zem semenom spásy... Ukázal sa ako zvestovateľ pravdy, náš Prostredník a Spasiteľ...“ [8]

Vieme tiež, že Duch Svätý výslovne apoštolom zakázal hlásať Evanjelium na určitých miestach, celkom pravdepodobne kvôli zlej vôli, s ktorou by sa stretli.

Skutky apoštolov 16:6 – „Cez Frýgiu a galatský kraj prešli, lebo Svätý Duch im bránil hlásať slovo v Ázii.“

Skutky apoštolov 16:7 – „Keď došli k Mýzii, pokúšali sa dostať do Bitýnie, ale Ježišov Duch im to nedovolil.“

Na druhej strane vieme, že Duch Svätý apoštolom výslovne prikázal – prostredníctvom nadprirodzeného vnuknutia – aby hlásali Evanjelium na miestach, kde ho potrebovali úprimné duše, ako napríklad v Macedónsku.

Skutky apoštolov 16:9-10 – „Tam mal Pavol v noci videnie. Akýsi Macedónčan stál a prosil ho: ‘Prejdi do Macedónska a pomôž nám!’ Hneď ako mal toto videnie, usilovali sme sa odísť do Macedónska, presvedčení, že nás Boh volá hlásať im Evanjelium.“

Skutky apoštolov 8:26,29 – „A Pánov anjel povedal Filipovi: ‘Vstaň a choď na juh...’ (...) Tu povedal Duch Filipovi: ‘Choď a pridaj sa k tomu vozu.’“

Nič z tohto, pravdaže, nenaznačuje, že človeku by sa nemalo hlásať Evanjelium bez nadprirodzeného vnuknutia. Ide tu len o to, aby sme preukázali, že Boh si je plne vedomý duší dobrej a duší zlej vôle; plne si je vedomý toho, kto skutočne túži po pravde Evanjelia a kto nie, a nič mu nebráni dostať svoju pravdu k tým, čo sú úprimní. Pán bude denne pridávať do Cirkvi tých, čo majú byť spasení!

Skutky apoštolov 2:47 – „A Pán každý deň pridával k cirkvi tých, čo mali byť spasení.“ – Haydock Catholic Commentary k tomuto veršu: „Denne pridával do Cirkvi viac a viac [takých, čo mali byť spasení], ako je to jasne vyjadrené v gréčtine.“

Sv. Pavol ďalej hovorí, že ľudia (t. j. ľudia nad vekom uvažovania, ktorí chcú byť spasení) nemôžu mať vieru v Krista, ktorá je nevyhnutná k spáse, ak o ňom nepočuli. „A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli?“ (Rim 10). Keďže všetci nad vekom uvažovania musia počuť Kristovo slovo, aby mali vieru (Rim 10), musia počuť Kristovo slovo, aby mali spásu, pretože nikto nie je ospravodlivený bez viery – jedinej pravej katolíckej viery.

Pápež Pius IX., I. vatikánsky koncil, 3. zasadnutie, 3. kapitola, 1870, o viere: „Keďže však ‘bez viery je... nemožné páčiť sa Bohu’ [Hebr 11:6] a dosiahnuť spoločenstvo s jeho synmi, preto nikto nikdy nedosiahne ospravodlivenie bez nej...“ [9]

Pápež Pius IV., Tridentský koncil, Iniunctum nobis, 13. november 1565, ex cathedra: „Túto pravú katolícku vieru, mimo ktorej nikto nemôže byť spasený... teraz vyznávam a opravdivo sa jej držím...“ [10]

Skutočnosť, že nikto nemôže byť spasený bez katolíckej viery, je istotne dôvodom, prečo existujú dôkazy o príchode kresťanstva do Nového sveta dávno predtým, než ho objavil Krištof Kolumbus. Svätý Brendan Plavec (roky 484 – 577 po Kristovi) údajne podnikol cesty cez Atlantik dávno pred Krištofom Kolumbom [11] a existujú archeologické dôkazy, ktoré boli objavené a dokladujú toto tvrdenie.

Katolícki dobyvatelia Severnej a Južnej Ameriky z pätnásteho a šestnásteho storočia, ktorí tiež zvrhli satanistickú Aztécku ríšu, našli veľké množstvo dôkazov o dávnej prítomnosti kresťanstva v Novom svete.

„Indovia predstavovali tretinu ľudstva; preto bolo teologicky nemožné, aby ich neevanjelizoval Kristov apoštol... Sv. Tomáš (ktorý kázal supra Gangem, za Gangou)... Keďže evanjelizácia sv. Tomáša predstavovala integrálnu súčasť zjavenia, aké materiálne svedectvá máme o jeho prechode do Nového sveta? Sú tu nezmazateľné stopy jeho [alebo iného apoštola] prítomnosti: podivuhodné fontány a úžasné kríže nachádzajúce sa tu a tam, od Bahie v Brazílii až po Gautulco, sortiment domácich obradov, ktoré vágne pripomínajú kresťanstvo – spoveď, postenie sa... viera v jedného Boha a Stvoriteľa, v Pannu, ktorá zázračne počala, vo celosvetovú potopu; výrazný výklad symbolov v tvare kríža v chrámoch a rukopisoch... Všetko akoby svedčilo o zvyškoch kresťanstva, ktoré poškodil čas. Všadeprítomná postava toho, čo sa v Paraguaji a Brazílii volá Zume, v Peru Viracocha, v Kolumbii Bochica, v Mexiku Quetzalcoatl, u Májov Cuculcan, je obklopená množstvom kresťanských analógií.“ [12]

Už boli objavené dôkazy o tom, že kresťanstvo sa dostalo do Číny už v 1. alebo 2. storočí. „Čínsky profesor teológie tvrdí, že prvé Vianoce sú vyobrazené na kamennom reliéfe z obdobia východnej dynastie Han (roky 25 – 220 po Kristovi). Na obrázku... sedí žena a muž okolo niečoho, čo vyzerá ako jasle, pričom z ľavej strany sa vraj blížia ‘traja mudrci’, držiaci dary, nasleduje ich ‘pastier’ a vpravo sú v rade kľačiaci ‘asasinovia’.“ [13] V skutočnosti aj sv. František Xaverský (1506 – 1552), aj páter Matteo Ricci (1552 – 1610), dvaja najvplyvnejší misionári zo Spoločnosti Ježišovej, „vo svojich spisoch tvrdili, že našli dôkazy dokladujúce to, že Tomáš sa úspešne dostal do Číny.“ [14]

Čiže týmito štyrmi spôsobmi sa Evanjelium roznieslo až po končiny zeme počas obdobia zjavenia Ježiša Krista – t. j. obdobia, ktorého koniec oficiálne označuje smrť posledného apoštola: 1) kázanie apoštolov, ktoré pokrylo celú Rímsku ríšu a rozsiahle územia mimo nej, a kázanie zástupov, ktoré sa nimi obrátili; 2) kázanie všetkých tých, čo sa obrátili na Turíce a spätne zaniesli Evanjelium do svojich vzdialených krajín; 3) možná zázračná transportácia apoštolov do vzdialených krajín, kde sa dali nájsť duše dobrej vôle, tak, ako bol Filip transportovaný od eunucha (Sk 8); 4) priamy nadprirodzený zásah Boha, prostredníctvom ktorého ľuďom povedal, v čo musia veriť a čo musia urobiť, aby sa obrátili na kresťanskú vieru, aby boli spasení. Tento priamy nadprirodzený Boží zásah na poučenie duší dobrej vôle vidíme v prípade Kornélia a sv. Pavla:

Skutky apoštolov 10:1-5 – „V Cézarei žil istý muž menom Kornélius... nábožný a bohabojný s celým svojím domom. (...) Raz okolo deviatej hodiny videl jasne vo videní Božieho anjela, ako prichádza k nemu a oslovuje ho: ‘Kornélius!’ (...) ‘A teraz pošli mužov do Joppe a zavolaj si Šimona s prímením Peter...’“

Skutky apoštolov 9:3-7: „Ako šiel [Šavol] a blížil sa k Damasku, zrazu ho zalialo svetlo z neba. (...) A on sa triasol a udivený povedal: ‘Pane, čo chceš, aby som urobil?’ A Pán mu povedal: ‘Ale vstaň, choď do mesta a povedia ti, čo máš robiť.’“

Na pamäti musíme mať aj piaty veľmi dôležitý faktor, ktorý vrhá ďalšie svetlo na túto vec: učením Krista je, že drvivá väčšina ľudstva je zlej vôle, a preto zatratená. Ježiš v Evanjeliu podľa Matúša 7:13 vyjavil, že len málo nájde cestu k spáse, a veľkí duchovní učitelia Katolíckej Cirkvi učia, že stratená je nielen väčšina ľudstva (t. j. všetci, čo zomrú ako nekatolíci), ale dokonca aj väčšina tých, čo sa hlási ku katolíkom.

Keďže smutnou skutočnosťou ľudských dejín je, že len málo ľudí je z pravdy – čo zistíme aj čítaním Starého zákona a príbehov o tom, ako málo ľudí bolo uznaných za hodných vstúpiť do zasľúbenej zeme a ako málo ľudí zostalo verných Božiemu zákonu v porovnaní s prevažnou väčšinou dokonca aj Božieho ľudu, ktorá opakovane upadala do modlárstva – pomáha to vysvetliť, prečo Boh ponecháva časti obyvateľov Zeme v nevedomosti. Je to preto, lebo niet duše dobrej vôle, ktorá by sa tam dala nájsť. Teda do tých častí Nového sveta, do ktorých sa Evanjelium nedostalo, sa nedostalo, lebo sa tam nenašli vyvolení.

Slová Nového zákona o tom, že Evanjelium sa hlása všetkému stvoreniu pod nebom, a slová nášho Pána, že apoštoli mu budú svedčiť „až po samý kraj zeme“, ktoré vyriedol počas svojej úplne poslednej reči pred svojím nanebovstúpením, naznačujú, že niektorí zo samotných apoštolov možno boli zázračne trasportovaní do oblastí sveta, kde sa dali nájsť duše dobrej vôle. Ale bez ohľadu na to, čo si človek vezme z vyššie uvedených biblických pasáží, faktom je, že Evanjelium sa hlása tam, kde sa dajú nájsť duše dobrej vôľe, a tam, kde sa nehlása, niet spásy.

Tertulián, Proti Židom (+200 po Kristovi): „V koho iného uverili všetky národy, ak nie v Krista, ktorý už prišiel? Partovia a Médi a Elamiti; a tí, čo obývajú Mezopotámiu, Arménsko a Kapadóciu; a tí, čo bývajú v Ponte a Ázii, vo Frýgii a Pamfýlii; dočasní prišelci v Egypte a obyvatelia častí Afriky za Cyrénou, Rimania a cudzinci; áno, aj Židia v Jeruzaleme a iné národy: v tento čas aj rozličné kmene Gutlianov a mnohé rozmedzia Maurov a všetky medze Španielska a rozličné národy Galie; a lokality Britov, neprístupné Rimanom, ale už podmanené Kristovi; a Sarmati a Dákovia a Germáni a Skýti a mnohé vzdialené kmene a provincie a ostrovy, ktoré sú nám známe a ktoré sotva dokážeme vymenovať...“ [15]

Sv. Ľudovít z Montfortu, Tajomstvo ruženca, cca. +1710: „...nikto nijak nemôže byť spasený bez toho, aby poznal Ježiša Krista.“ [16]

Evanjelium podľa Lukáša 24:47 – „...a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov.“

„...mene Ježiša Krista Nazaretského... A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom musíme byť spasení.“ (Sk 4:10,12).