Unitatis redintegratio – druhovatikánsky dekrét o ekumenizme

Revolúcia II. vatikánskeho koncilu

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Unitatis redintegratio (# 1): „Avšak takmer všetci, hoci rozličným spôsobom, túžia po jednej a viditeľnej Božej Cirkvi, ktorá by bola naozaj všeobecná a poslaná do celého sveta, aby sa svet obrátil k evanjeliu, a tak bol spasený sa na slávu Božiu.“ [1]

Druhý vatikánsky koncil učí hneď na začiatku svojho dekrétu o ekumenizme, že takmer všetci túžia naozaj všeobecnej Cirkvi, ktorej poslaním je obrátiť svet k evanjeliu. Čo je naozaj všeobecná Cirkev, ktorej poslaním je obrátiť svet k Evanjeliu? Pravdaže, je to Katolícka Cirkev, ktorá jediná je jednou pravou Cirkvou Kristovou. Takže o čom teda hovorí II. vatikánsky koncil? Prečo II. vatikánsky koncil učí, že takmer všetci túžia po naozaj všeobecnej Cirkvi Kristovej, keď ju už máme? Odpoveďou je, že II. vatikánsky koncil učí, že ľudia musia po pravej Katolíckej Cirkvi túžiť, pretože učí, že ešte neexistuje! Pre tých, čo pochybujú o tom, že II. vatikánsky koncil tu popiera, že existuje Katolícka Cirkev, zacitujeme výklad tejto pasáže samotným antipápežom Jánom Pavlom II.

Ján Pavol II., Homília, 5. december 1996, hovoriac o modlitbe s nekatolíkmi: „Keď sa spolu modlíme, robíme tak s túžbou, ‘že by tu mohla byť jedna viditeľná Cirkev Božia, Cirkev skutočne všeobecná a poslaná do celého sveta, aby sa svet obrátil k evanjeliu, a tak bol spasený na slávu Božiu’ (Unitatis redintegratio, 1).“

Tu vidíme, že sám Ján Pavol II. potvrdil, že túžba po jednej viditeľnej Cirkvi Kristovej je túžbou na oboch stranách – katolíckej i nekatolíckej, čož znamená, že II. vatikánsky koncil vo svojom dekréte o ekumenizme (z ktorého Ján Pavol II. citoval) vskutku túžil po jednej všeobecnej Cirkvi Kristovej. Druhý vatikánsky koncil preto popiera, že Katolícka Cirkev je jednou všeobecnou Cirkvou Kristovou.

Unitatis redintegratio tiež vyhlásilo, že všetci pokrstení, čo sa hlásia ku „kresťanom“, sú v spoločenstve s Cirkvou a majú právo na meno kresťan, pričom sa vôbec nezmieňuje o nevyhnutnosti k spáse, aby sa obrátili na katolícku vieru.

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Unitatis redintegratio (# 3): „Lebo tí, ktorí veria v Krista a boli riadne pokrstení, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. Pre isté rozmanité rozpory, ktoré jestvujú medzi nimi a Katolíckou cirkvou vo vieroučnej a zavše i disciplinárnej oblasti, i čo sa týka štruktúry Cirkvi, plnému cirkevnému spoločenstvu sa stavajú do cesty mnohé a dakedy závažné prekážky. Tie sa snaží prekonať ekumenické hnutie. Napriek tomu sú členovia v krste ospravedlnení skrze vieru a tým privtelení ku Kristovi, a preto právom majú česť nazývať sa kresťanmi a synovia Katolíckej cirkvi ich oprávnene uznávajú za bratov v Pánovi.“ [2]

Všimnite si, že II. vatikánsky koncil učí, že títo protestantskí a schizmatickí členovia siekt sú v spoločenstve s Katolíckou Cirkvou (hoci čiastočnom) a sú bratmi tej istej Cirkvi s právom na meno kresťan. Katolícka Cirkev, na druhej strane, učí, že sú mimo cirkevného spoločenstva a jej veriacim sú cudzí. To je v priamom rozpore s učením II. vatikánskeho koncilu:

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 9), 29. jún 1896: „Prax Cirkvi bola taká istá, a to so súhlasným úsudkom svätých otcov, ktorí boli rozhodne navyknutí mať za nemajúceho žiadnu spoluúčasť v katolíckom spoločenstve a vyhosteného z Cirkvi každého, čo sa čo i len v najmenšom ohľade odchýlil od doktríny predloženej autentickým Magistériom.“ [3]

Nasledujúci citát je z článku, ktorý sa objavil v publikácii, ktorá je veľmi čítaná a plne schválená sektou II. vatikánskeho koncilu, Posol sv. Antona (St. Anthony Messenger). Môžeme vidieť, ako táto „schválená“ publikácia chápala učenie druhovatikánskeho dekrétu o ekumenizme.

Renee M. Lareau, „Vatican II for Gen-Xers“, Posol sv. Antona, november 2005, s. 25: „Unitatis redintegratio (dekrét o ekumenizme) a Nostra aetate (Deklarácia o postoji cirkvi k nekresťanským náboženstvám) ukázali výrazné zmeny v postojoch Cirkvi k iným vierovyznaniam. Od kedysi izolovanej inštitúcie, ktorá trvala na tom, že mimo Cirkvi niet spásy a že Katolícka Cirkev je jedinou pravou Cirkvou Kristovou, bola otvorenosť, ktorá charakterizovala tieto učenia, pozoruhodná. Unitatis redintegratio vyhlásilo, že Cirkev zahŕňa všetkých kresťanov a nelimituje sa výlučne na Katolícku Cirkev, zatiaľ čo Nostra aetate uznala, že pravda a svätosť nekresťanských náboženstiev je dielom toho istého jedného pravého Boha.“ [4]

Pochopil Renée Druhý vatikánsky koncil nesprávne? Nie, práve sme ukázali, že Unitatis redintegratio vskutku učí práve túto vec. Teraz uvidíme, že popiera, že Cirkev je plne katolícka, a vyhlasuje, že vyššie spomínaným sektám sa dostáva spásy.

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Unitatis redintegratio (# 4): „Rozdelenosť kresťanov však prekáža Cirkvi uskutočniť jej vlastnú plnosť katolicity u tých členov, ktorí sú k nej síce pridružení krstom, ale sú oddelení od jej plného spoločenstva. Ba i samej Cirkvi je takto ťažšie prejaviť v každom ohľade plnosť katolíckosti v konkrétnom živote.“ [5]

Tu, v #4 toho istého dekrétu o ekumenizme, II. vatikánsky koncil popiera, že Cirkev Kristova je plne katolícka! Ak tomu veríte, nemôžete ani len vysloviť Apoštolské vyznanie viery: „Verím v... svätú Cirkev katolícku.“ Museli by ste povedať: „Verím v nie plne katolícku Cirkev.“ Ale prečo by II. vatikánsky koncil vyhlasoval takú absurdnú herézu? Dôvod existuje. Slovo katolícka znamená „všeobecná“. Ako sme už videli, II. vatikánsky koncil odmieta, že Katolícka Cirkev je všeobecnou Cirkvou Kristovou, tým, že učí, že takmer každý túži po všeobecnej Cirkvi, akoby neexistovala.

„Kardinál“ Ratzinger, Dominus Iesus #17, schválený antipápežom Jánom Pavlom II., 6. august 2000: „Preto Kristova Cirkev je prítomná a činná aj v týchto cirkvách, i keď im chýba plné spoločenstvo s Katolíckou cirkvou, keďže neprijímajú katolícku náuku primátu, ktorý objektívne má a z vôle Božej uplatňuje v celej Cirkvi rímsky biskup.“ [6]

Náboženstvo II. vatikánskeho koncilu sa drží toho, že Cirkev Kristova je väčšia než Katolícka Cirkev. Keďže druhovatikánsky dekrét o ekumenizme popiera, že Katolícka Cirkev je všeobecnou Cirkvou Kristovou, tým, že túži po tom, aby taká Cirkev existovala, logicky z toho vyplýva, že II. vatikánsky koncil bude učiť, že „Cirkev“ (t. j. všeobecná Katolícka Cirkev) nie je schopná plne uskutočniť svoju katolicitu/všeobecnosť kvôli „rozdelenosti kresťanov“. Inými slovami, podľa jasného učenia II. vatikánskeho koncilu rozpory medzi nespočetnými protestantskými sektami, východnými schizmatickými sektami a Katolíckou Cirkvou všeobecnej Cirkvi (ktorej sme podľa II. vatikánskeho koncilu všetci členmi) prekážajú v plnom uskutočňovaní svojej pravej katolíckosti (všeobecnosti).

Všetko z tohto je jasným potvrdením toho, že II. vatikánsky koncil učil, že heretické a schizmatické sekty tvoria Cirkev Kristovu. Slová Druhého vatikánskeho koncilu o tom, že všeobecnosť Cirkvi Kristovej je narušená rozpormi medzi týmito sektami, by nedávali zmysel, ak by sa nedržal toho, že tieto sekty tvoria časť Cirkvi Kristovej. Majúc toto vysvetlené, budeme citovať pápeža Klementa VI. a pápeža Leva XIII., nech protirečíme tejto príšernej heréze II. vatikánskeho koncilu.

Pápež Klement VI., Super Quibusdam, 20. september 1351: „Pýtame sa: v prvom rade, či vy a cirkev Arménov, ktorá vám je poslušná, veríte, že všetci tí, čo v krste prijali tú istú katolícku vieru a potom odstúpili alebo v budúcnosti odstúpia od spoločenstva viery TEJTO ISTEJ RÍMSKEJ CIRKVI, KTORÁ JE AKO JEDNA JEDINÁ KATOLÍCKA, sú schizmatickí a heretickí, ak zotrvávajú tvrdošijne odlúčení od viery tejto Rímskej Cirkvi.“ [7]

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 9), 29. jún 1896: „Prax Cirkvi bola taká istá, a to so súhlasným úsudkom svätých otcov, ktorí boli rozhodne navyknutí mať za nemajúceho žiadnu spoluúčasť v katolíckom spoločenstve A VYHOSTENÉHO Z CIRKVI KAŽDÉHO, ČO SA ČO I LEN V NAJMENŠOM OHĽADE ODCHÝLIL OD DOKTRÍNY PREDLOŽENEJ AUTENTICKÝM MAGISTÉRIOM.“ [8]

Ako môžeme vidieť, keď heretici Katolícku Cirkev opúšťajú, neporušujú jej všeobecnosť alebo katolíckosť. Jednoducho Cirkev opúšťajú. Ale nie podľa dekrétu o ekumenizme z II. vatikánskeho koncilu:

Michael J. Daley, „16 koncilových dokumentov (The Council's 16 Documents)“, Posol sv. Antona, november 2005, s. 15: „Dekrét o ekumenizme (Unitatis redintegratio) si želá obnovenie zjednotenia medzi všetkými kresťanmi, nie iba návrat k Rímu. Pripúšťa, že obe strany nesú vinu za historické rozpory a vydáva usmernenia ohľadom ekumenických aktivít.“ [9]

Podľa tohto komentátora II. vatikánsky koncil učil, že protestanti a schizmatici neboli na vine za to, že opustili Katolícku Cirkev; na vine boli obe strany. Pochopil Daley II. vatikánsky koncil nesprávne? Nie, II. vatikánsky koncil týmto zarážajúcim prehlásením vskutku učí práve toto:

Pokračujúc ďalej sa dostávame sa k #3 druhovatikánskeho dekrétu o ekumenizme:

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Unitatis redintegratio (# 3): „Okrem toho niektoré, ba mnohé a význačné prvky a hodnoty, z ktorých sa vo svojom celku buduje a živí sama Cirkev, možno nájsť aj mimo viditeľného okruhu Katolíckej cirkvi: písané Božie slovo, život v milosti, viera, nádej a láska, ako aj iné vnútorné dary Ducha Svätého i viditeľné prvky.“ [10]

Tu objavujeme ďalšiu herézu v #3 dekrétu o ekumenizme. Tvrdí, že „život v milosti“ (posväcujúcej milosti/ospravodlivenie) existuje mimo viditeľných hraníc Katolíckej Cirkvi. Toto je v priamom rozpore so slávnostným učením pápeža Bonifáca VIII. v bule Unam Sanctam.

Pápež Bonifác VIII., Unam Sanctam, 18. november 1302: „S vierou na nás naliehajúcou sme nútení veriť a držať sa jednej, svätej Cirkvi katolíckej a samej apoštolskej. A v toto pevne veríme a prosto vyznávame: mimo nej niet ani spásy, ani odpustenia hriechu, ako prehlasuje Ženích v chválospeve: ‘Jedna je holubica moja, moja dokonalá...’“ [11]

Druhý vatikánsky koncil protirečil dogme, že mimo Katolíckej Cirkvi niet odpustenia hriechu, tým, že prehlásil, že mimo Katolíckej Cirkvi možno mať život v milosti (ktorý zahŕňa odpustenie hriechov). A v tej istej časti dekrétu o ekumenizme je ďalšia heréza. Druhý vatikánsky koncil neomalene prehlasuje, že tieto spoločenstvá, ktoré opisuje, sú prostriedkami spásy.

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Unitatis redintegratio (# 3): „Preto tieto oddelené cirkvi a spoločenstvá, hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy majú zmysel i význam, lebo Kristov Duch sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy zverenej Katolíckej cirkvi.“ [12]

Toto je jedna z najhorších heréz II. vatikánskeho koncilu. Predstavuje odmietnutie dogmy mimo Katolíckej Cirkvi niet spásy.

Pápež sv. Pius X., Editae Saepe (# 29), 26. máj 1910: „Jedine Cirkev má spolu so svojím Magistériom moc spravovať a posväcovať ľudskú spoločnosť. Skrze svojich služobníkov a služobnice (každý na svojom vlastnom stanovišti a úrade) ľudstvu udeľuje vhodné a nevyhnutné prostriedky spásy.“ [13]

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, „Cantante Domino“, 1441, ex cathedra: „Svätá Rímska Cirkev pevne verí, vyznáva a hlása, že všetci tí, čo sú mimo Katolíckej Cirkvi, nielen pohania, ale i židia alebo heretici a schizmatici, nemôžu mať účasť na večnom živote a pôjdu do večného ohňa, ktorý bol pripravený pre diabla a jeho anjelov, pokiaľ nebudú pripojení do Cirkvi pred koncom svojho života...“ [14]

Druhý vatikánsky koncil vo svojom dekréte o ekumenizme tiež učí, že nekatolíci vydávajú svedectvo o Kristovi vyliatím krvi. Nasledujúci odsek implikuje, že v nekatolíckych cirkvách existujú svätí a mučeníci pre Krista, čož je heréza.

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Unitatis redintegratio (# 4): „Na druhej strane je potrebné, aby katolíci s radosťou uznávali a vážili si ozajstné kresťanské hodnoty, prameniace v spoločnom dedičstve, ktoré sa nachádzajú u našich oddelených bratov. Je správne a spasiteľné uznávať Kristove bohatstvá a cnostné skutky v živote iných, ktorí vydávajú svedectvo o Kristovi, niekedy až po vyliatie krvi...“ [15]

Ján Pavol II., vychádzajúc z tohto učenia, túto herézu mnohokrát zopakoval a rozvinul.

Ján Pavol II., Ut unum sint (# 1), 25. máj 1995: „Odvážne svedectvo mnohých mučeníkov nášho storočia, patriacich aj k iným cirkvám a cirkevným spoločenstvám, ktoré nie sú v plnom spoločenstve s katolíckou cirkvou, dáva koncilovej výzve novú silu a upamätúva nás na povinnosť túto výzvu prijať a premeniť na činy.“ [16]

Ján Pavol II., Ut unum sint (# 84), 25. máj 1995: „Hoci neviditeľným spôsobom, je ešte neúplná spätosť našich spoločenstiev v skutočnosti pevne zakotvená v dokonalom spoločenstve svätých, to jest tých, ktorí sa po živote vo vernosti milosti nachádzajú v spoločenstve s osláveným Kristom. Títo svätí pochádzajú zo všetkých cirkví a cirkevných spoločenstiev, ktoré im otvorili cestu do spoločenstva spásy.“ [17]

Katolícka Cirkev dogmaticky učí, že mimo Cirkvi neexistujú kresťanskí mučeníci.

Pápež Pelágius II., epištola (2) Dilectionis vestrae, 585: „Tí, čo v Cirkvi Božej nie sú ochotní zastávať rovnaký názor, s Bohom zostať nemôžu; aj keď sú odovzdaní do plameňov a ohňa, horia, alebo sú hodení divokým šelmám, položia svoje životy, nebude pre nich tá koruna víťazstva vo viere, ale potrestanie nevery, nie slávny výsledok (náboženskej cnosti), ale zrúcanina zúfalstva. Takýto človek môže byť zabitý; nemôže byť korunovaný.“ [18]

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, Cantante Domino, 11. zasadnutie, 4. február 1442: „...nikto, aj keby dával akékoľvek almužny, ba aj keby vylial krv pre meno Krista, nemôže byť spasený, pokiaľ nezostal v lone a jednote Katolíckej Cirkvi.“ [19]

Druhý vatikánsky koncil vo svojom dekréte o ekumenizme tiež učí, že východní heretici a schizmatici pomáhajú Cirkvi rásť.

Dokument II. vatikánskeho koncilu Unitatis redintegratio (# 13-15): „Teraz obraciame pozornosť na dva základné typy sporov, ktoré narušili Kristovu nezošívanú tuniku. Prvé spory vznikli na Východe odmietnutím dogmatických výrokov Efezského a Chalcedónskeho koncilu a neskoršie prerušením cirkevného spoločenstva medzi východnými patriarchátmi a rímskou stolicou. (...) Takisto je všeobecne známe, s akou láskou slávia východní kresťania liturgiu, najmä Eucharistiu... A tak slávením Pánovej Eucharistie v týchto jednotlivých cirkvách sa tak buduje a vzrastá Božia Cirkev a koncelebráciou sa prejavuje ich spoločenstvo.“ [20]

Katolícka Cirkev učí, že heretici sú pekelnými bránami.

Pápež Vigilius, Druhý carihradský koncil, 553: „Keď sme tieto veci s dôkladnou presnosťou prebrali, máme na pamäti to, čo bolo sľúbené o Svätej Cirkvi a ňom, čo povedal, že pekelné brány ju nepremôžu (týmito rozumieme smrť šíriace jazyky heretikov); ... a tak k diablovi, otcovi lží, pripočítavame nekontrolované jazyky heretikov a ich heretické spisy, spolu s heretikmi samotnými, ktorí vo svojom kacírstve zotrvávali až na smrť.“ [21]

Pápež sv. Lev IX., In terra pax hominibus, 2. september 1053, „otcovi“ východných pravoslávnych, Michaelovi Cerulariovi, 7. kapitola: „Svätá Cirkev postavená na skale, to jest na Kristovi, a na Petrovi alebo Kéfasovi, synovi Jánovom, ktorý sa najskôr volal Šimon, lebo pekelnými bránami, to jest spormi heretikov, ktoré vedú márnomyseľných do záhuby, nebude nikdy premožená.“ [22]

Ďalšou herézou, ktorá má v druhovatikánskom dekréte o ekumenizme popredné miesto, je nepretržité vyjadrovanie úcty k príslušníkom nekatolíckych náboženstiev.

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Unitatis redintegratio (# 3): „No v neskorších storočiach sa vyskytli ešte väčšie spory a nemalé spoločenstvá sa oddelili od plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou, niekedy vinou ľudí z jednej i druhej strany. Ale tých, ktorí prichádzajú na svet v týchto spoločenstvách teraz a v nich sú vychovaní vo viere v Krista, nemožno obviňovať z hriechu rozkolu a Katolícka cirkev ich objíma s bratskou úctou a láskou. " [23]

Katolícka Cirkev nehľadí na príslušníkov nekatolíckych náboženstiev s úctou. Cirkev sa usiluje a dúfa v ich obrátenie, ale tých, čo odmietajú katolícke učenie, odsudzuje a preklína ako kacírskych členov siekt:

Pápež Inocent III., Štvrtý lateránsky koncil, 1215, Konštitúcia 3, o heretikoch: „My exkomunikujeme a uvaľujeme kliatbu na každú herézu, ktorá sa stavia proti tejto svätej, ortodoxnej a katolíckej viere, ktorú sme vyložili vyššie. Odsudzujeme všetkých heretikov, nech sa skrývajú za akýmikoľvek menami. Vskutku majú rôzne tváre, ale ich chvosty sú spolu zviazané, nakoľko sú rovnakí vo svojej pýche.“ [24]

Pápež Pelágius II., epištola (1), Quod ad dilectionem, 585: „Ak sa však niekto rozumie alebo verí alebo sa opovažuje učiť v rozpore s touto vierou, nech vie, že je odsúdený a tiež prekliaty podľa mienky tých istých otcov.“ [25]

Prvý carihradský koncil, 381, 1. kánon: „Kliatba sa uvaľuje na akúkoľvek herézu, a to menovite: eunomiánov alebo anomejanov, ariánov alebo eudoxiánov, poloariánov alebo pneumatomachov, sabeliánov, marceliánov, fotiniánov a apolinariánov.“ [26]

Druhovatikánsky dekrét o ekumenizme tiež učí, že v teologických otázkach musíme s nekatolíkmi jednať ako rovný s rovným.

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Unitatis redintegratio (# 3): „Treba poznať ducha oddelených bratov. (...) Na to sú veľmi užitočné stretnutia za účasti oboch stránok, aby rokovali najmä o teologických otázkach, kde každý jedná s druhým ako rovný s rovným, pod podmienkou, že tí, ktorí sa na nich pod dohľadom arcipastierov zúčastňujú, sú naozaj odborníci.“ [27]

Všimnite si, prosím, ako jasne je znenie druhovatikánskeho dekrétu o ekumenizme odsúdené encyklikou proti ekumenizmu od pápeža Pia XI. Druhý vatikánsky koncil odporúča, aby sme s heretikmi „jednali“ ako rovný s rovným, zatiaľ čo pápež Pius XI. opisuje heretikov ako ochotných „jednať“ s Cirkvou Ríma, ale iba ako „rovný s rovným“! Keď si človek uvedomí, s akou neuveriteľnou explicitnosťou II. vatikánsky koncil protirečil minulému učeniu Magistéria, môže sa len spýtať: písal dokumenty II. vatikánskeho koncilu sám satan?

Pápež Pius XI., Mortalium Animos (# 7), 6. január 1928, hovoriac o heretikoch: „Medzitým vyhlasujú, že by s Cirkvou Ríma bez problémov jednali, ale len za rovnakých podmienok, to jest ako rovný s rovným...“ [28]