Vyvrátenie krstu túžby – 4. hlava 6. zasadnutia Tridentského koncilu

4. HLAVA 6. ZASADNUTIA TRIDENTSKÉHO KONCILU

Námietka – Tridentský koncil na 6. zasadnutí, v 4. hlave Dekrétu o ospravodlivení učí, že ospravodlivenie sa môže uskutočniť prostredníctvom vody krstu alebo túžby po ňom.

ODPOVEĎ – Nie, to neučí. V skutočnosti učí, že ospravodlivenie sa nemôže uskutočniť bez krstu vodou alebo bez túžby po ňom tak, ako je napísané: Ak sa človek znovu nenarodí z vody a z Ducha, nemôže byť spasený. To je niečo úplne iné.

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, 6. zasadnutie, 4. hlava: „Týmito slovami sa naznačuje opis ospravodlivenia bezbožného, ako existuje prenesenie z toho stavu, do ktorého sa človek rodí ako syn prvého Adama, do stavu milosti a ‘adoptívneho synovstva’ [Rim 8:15] Božieho skrze druhého Adama, Ježiša Krista, nášho Spasiteľa; vskutku, toto prenesenie sa po rozhlásení Evanjelia NEMÔŽE USKUTOČNIŤ BEZ kúpeľa znovuzrodenia alebo bez túžby po ňom, AKO JE NAPÍSANÉ: ‘Ak sa človek znovu nenarodí z vody a Ducha Svätého, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho’ [Jn 3:5].“ [1]

[Predbežná poznámka: Ak by 4. hlava 6. zasadnutia Tridentského koncilu učila to, čo tvrdia zástancovia krstu túžby (čož neučí), potom by to znamenalo, že každý človek musí prijať krst alebo mať aspoň skutočnú túžbu/zaprisahanie po krste vodou, aby bol spasený. Znamenalo by to, že tvrdiť, že každý nepokrstený človek by mohol byť spasený, ak nemá aspoň túžbu/zaprisahanie po krste vodou, by bolo kacírstvom. Ale 99% ľudí, čo túto cituje túto pasáž v prospech krstu z túžby, ani len neverí, že človek musí túžiť po krste, aby bol spasený. Veria v to, že spasení môžu byť židia, budhisti, hinduisti, moslimovia atď., ktorí po krste vodou netúžia. Čiže 99 % tých, čo túto pasáž cituje, odmieta dokonca aj to, čo podľa nich učí. Popravde, táto skutočnosť proste poukazuje na nečestnosť a zlú vôľu väčšiny obhajcov krstu túžby pri snahe citovať túto pasáž, ako keby boli verní jej učeniu, keď v skutočnosti v ňu vôbec neveria a sú v kacírstve, pretože učia, že spasení môžu byť nekatolíci, ktorí po krste vodou ani len netúžia].

Teraz budeme uvažovať o faktoch, ktoré dokazujú, že táto pasáž Tridentského koncilu neučí, že ospravodlivenie sa môže uskutočniť prostredníctvom krstu vodou alebo túžby po ňom.

Preberieme päť základných faktov: 1) anglické príklady, ktoré dokazujú naše tvrdenie o tejto pasáži; 2) latinské príklady, ktoré dokazujú naše tvrdenie o tejto pasáži 3) bežný chybný preklad tejto pasáže, ktorý toľkých mnohých v tejto veci zviedol; 4) vyhlásenie tejto pasáže, že Evanjelium podľa Jána 3:5 sa má chápať tak, „ako je napísané“; a 5) ohromujúci dogmatický precedens, že latinské slovo aut sa používalo so sine v inkluzívnom význame.

Po prvé, táto pasáž je v populárnej anglickej verzii Denzingera, prameňov katolíckej dogmy (Denzinger, the Sources of Catholic Dogma) výrazne nesprávne preložená. Tento bludný a zavádzajúci preklad nečestne opakovali mnohí zástancovia „krstu túžby“ napriek tomu, že si uvedomovali (v mnohých prípadoch), že tento preklad je nepresný.

Tento nesprávny preklad mení význam latinského slova sine z „bez“ [angl. without] (jeho skutočný význam) na „inak, ako skrze“ [angl. except through]. Tridentská pasáž v skutočnosti hovorí, že ospravodlivenie sa nemôže udiať bez vodného krstu alebo bez túžby po ňom, ako je napísané [Jn 3:5] – nie, že ospravodlivenie sa nemôže udiať „inak, ako skrze“ vodný krst alebo túžbu po ňom. Bludný preklad úplne mení teologický výnam tridentského tvrdenia; lebo tvrdiť, že niečo sa nemôže udiať bez x alebo y, neznamená tvrdiť, že sa to môže udiať buď prostredníctvom x, alebo y.

ANGLICKÉ PRÍKLADY NA DOKÁZANIE TOHTO FAKTU

Uveďme si príklady z angličtiny aj latinčiny na dokázanie tohto tvrdenia. Tu sú tri príklady z angličtiny:

Na tento papier sa nedá písať bez podložky alebo ceruzky.

Znamená to, že na tento papier sa dá písať iba s podložkou alebo iba s ceruzkou? Zjavne, že nie. Znamená to, že potrebujete oboje.

Táto sviatosť sa nedá vyslúžiť bez matérie alebo formy.

Znamená to, že táto sviatosť sa dá vyslúžiť s matériou, i keď nebude mať formu? Zjavne, že nie. Znamená to, že potrebujete oboje.

Táto svadba sa nemôže konať bez nevesty alebo ženícha.

Znamená to, že na svadbu stačí ženích bez nevesty? Zjavne, že nie. Znamená to, že potrebujete oboch. Vetná štruktúra zo 4. hlavy 6. zasadnutia práve takisto neznamená, že túžba bez kúpeľa znovuzdrodenia stačí na ospravodlivenie. Potrebujete oboje.

Taktiež je dôležité si pamätať na to, že keď sa zástancovia „krstu túžby“ pokúšajú reagovať na tieto príklady, nie sú schopní urobiť tak. Namiesto toho sú nútení používať príklady, ktoré nie sú verné štruktúre vety uvedenej v tejto pasáži. Často mierne zmenia znenie pasáže v prípade príkladu, ktorý uvádzajú, tým, že vetu zmenia na pozitívne tvrdenie buď/alebo. Často nereagujú príkladmi, ktoré deklarujú: „nemôže sa uskutočniť bez“. Je to preto, lebo štruktúra tridentskej vety nedokladuje ani nedokazuje ich názor.

Ďalej, aj keby sa človek držal toho, že syntax prvej polovice zo 4. hlavy 6. zasadnutia je nejak nejednoznačná a mohla by sa vykladať tak, že vyžaduje jeden alebo oba prvky, tridentské stanovisko, že nikto nemôže byť spasený bez krstu vodou, sa potvrdzuje v tej istej vete slovami, ktoré tam bezprostredne nasledujú.

SAMOTNÁ PASÁŽ – VSKUTKU TÁ ISTÁ VETA – VYHLASUJE, ŽE EVANJELIUM PODĽA JÁNA 3:5 SA MÁ CHÁPAŤ TAK, „AKO JE NAPÍSANÉ“, ČOŽ JE NEZLUČITEĽNÉ S „KRSTOM TÚŽBY“

Predtým, ako sa pozrieme na príklady z latinčiny, ktoré taktiež dokazujú naše tvrdenie, čitateľ by si mal tiež všimnúť, že Tridentský koncil v tejto samotnej pasáži učí, že Evanjelium podľa Jána 3:5 sa má chápať tak, ako je napísané (latinsky: sicut scriptum est). Toto vylučuje akúkoľvek možnosť spásy bez znovuzrodenia z vody vo sviatosti krstu; krst túžby totiž nemôže byť opravdivý, ak sa má Jn 3:5 chápať tak, ako je napísané. Jn 3:5 vyhlasuje, že každý človek sa musí znovu narodiť z vody a z Ducha, aby bol spasený, čož je to, čo teória krstu túžby popiera. Teória krstu túžby a výklad Jn 3:5 tak, „ako je napísané“ sa navzájom vylučujú. Každý zástanca krstu túžby to pripustí. Preto sa všetci z nich musia rozhodnúť pre nedoslovný výklad Jn 3:5.

Páter Francois Laisney (veriaci v krst túžby), Je feeneyizmus katolícky, s. 33: „Najväčším argumentom pátra Feeneyho bolo, že slová nášho Pána ‘Ak sa človek znovu nenarodí z vody a z Ducha Svätého, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva’ (Jn 3:5) znamenajú absolútnu nevyhnutnosť krstu vodou bez úplne akejkoľvek výnimky... Veľkou otázkou teda je, ako Cirkev vysvetlila tieto slová nášho Pána?“

Páter Laisney, urputný zástanca krstu túžby, tu pripúšťa, že Jn 3:5 nemožno chápať tak, ako je napísané, ak je krst túžby opravdivý. Preto sa drží toho, že opravdivé chápanie Jn 3:5 je také, že doslovne sa na všetkých ľudí nevzťahuje; to jest, že Jn 3:5 sa nemá brať tak, ako je napísané. Ako však tieto slová chápe Katolícka Cirkev? Čo sa píše v pasáži z Tridentu, ktorú sme práve prebrali: píše sa tam neomylne: „AKO JE NAPÍSANÉ: ‘AK SA ČLOVEK ZNOVU NENARODÍ Z VODY A DUCHA SVÄTÉHO, NEMÔŽE VOJSŤ DO KRÁĽOVSTVA BOŽIEHO’.“ Toto naznačuje, že táto pasáž neučí, že ľudia môžu byť ospravodlivení alebo spasení bez znovuzrodenia z vody a z Ducha. Doslovné chápanie Jn 3:5 (tak ako je napísané) je to, čo nachádzame v každom dogmatickom prehlásení na túto tému.

Vskutku, ak by Tridentský koncil učil „krst túžby“, človek by našiel úplné vysvetlenie tejto myšlienky v Dekréte o ospravodlivení alebo v kánonoch o krste. O „krste túžby“ však nikde nič nie je, pretože Tridentský koncil ho neučil. V tridenskom dekréte tiež niet žiadnej zmienky o „krste krvi“, pretože Tridentský koncil neučil „tri krsty“.

OBHAJCOVIA „KRSTU TÚŽBY“ SA DOPÚŠŤAJÚ SOFIZMU/BLUDU KLAMNEJ PRÍČINY

„Sofizmus klamnej príčiny je klam vznikajúci z toho, že za príčinu účinku považuje niečo, čo v skutočnosti jeho príčinou nie je. To, čo sa pokladá za príčinu, môže byť: a) niečo predchádzajúce v čase (po tomto, čiže kvôli tomuto); b) niečo súčasné (s týmto, čiže kvôli tomuto); c) príležitosť; d) podmienka; e) prázdne meno: napr. niet myšlienky bez mozgu; čiže mozog je príčinou myšlienky.“ (Henri Grenier, Tomistická filozofia (Thomistic Philosophy), 1. zv., 1948, s. 248)

Ako ukazuje tento citát z príručky k tomistickej filozofii, sofizmus klamnej príčiny je omyl, kedy sa niečo považuje za príčinu účinku, i keď ide iba o podmienku. Povedať, že niet myšlienky bez mozgu, neznamená, že mozog je príčinou myšlienky. Podobne povedať, že ospravodlivenie sa nemôže uskutočniť bez kúpeľa znovuzrodenia alebo bez túžby po ňom [ako je napísané, Jn 3:5], nedokazuje, že ospravodlivenie sa môže uskutočniť túžbou po krste bez kúpeľa znovuzrodenia alebo že túžba je príčinou ospravodlivenia. Túžba je skôr podmienkou nevyhnutnou k ospravodliveniu dospelého. Nie je príčinou prvého ospravodlivenia. Tridentské učenie, že túžba je podmienkou (nie príčinou) prvého ospravodlivenia dospelých, predstavuje vyvrátenie protestantskej herézy, ktorá popierala slobodnú vôľu a tvrdila, že milosti sa nedá odolať.

TÍ, ČO PREKROČILI VEK USUDZOVANIA, MUSIA TÚŽIŤ PO KRSTE VODOU, ABY BOLI OSPRAVODLIVENÍ

Dôvodom, prečo sa slovo „túžba“ spomína v kontexte 4. hlavy 6. zasadnutia, je, že táto kapitola tridentského dekrétu sa zaoberá ospravodlivením dospelých: iustificationis impii (ospravodlivenie bezbožného). „Bezbožný“ predstavuje ostrý opis, ktorý sa týka tých, čo prekročili vek usudzovania a sú vinní zo skutočného a smrteľného hriechu. V 4. hlave a nasledujúcich hlavách Dekrétu o ospravodlivení sa Tridentský koncil zaoberá ospravodlivením tých, čo prekročili vek usudzovania, ako to jasne dokazuje kontext. Bolo to v 5. zasadnutí o dedičnom hriechu, kde sa Tridentský koncil zaoberal prechodom malých detí k ospravodliveniu. Ako tomu je v prípade dospelých, jediným spôsobom, ako môžu byť malé deti ospravodlivené, je skrze sviatosť krstu. Keďže však dospelí a tí, čo prekročili vek usudzovania, musia po tejto sviatosti aj túžiť, aby ňou boli ospravodlivení, 4. hlava Tridentského koncilu upresnila, že ospravodlivenie sa nemôže uskutočniť bez túžby.

Katechizmus Tridentského koncilu, O krste – dispozície ku krstu, s. 180: „ÚMYSEL (...) V prvom rade je potrebné, aby si krst žiadali a mali úmysel prijať ho...“

NUTNÁ PODMIENKA VS. PRÍČINA

Je tiež veľmi dôležité všimnúť si, že 4. hlava, ktorá v kontexte nutných podmienok ospravodlivenia (nie ako niečo, čo ospravodlivenie spôsobuje) spomína slovo „túžba/zprisahanie“, predstavuje „opis“ (descriptio) ospravodlivenia bezbožných: „iustificationis impii descriptio insinuatur...“.

Pri opise toho, čo bude prítomné pri ospravodlivení dospelých, sa nevyhnutne spomenie túžba po krste. Avšak 7. hlava Dekrétu o ospravodlivení sa zaoberá „príčinami“ (causae) ospravodlivenia: „Cap. 7. Quid sit iustificatio impii, et quae eius causae.“

Pri definovaní príčin ospravodlivenia sa spomína len sviatosť krstu. Len ona je inštrumentálnou príčinou. Je to preto, lebo prijatie sviatosti krstu je jediným spôsobom, ako byť ospravodlivený.

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, 6. zasadnutie, 7. hlava, príčiny ospravodlivenia: „Príčinami tohto ospravodlivenia sú: konečnou príčinou je sláva Božia a Kristova... účinnou príčinou je skutočne milosrdný Boh... zásluhovou príčinou je jeho milovaný a jednorodený Syn... inštrumentálnou príčinou je sviatosť krstu, ktorý je sviatosťou viery, bez ktorej nikto nikdy ospravodlivenie nedosiahne. (...) Túto vieru podľa apoštolskej tradície katechumeni pred sviatosťou krstu žiadajú od Cirkvi, keď prosia o ‘vieru dávajúcu večný život’...“ [2]

Prečo koncil pri vymenúvaní všetkých príčin ospravodlivenia nespomenul možnosť „krstu túžby“? Mal dostatok príležitostí na to, aby tak urobil, práve tak, ako nie menej ako trikrát jasne učil, že zmierenie, ktoré poskytuje sviatosť pokánia, možno získať dokonalou ľútosťou a túžbou po tejto sviatosti (4. hlava 14. zasadnutia; a dvakrát na 14. hlava 6. zasadnutia). Túžba, mučeníctvo, ľútosť sa nikde v tridentskom dekréte o príčinách prvého ospravodlivenia nenachádzajú, pretože prvé ospravodlivenie udeliť nemôžu. Prvé ospravodlivenie udeľuje iba krst vodou. „Krst túžby“ sa nespomína, pretože nie je pravou náukou. Dôkladná úvaha o 4. hlave 14. zasadnutia Tridentského koncilu o sviatosti pokánia v skutočnosti toto tvrdenie dokladuje.

V 4. hlave 14. zasadnutia Tridentský koncil vyhlasuje, že pokrstený človek, ktorý upadol do ťažkého hriechu, sa môže zmieriť s Bohom (a takto obnoviť svoje ospravodlivenie) prostredníctvom dokonalej ľútosti a túžby po sviatosti pokánia.

Tridentský koncil, 14. zasadnutie, 4. hlava, o sviatosti pokánia: „Docet praeterea, etsi contritionem hanc aliquando caritate perfectam esse contingat hominemque Deo reconciliare priusquam hoc sacramentum actu suscipiatur, ipsam nihilominus reconciliationem ipsi contritioni sine sacramenti voto, quod in illa includitur, non esse adscribendam.“

Tridentský koncil, 14. zasadnutie, 4. hlava, o sviatosti pokánia: „Ďalej učí, že hoci sa niekedy stáva, že táto ľútosť je dokonalá skrze lásku a že zmieruje človeka s Bohom predtým, ako sa táto sviatosť v skutočnosti prijme, predsa sa toto zmierenie nemá pripisovať samotnej ľútosti bez túžby po sviatosti, ktorá je v nej zahrnutá.“ [3]

Tridentský koncil učí, že dokonalá ľútosť (u pokrsteného človeka, ktorý padol) môže „zmieriť“ (reconciliare) človeka s Bohom predtým, ako sa prijme sviatosť pokánia; ale že „reconciliationem“ (zmierenie) s Bohom „non esse adscribendam“ (sa nemá pripisovať) iba dokonalej ľútosti bez túžby po sviatosti pokánia. V latinčine je „adscribendam“ (pripisovať) akuzatív singuláru gerundia ženského rodu súhlasný s „reconcilationem“ (zmierenie). Preto sa „zmierenie“ (ktoré prináša ospravodlivenie padlému pokrstenému človeku pred sviatosťou pokánia) podľa tridentského učenia priamo pripisuje, pričítava alebo prisudzuje dokonalej ľútosti a túžbe po sviatosti pokánia. Dôkladne to zvážte; dokazuje to totiž, že (podľa Tridentského koncilu) je dokonalá ľútosť s túžbou po sviatosti pokánia PRÍČINOU zmierenia s Bohom (a obnovenia ospravodlivenia) u pokrsteného človeka, ktorý upadol do ťažkého hriechu. Pripisuje sa im zmierenie. Toto sú veci, ktoré to spolu s Božou milosťou uskutočňujú alebo zapríčiňujú.

Preto, ak by bol „krst túžby“ opravdivý – t. j. ak by „túžba“ po sviatosti krstu alebo ľútosť mohla u nepokrsteného človeka privodiť ospravodlivenie tak, ako môže dokonalá ľútosť a túžba po sviatosti pokánia priniesť ospravodlivenie padlému pokrstenému človeku bez sviatosti pokánia – Tridentský koncil by koncept „túžby“ zahrnul k „príčinám“ prvého ospravodlivenia.

Avšak ako je uvedené vyššie, Tridentský koncil má kapitolu o „príčinách“ ospravodlivenia a nič také nespomína. Nič sa tam neučí o tom, že „túžba“, ľútosť alebo mučeníctvo sú príčinou ospravodlivenia u nepokrstených jednoducho preto, lebo „krst túžby“ je bludná náuka. Keby to bola pravdivá náuka, uvedená by bola; no učením Katolíckej Cirkvi nie je. Tridentský koncil skôr učí, že inštrumentálnou príčinou ospravodlivenia je iba sviatosť krstu, pretože ospravodlivenie sa dostavuje iba k pokrsteným, ako to dokazuje každá dogmatická definícia zaoberajúca sa nevyhnutnosťou sviatosti krstu a Evanjeliom podľa Jána 3:5.

Latinčinu 4. hlavy 6. zasadnutia som tiež prejednal s niekým, koho poznám. Volá sa Timothy Johnson. Je expert na latinčinu a iné jazyky. Klasické jazyky študoval na Cambridgeskej univerzite v Anglicku. Súhlasí s tým, že táto pasáž neučí, že človek môže byť ospravodlivený túžbou po krste vodou. Zdôrazňuje, že sa v nej používa predložka sine, ktorá znamená „bez“, a bežný nesprávny preklad „bez“ (angl. „without“) ako „inak, ako skrze“ (angl. „except through“) považuje za nehorázny. Mimochodom, CMRI je jedna skupina (spomedzi mnohých), ktorá tvrdošijne používa bludný preklad „inak, ako skrze“.

Tuná je to, čo o tejto pasáži povedal Timothy Johnson:

Timothy Johnson: „...predložka ‘bez’ (sine) sa vzťahuje aj na lavacro, aj na voto. Pokiaľ ide o preklad v Denzingerovi, v ktorom je ‘inak, ako skrze’ namiesto ‘bez’, je to gramaticky neobhájiteľné a teologicky zlomyseľné. Rozpúšťa to samotnú myšlienku množiny nutných podmienok a nahrádza ju skupinou alternatív. Skutočne diabolské!“

Ako vysvetľuje, sine (predložka, ktorá znamená „bez“) sa vzťahuje na „lavacro“ (kúpeľ), ktoré je v ablatíve, a „voto“ (túžba), ktoré je taktiež v ablatíve. „Bez“ sa vzťahuje na obe slová. Čiže dalo by sa to preložiť:  [ospravodlivenie] sa sa nemôže uskutočniť bez kúpeľa znovuzrodenia alebo bez túžby po ňom, ako je napísané...

V tejto pasáži sa nehovorí, že ospravodlivenie sa „môže“ udiať tým alebo oným. Hovorí, že sa „nemôže“ udiať „bez“ toho alebo onoho, „ako je napísané“ (sicut scriptum est).

„Cap. 4. Insinuatur descriptio iustificationis impiii, et modus eius in statu gratiae – Quibus verbis iustificationis impii descriptio insinuatur, ut sit translatio ab eo statu, in quo homo nascitur filius primi Adae, in statum gratiae et adoptionis filiorum [Rim 8:15] Dei, per secundum Adam, Iesum Christum, Salvatorem nostrum; quae quidem translatio post Evangelium promulgatum sine lavacro regenerationis [can. 5 de bapt.] aut eius voto fieri non potest, sicut scriptum est: ‘Nisi quis renatus fuerit ex aqua et Spiritu Sancto, non potest introire in regnum Dei’ (Jo 3:5).“

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, 6. zasadnutie, 4. hlava: „Týmito slovami sa naznačuje opis ospravodlivenia bezbožného, ako existuje prenesenie z toho stavu, do ktorého sa človek rodí ako syn prvého Adama, do stavu milosti a ‘adoptívneho synovstva’ [Rim 8:15] Božieho skrze druhého Adama, Ježiša Krista, nášho Spasiteľa; vskutku, toto prenesenie sa po rozhlásení Evanjelia NEMÔŽE USKUTOČNIŤ BEZ (sine) kúpeľa znovuzrodenia alebo bez túžby po ňom, AKO JE NAPÍSANÉ (sicut scriptum est): ‘Ak sa človek znovu nenarodí z vody a Ducha Svätého, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho’ [Jn 3:5].“ [4]

A ak hľadáte potvrdenie priamo v tejto pasáži, že niet žiadneho odklonu od absolútnej nevyhnutnosti krstu vodou, prichádza to práve v slovách, ktoré nasledujú po slovách, ktoré prejednávame. Prichádza to so slovami, ako je napísané: sicut scriptum est.

Sicut scriptum est je dokonavý oznamovací spôsob trpný. Doslova to znamená: „ako to je, ako bolo napísané“. Možno ho preložiť takto: „ako bolo napísané“; „ako je napísavšie“ alebo „ako je napísané“. Ide o vyhlásenie, v rámci tejto samotnej vety, že existuje dokonalý súlad s chápaním Evanjelia podľa Jána 3:5 tak, „ako je napísané“, ktoré nachádzame naprieč Tridentským koncilom a na Florentskom koncile. Na tieto príklady sa o chvíľku pozrieme.

Pri premýšľaní nad touto pasážou ma napadlo, že ak bolo znepochopenie, nesprávny preklad a zneužitie tejto pasáže zdrojom toľkého kacírstva a zla (ako sa to stalo), potom by dávalo zmysel, že Boh by vo svojej prozreteľnosti a dobrote zanechal v tejto samotnej pasáži jasný náznak o tom, že presadzovanie čohokoľvek v rozpore s Evanjeliom podľa Jána 3:5, takým, „aké je napísané“, je bludné; a Boh tento náznak naozaj zanechal (v podobe slov „ako je napísané“) práve v tých slovách, ktoré nasledujú po slovách, ktoré sú tak nesprávne chápané, prekrúcané a zneužívané. V skutočnosti Boh zanechal podobný náznak o tom, ako sa slovo aut (alebo) môže používať inkluzívnym spôsobom, v ďalšom dogmatickom vyhlásení mimoriadneho významu.

LATINSKÉ PRÍKLADY NA DOKÁZANIE TEJTO VECI

Teraz uvažujme nad príkladmi z latinčiny, aby sme túto vec dokázali. Obhajcovia „krstu túžby“ v snahe obhájiť bludný pohľad na túto pasáž často tvrdia, že latinské slovo aut (ktoré znamená „alebo“) nemožno použiť inkluzívnym spôsobom, tak, ako to tvrdíme my. Tvrdia totiž, že je striktne exkluzívne: t. j. buď/alebo, jedno alebo druhé, ale nie oboje. Úplne sa mýlia. To, čo v tomto ohľade tvrdia, je na 100% nepravdivé. Nižšie uvádzame príklady z latinských pasáží, ktoré absolútne vyvracajú ich nepravdivé tvrdenie.

PRÍKLADY Z LATINSKEJ VULGÁTY NA DOKÁZANIE TEJTO VECI

Tuná je niekoľko príkladov z latinskej Vulgáty, ktoré dokazujú, že slovo „aut“ sa môže používať v inkluzívnom význame. Vo všetkých týchto príkladoch je „alebo“ (angl. „or“) v latinčine slovo „aut“, to isté slovo, ktoré nachádzame v 4. hlave 6. zasadnutia.

List Rimanom 1:21-23 – „...quia cum cognovissent Deum non sicut Deum glorificaverunt aut gratias egerunt; sed evanuerunt in cogitationibus suis et obscuratum est insipiens cor eorum.“

List Rimanom 1:21-23 – „Pretože keď Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale zmárniveli vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo.“

Znamená to teda, že zlí ľudia neoslavovali Boha, ale vzdávali mu vďaky? Nie, zjavne nie. Alebo naopak: znamená to, že Boha oslavovali, ale vďaky mu nevzdávali? Nie, samozrejme, že nie. Význam je zjavne taký, že títo podlí ľudia Boha neoslavovali a zároveň mu nevzdávali vďaky. Aut sa v tejto pasáži Vulgáty jednoznačne používa v inkluzívnom význame.

Ďalším príkladom je List Títovi 1:6:

List Títovi 1:6 – „...quis sine crimine est unius uxoris vir filios habens fideles non in accusatione luxuriae aut non subditos.“

List Títovi 1:6 – „...ak je niekto [kňaz] bez úhony, muž jednej ženy, deti má verné, nie obvinené z neviazanosti alebo neposlušnosti.“

Znamená to, že kňazove deti musia byť buď bez hýrenia, alebo bez neposlušnosti? Nie, samozrejme, že nie. Význam je zjavne taký, že deti kňaza (ak mal deti počas apoštolského obdobia) musia byť aj bez obvinenia z výtržníctva, aj bez neposlušnosti – nie bez jedného alebo bez druhého. Čiže aut sa jednoznačne používa v inkluzívnom význame. Ďalším príkladom je Evanjelium podľa Jána 3:8:

Evanjelium podľa Jána 3:8 – „Spiritus ubi vult spirat, et vocem ejus audis, sed nescis unde veniat, aut quo vadat: sic est omnis qui natus est ex Spiritu.“

Evanjelium podľa Jána 3:8 – „Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.“

Znamená to, že Nikodém nevie, odkiaľ vietor prichádza, ale vie, kam ide? Nie, pravdaže nie. Význam je zjavne taký, že Nikodém nevie, odkiaľ vietor prichádza, a taktiež nevie, kam ide. Čiže aut sa v inkluzívnom význame používa. V skutočnosti v tej časti Evanjelia podľa Jána 3:8, kde Vulgáta používa aut, majú viaceré anglické preklady „and“ („a“) a niektoré majú „or“ („alebo“). Aj keď aut znamená alebo, môže byť inkluzívne alebo funkčne rovnocenné s „a“, ako vidíme tu. V týchto prípadoch sa aut musí vzťahovať na oboje alebo sa musí chápať inkluzívne, aby sme boli verní zamýšľanému významu. Je to teda fakt, že aut sa môže používať v inkluzívnom význame. Teraz sa pozrieme na dogmatický príklad v tejto veci.

OHROMUJÚCI DOGMATICKÝ PRECEDENS, KDE SA „AUT“ POUŽÍVA SO „SINE“ INKLUZÍVNYM SPÔSOBOM

Dokument, ku ktorému sa teraz musíme obrátiť, je chýrny dogmatický list pápeža sv. Leva Veľkého Flaviánovi, pôvodne napísaný v r. 449, potvrdený Chalcedónskym koncilom v r. 451. Toto je dokument, v súvislosti s ktorým otcovia Chalcedónskeho koncilu zvolali: „Peter prehovoril ústami Leva“, pretože Levov list tak presne definoval pravdu o dvoch prirodzenostiach nášho Pána Ježiša Krista, ľudskej prirodzenosti a božskej prirodzenosti v jednej božskej osobe. Tento dokument je v súvislosti s touto témou mimoriadne dôležitý, nielen vzhľadom na teologické, ale aj gramatické aspekty tejto záležitosti. Viaceré prozreteľnostné aspekty tohto dekrétu sú ohromujúce.

Odmietnuť učenie listu Leva Veľkého Flaviánovi predstavuje kacírstvo. Teraz: dekrét Leva Veľkého je v rozpore práve s teóriou „krstu túžby“. „Krst túžby“ sa zvyčajne vysvetľuje ako dodanie milosti posvätenia alebo ospravodlivenia bez vody krstu.  No vo svojom dogmatickom dekréte pápež sv. Lev Veľký hovorí:

„INÝMI SLOVAMI: DUCH POSVÄTENIA A KRV VYKÚPENIA A VODA KRSTU. TIETO TRI SÚ JEDNO A ZOSTÁVAJÚ NEODDELITEĽNÉ. ŽIADNA Z NICH SA NEDÁ ODDELIŤ OD SVOJHO SPOJENIA S OSTATNÝMI.“

Pápež Lev Veľký neomylne vyhlasuje, že posvätenie je neoddeliteľné od vody krstu. To priamo protirečí konceptu „krstu túžby“ a „krstu krvi“. Obe tieto teórie trvajú na tom, že posvätenie sa k človeku dostáva oddelene od krstu vodou.

Levov dogmatický list tiež vyhlasuje, že krv vykúpenia je neoddeliteľná od krstu vodou. Aj to je mimoriadne podstatné, pretože Tridentský koncil definoval, že človek je ospravodlivený iba krvou vykúpenia, „zásluhou jediného prostredníka“. Táto zásluha „sa skrze krst nanáša tak dospelým, ako malým deťom“. Môžeme teda detekovať súlad medzi učením pápeža Leva Veľkého o krvi vykúpenia a jej neoddeliteľnom spojení s krstom vodou a učením Tridentského koncilu v tej istej veci. Tridentský koncil vyhlasuje, že krv vykúpenia sa nanáša skrze sviatosť krstu, presne tak, ako to definoval Lev Veľký. Levov dekrét upresnil, že krv je „neoddeliteľná“ od vody krstu.

Ak by bol krst túžby opravdivý, čož nie je, v Tridentskom koncile by ste našli jasné vysvetlenie, ako sa Kristova zásluha nanáša na ľudí bez sviatosti krstu. Jasnú definíciu by ste našli v jednom z kánonov o sviatosti krstu. Našli by ste jasné vyhlásenie, že ospravodlivení môžete byť pred sviatosťou krstu a prečo tomu tak je, ale nič také nikde v žiadnom koncile nemáte. Je to preto, lebo krst túžby je blud. Naopak, čo máte je vyhlásenie za vyhlásením, že Evanjelium podľa Jána 3:5 je doslovné, že žiaden človek nie je spasený bez sviatosti krstu, že Kristova zásluha sa nanáša skrze sviatosť, že sviatosť je inštrumentálnou príčinou ospravodlivenia atď. Čiže neexistuje žiaden spôsob, ako s týmto dogmatickým prehlásením zosúladiť krst túžby alebo krst krvi. Sú to bludné teórie. Boh v skutočnosti zanechal v dekréte Leva Veľkého do očí bijúci dôkaz na vyvrátenie novodobých argumentov v prospech „krstu túžby“.

BOH ZANECHAL OHROMUJÚCE POUŽITIE „AUT“ SO „SINE“ V DEKRÉTE LEVA VEĽKÉHO, ABY DOKÁZAL BLUD NOVODOBÝCH ZÁSTANCOV „KRSTU TÚŽBY“

Keď som premýšľal nad 4. hlavou 6. zasadnutia Tridentského koncilu, pomyslel som si: tak ako Boh zanechal v 4. hlave 6. zasadnutia jasný náznak, že niet absolútne žiadneho odklonu od absolútnej nevyhnutnosti krstu vodou, v slovách „ako je napísané“ – a tento náznak zanechal v tej samotnej pasáži, ktorá bola tak zneužívaná – je možné, že by Boh zanechal podobný náznak v dokumente, akým je dekrét pápeža Leva Veľkého, o tom, ako sa latinské slovo „aut“ môže používať inkluzívnym spôsobom. Nebolo by to zaujímavé, keby dokument, ktorý má veľký význam v súvislosti s krstom vodou, obsahoval aj indíciu, že „aut“ sa môže používať inkluzívnym spôsobom? Inými slovami, Boh tam zanechal náznak a dôkaz, len sme si ho museli vyhľadať.

Keď som si prezrel latinský text dekrétu Leva Veľkého, našiel som do očí bijúci dôkaz a príklad, ktorý som hľadal. Narazil som na túto pasáž z dokumentu, v ktorom sa viackrát používa aut, ako aj aut so sine tak, ako ich máme v 4. hlave 6. zasadnutia. Ako uvidíme, toto použitie aut so sine rozhodne predstavuje inkluzívne použitie.

Táto pasáž sa týka právd o Kristovi: že je aj Boží Syn, aj Kristus.

Latinčina – PASÁŽ OD PÁPEŽA SV. LEVA VEĽKÉHO, DOGMATICKÝ LIST FLAVIÁNOVI

„...tu es, inquit, Christus filius dei vivi [Mt. 16:16], nec inmerito beatus est pronuntiatus a domino et a principali petra soliditatem et virtutis traxit et nominis qui per revelationem patris eundem et dei filium est confessus et Christum, quia unum horum sine alio receptum non proderat ad salutem et aequalis erat periculi dominum Iesum Christum aut deum tantummodo sine homine aut sine deo solum hominem credidisse.“

Preklad:

„Ty si, povedal, Kristus, Syn živého Boha [Mt 16:16], a nie nezaslúžene bol Pánom vyhlásený za blahoslaveného a z pôvodnej Skaly [t. j. Boha] odvodil solídnosť [svojej] moci i mena, ten, čo vďaka zjaveniu Otca vyznal, že ten istý [t. j. Boh] je aj Božím Synom, aj Kristom, pretože jedna z týchto [právd] prijatá [t. j. uznaná] bez tej druhej neosoží k spáse, a bolo rovnako nebezpečné veriť, že Pán Ježiš Kristus je buď iba Bohom bez toho, aby [bol] človekom, alebo iba človekom bez toho, aby [bol] Bohom.“

Lev Veľký vyhlásil:

„...quia unum horum sine alio receptum non proderat ad salutem et aequalis erat periculi dominum Iesum Christum aut deum tantummodo sine homine aut sine deo solum hominem credidisse.“

„...pretože jedna z týchto [právd] prijatá [t. j. uznaná] bez tej druhej neosoží k spáse, a bolo rovnako nebezpečné veriť, že Pán Ježiš Kristus je buď iba Bohom bez toho, aby [bol] človekom, alebo iba človekom bez toho, aby [bol] Bohom.“

VŠIMNITE SI VÝZNAM TEJTO PASÁŽE – „...bolo rovnako nebezpečné veriť, že Pán Ježiš Kristus je buď iba Bohom bez toho, aby [bol] človekom, ALEBO [AUT] iba človekom bez toho, aby [bol] Bohom.“

Používa sa tu slovo „aut“ výlučným alebo inkluzívnym spôsobom? Jednoznačne (a v skutočnosti neomylne) sa používa inkluzívnym spôsobom. Do nebezpečenstva (kacírstva) totiž upadnete, ak neodmietnete oba bludy – dva bludy oddelené slovom „aut“ alebo „alebo“. Ak odmietnete len blud z jednej strany „aut“, upadnete do nebezpečenstva/kacírstva!

Toto z dogmatického vyhlásenia – a to vyhlásenia s obrovskou relevantnosťou v súvislosti s otázkou o krste vodou – dokazuje, že „aut“ sa použilo v inkluzívnom význame, kedy sa musí chápať inkluzívne, aby sa chápalo správne!

Takisto aj v prípade 4. hlavy 6. zasadnutia nevojdeš do ospravodlivenia, ak nebudeš mať aj kúpeľ znovuzrodenia, aj túžbu, pričom tieto dve požiadavky sú oddelené slovom „aut“, pred ktorým je „sine“ (bez). A dôvodom, ako som už povedal, prečo sa v 4. hlave 6. zasadnutia spomína „túžba“, je, že sa tam hovorí o ospravodlivení bezbožných (ospravodlivení dospelých) a dospelí musia po sviatosti túžiť, keď ju prijímajú.

O svoje myšlienky o latinčine dekrétu Leva Veľkého som sa podelil s vyššie spomínaným Timothym Johnsonom. Spýtal som sa ho, či súhlasí s tým, že použitie „aut“ so „sine“ je inkluzívne, a teda porovnateľné alebo relevantné k použitiu zo 4. hlavy 6. zasadnutia Tridentského koncilu. Odpovedal slovami:

Timothy Johnson: „Áno, použitím korelačných spojok aut... aut... sa autor zameriava na dve zo štyroch teoretických možností: Ježiš je (i) iba Boh, (ii) iba človek, (iii) oboje, (iv) ani jedno. Prvé dve predstavujú kacírstvo, posledné je nemysliteľné!“

Súhlasí teda s tým, že použitie slova „aut“ dáva najavo, že musíte odmietnuť oba bludy, a teda, že musíte sa držať toho, že Ježiš je Boh i človek. Pokračuje:

Timothy Johnson: „Zaujímavé je, že aut sa používa na zdôraznenie, že sa musíme držať toho, že Ježiš je zároveň Boh aj človek. Toto dokladuje názor, že votum sa vzťahuje na túžbu po krste, ktorá je prítomná v tom istom čase ako krst, t. j. sprievodná túžba.“

Čiže jasné použitie „aut“ so „sine“ v tejto pasáži absolútne dokazuje, že „aut“ sa môže použiť inkluzívne a že jazyk zo 4. hlavy 6. zasadnutia nenaznačuje, že túžba bez sviatosti krstu postačuje na ospravodlivenie. To, čo je na tejto pasáži také ohromujúce, je, že „aut“ sa používa so „sine“ medzi dvoma heretickými koncepciami, ktoré sa musia obe odmietnuť. Z teologického hľadiska, keďže hovoríme o pravde, že Kristus je aj Boh, aj človek, pre Boha niet razantnejšieho spôsobu, ako dokázať, že „aut“ sa môže použiť so „sine“ inkluzívnym spôsobom alebo že sa môže vzťahovať na oboje. Lebo pravda a prehlásenie, že Kristus je aj Boh, aj človek, je spolu s Trojicou základ kresťanstva. Je to ako keby Boh zámerne v tomto dokumente zanechal gramatické alebo lexikálne precedensy, aby vyvrátil budúce argumenty v prospech krstu túžby a spásy mimo Cirkvi od ľudí, čo mylne tvrdia, že „aut“ je vždy výlučujúceho významu.

Boh vedel, že ľudia budú nesprávne chápať a zneužívať 4. hlavu 6. zasadnutia, aby popierali nevyhnutnosť jeho viery a nevyhnutnosť krstu. A tak do dokumentu zahrnul „sicut scriptum est“, aby ukázal, že sa neodchyľuje od absolútnej pravdy, že Evanjelium podľa Jána 3:5 je také, aké je napísané. Taktiež sa postaral o to, aby sa vo vete použilo sine, aby sa nehovorilo o tom, že k ospravodliveniu „môže“ dôjsť „prostredníctvom“ toho alebo onoho, ale že ospravodlivenie sa „nemôže“ uskutočniť „bez“ oných činiteľov. Taktiež nám zaobstaral predchádzajúce dogmatické použitie aut so „sine“ ako neomylný a dogmatický precedens, že aut možno použiť inkluzívne. A tento ohromujúci dogmatický precedens, ako možno chápať „aut“, dal do toho samotného dokumentu, ktorý najvýslovnejšie popiera teologický koncept krstu túžby a krstu krvi. Zanechal ho práve v tom dokumente, ktorý dogmaticky vyhlasuje, že voda krstu je neoddeliteľná od Ducha posvätenia, čož predstavuje opak konceptu „krstu túžby“. Nie je to náhoda, že sa to nachádza v tomto dokumente: Boh to tam zanechal ako indíciu, aby dokázal blud ľudí v dnešnej dobe, čo predkladajú námietky voči nevyhnutnosti jeho krstu.

Tak, ako Boh tak starostlivo dozrel na stvorenie Zeme, a tak, ako starostlivo stvoril každé zviera a každého človeka, tak aj chráni každý aspekt svojho učenia. V prehláseniach svojej Cirkvi zanecháva všetky materiály potrebné na vyvrátenie heréz.

A čo o nevyhnutnosti krstu a o Evanjeliu podľa Jána 3:5 hovoria všetky ostatné pasáže z Tridentského koncilu? Učia nedoslovné chápanie Evanjelia podľa Jána 3:5 (že ľudia môžu byť spasení bez krstu vodou) alebo vylučujú akékoľvek spasenie bez krstu vodou? Odpoveď je nepopierateľná: Cirkev základe doslovného chápania Evanjelia podľa Jána 3:5 neomylne učí, že niet spásy bez znovuzrodenia z vody a Ducha vo sviatosti krstu.

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, kánony o sviatosti krstu, 5. kánon, ex cathedra: „Ak niekto povie, že krst [sviatosť] je voliteľný, to jest nie nevyhnutný k spáse (porov. Jn 3:5): nech je prekliaty.“ [5]

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, o dedičnom hriechu, 5. zasadnutie, ex cathedra: „...skrze jedného človeka vošiel do sveta hriech a skrze hriech smrť... preto opravdivo krstené na odpustenie hriechov, aby v nich bolo znovuzrodením očistené to, čo na seba pritiahli splodením: Ak sa totiž niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho [Jn 3:5].“ [6]

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, kánony o sviatosti krstu, 7. zasadnutie, 2. kánon, ex cathedra: „Ak niekto povie, že pravá a prirodzená voda nie je ku krstu nevyhnutná; čím slová nášho Pána Ježiša Krista: ‘Ak sa niekto znova nenarodí z vody a z Ducha Svätého’ [Jn 3:5], prekrúti do nejakej metafory: nech je prekliaty.“ [7]

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, „Exultate Deo“, 22. november 1439: „Prvé miesto zo všetkých sviatostí zastáva svätý krst, ktorý je bránou do duchovného života; lebo skrze neho sa stávame údmi Krista a tela Cirkvi. A keďže smrť vstúpila do vesmíru skrze prvého človeka, ‘ak sa znova nenarodíme z vody a z Ducha, nemôžeme,’ ako hovorí Pravda, ‘vojsť do nebeského kráľovstva’ [Jn 3:5]. Matériou tejto sviatosti je skutočná a prirodzená voda.“ [8]

Ako vidíme, všetky dogmatické definície z Tridentského koncilu (a všade inde) učia doslovnému chápaniu Evanjelia podľa Jána 3:5 a to, že nikto nie je spasený bez sviatosti krstu. Vyhlásenie „ako je napísané“ v pasáži, ktorú prejednávame (4. hlava 6. zasadnutia), je jednoducho ďalším dôkazom, že 4. hlava 6. zasadnutia má presne ten istý význam.

Je pravda, že niektorí katolíci túto tridentskú pasáž znepochopili, a to prispelo k tomu, že „krst túžby“ učili omylní teológovia a omylné texty. V našom videu Ako môže byť krst túžby v rozpore s dogmou? prejednávame viaceré príklady pápežov a svätých mýliacich sa v dogmatických záležitostiach alebo ohľadom teologického statusu pravdy, dokonca aj potom, čo Magistérium urobilo prehlásenie. Ľudí odkazujeme na toto video, ktoré obsahuje podrobnú rozpravu o tom, ako je to možné.

Niektorí by tiež mohli povedať: „Chápem vaše tvrdenie a nemôžem ho poprieť, ale prečo sa v tejto pasáži nepoužilo slovo ‘a’ namiesto ‘alebo’; nebolo by to potom jasnejšie?“ Na túto otázku sa najlepšie odpovedá, ak vezmeme do úvahy niekoľko vecí:

Po prvé, musí sa pamätať na to, že táto pasáž opisuje, bez čoho sa ospravodlivenie uskutočniť NEMÔŽE (t. j. čo pri ospravodlivení nemôže chýbať); nehovorí, že ospravodlivenie sa uskutočňuje buď vodou, alebo túžbou.

Po druhé, koncil nemusel použiť „a“, pretože „alebo“ môže znamenať „a“ (alebo sa môže použiť inkluzívne) v kontexte slov v pasáži uvedených, ako sme už dokázali.

Po tretie, tí, čo si kladú túto otázku, by sa mali zamyslieť nad inou, a to: prečo, ak je krst túžby opravdivý a ak bol učením Tridentského koncilu, koncil nikde netvrdil (keď mal toľko mnoho príležitostí k tomu, aby tak urobil), že človek môže byť ospravodlivený bez sviatosti alebo pred prijatím sviatosti, tak, ako to jasne a opakovane urobil v súvislosti so sviatosťou pokánia? Toto ohromujúca vynechávka (zjavne preto, lebo Duch Svätý nedovolil, aby koncil vo svojich mnohých vyhláseniach o absolútnej nevyhnutnosti krstu učil krst túžby) jednoducho potvrdzuje argumenty, ktoré som uviedol vyššie; ak by totiž táto pasáž krst túžby na mysli mala, uviedla by to.

Po štvrté, otázka vyššie sa dá najlepšie zodpovedať paralelným príkladom: Carihradský koncil v r. 381 definoval, že Duch Svätý vychádza z Otca. Koncil nepovedal, že Duch Svätý vychádza z Otca a Syna. Vynechanie slov „a Syna“ (latinsky filioque) zapríčinilo, že nespočetné milióny mylne usúdili, že Duch Svätý zo Syna nevychádza, čož je heréza, ktorú Cirkev neskôr odsúdila. Keby Carihradský koncil jednoducho zahrnul tento malý výrok, že Duch Svätý vychádza aj zo Syna, eliminoval by viac ako tisíc rokov kontroverzie s východnými schizmatikmi – kontroverzie, ktorá naďalej pokračuje až dodnes. Keby sa tento malý výraz („a Syna“) zahrnul do Carihradského koncilu, pravdepodobne by to zabránilo miliónom ľudí v opustení Katolíckej Cirkvi a prijatí východného „pravoslávia“. Východní „pravoslávni“ si mysleli (a stále si myslia), že učenie Katolíckej Cirkvi, že Duch Svätý vychádza z Otca a Syna, je v rozpore s Carihradským koncilom, ktorý uviedol len to, že Duch Svätý vychádza z Otca.

Čiže Carihradský koncil pochybil? Pravdaže nie. Ale mohol sa Carihradský koncil vyjadriť jasnejšie tým, že by pridal tento malý výraz, ktorý by eliminoval túto kontroverziu? Rozhodne. Prečo teda Boh dopustil, aby k tejto kontroverzii došlo, keď jej mohol zabrániť tým, že by jednoducho koncilovým otcom v Carihrade v r. 381 vnukol, aby do neho zahrnuli tento malinký výraz? Odpoveďou je, že musia existovať herézy.

1. list Korinťanom 11:19 – „Lebo musia byť medzi vami aj herézy, aby sa ukázalo, kto z vás sa osvedčí.“

Boh dopúšťa, aby vyvstali herézy, aby zistil, kto bude veriť v pravdu a kto nie, aby zistil, kto sa bude pozerať na pravdu úprimne a kto bude veci prekrúcať, aby uspokojil svoje vlastné heretické túžby. Boh nikdy nedovolí, aby jeho koncily, ako napríklad Carihradský a Tridentský koncil, učili nejaký blud; môže však dovoliť, aby sa pravda vyjadrila spôsobmi, ktoré dávajú ľuďom možnosť skresľovať a prekrúcať význam použitých slov, ak to chcú (nezamýšľame slovnú hračku), ako to urobili východní schizmatici, pokiaľ ide o to, že Carihradský koncil vynechal výraz a Syna.

V skutočnosti ani len nezáleží na tom, či niektorí konciloví otcovia v Carihrade verili, že Duch Svätý zo Syna nevychádza; a pravdepodobne boli niektorí, čo neverili, že Duch Svätý vychádza zo Syna. Všetko, na čom záleží, je to, čo Carihradský koncil skutočne vyhlásil; vyhlásenie, ktoré nehovorí nič, čo by bolo v rozpore so skutočnosťou, že Duch Svätý naozaj vychádza aj zo Syna. Úmysly koncilových otcov na Carihradskom koncile alebo na ktoromkoľvek inom koncile nemajú nič spoločné s pápežskou neomylnosťou. Dôležité je len to, čo vyhlasuje alebo finalizuje skutočná dogma schválená pápežom vo vyznaní viery.

Pápež Pius IX., Prvý vatikánsky koncil, 3. zasadnutie, 4. kapitola: O zjavení, 1870, ex cathedra: „Preto sa musí neustále udržiavať ten význam posvätných dogiem, ktorý raz vyhlásila Svätá Matka Cirkev, a nikdy od tohto zmyslu nemožno ustúpiť pod zámienkou a v mene hlbšieho poznania.“ [9]

V tejto súvislosti je v skutočnosti veľmi zaujímavé upozorniť na to, že viacerí pápeži poukazujú na to, že v prípade 28. kánonu Chalcedónskeho koncilu otcovia v Chalkedone vypracovali kánon, ktorý povyšoval postavenie konštantínopolského biskupa. Otcovia Chalcedónskeho koncilu teda pri vypracovávaní 28. kánonu mali v úmysle povýšiť postavenie Konštantínopolského stolca. Tento kánon však pápež Lev Veľký počas schvaľovania chalcedónskych skutkov odmietol, a preto sa považoval za bezcenný.

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 15), 29. jún 1896: „28. kánon Chalcedónskeho koncilu na základe toho samotného faktu, že mu chýba súhlas a schválenie od Apoštolského stolca, všetci uznávajú za bezcenný.“ [10]

Toto dokazuje, že úmysel alebo myšlienky otcov na všeobecnom koncile nič neznamenajú – sú bezcenné. Dôležité je len to, čo Cirkev skutočne vyhlási. Preto skutočnosť, že niektorí konciloví otcovia na Tridentskom koncile – a dokonca aj vynikajúci a svätí teológovia po Tridentskom koncile – si mysleli, že vyššie spomenutá pasáž z Tridentského koncilu učí krst túžby, nič neznamená; otcovia na Chalkedone si totiž mysleli aj to, že koncil povyšuje postavenie Konštantínopolu, hoci tomu tak nebolo; a niektorí otcovia v Konštantínopole si pravdepodobne mysleli, že koncil popiera, že Duch Svätý vychádza zo Syna, hoci tomu tak nebolo. Podstatou veci je, že záleží len na tých veciach, ktoré koncily skutočne vyhlásia a ktoré sa nakoniec schvália – na ničom inom nezáleží. A vyššie spomenutá pasáž z Tridentského koncilu krst túžby neučí; neučí, že túžba ospravodlivuje bez krstu; a neobsahuje blud.

Faktom je, že Boh sa postaral o to, aby sa slová „ako je napísané“ zahrnuli práve do tejto vety, aby sa zabezpečilo, že koncil svojou formuláciou v tejto pasáži krst túžby neučil. Táto pasáž teda učí – ako je napísané – že ak sa človek znovu nenarodí z vody a z Ducha Svätého, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho. A ak by to, čo hovoria zástancovia krstu túžby, správne bolo (a to teda nie je), vlastne by sme tu mali koncil, ktorý by nás v prvej časti vety učil, že Evanjelium podľa Jána 3:5 sa nemá brať tak, ako je napísané (niekedy stačí túžba), pričom zároveň by si v druhej časti vety protirečil slovami, aby sme Evanjelium podľa Jána 3:5 brali tak, ako je napísané (sicut scriptum est)! To je však, pravdaže, absurdné. Tí, čo tvrdošijne trvajú na tom, že táto pasáž učí krst túžby, jednoducho chybujú a popierajú práve tie slová uvedené v pasáži z Jn 3:5. Zahrnutie slov „AKO JE NAPÍSANÉ: ‘Ak sa človek znovu nenarodí z vody a Ducha Svätého, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho’ [Jn 3:5]“ svedčí o dokonalom súlade tejto pasáže z Tridentského koncilu so všetkými ostatnými pasážami z Tridentského koncilu i iných koncilov, ktoré potvrdzujú absolútnu nevyhnutnosť krstu vodou bez akýchkoľvek výnimiek.