Obrovský zmätok, viacerí protipápeži, protipápeži v Ríme, protipápež uznaný všetkými kardinálmi; Veľká západná schizma dokazuje, že línia antipápežov v jadre krízy po II. vatikánskom koncile je absolútne možná

Rozbor Veľkej západnej schizmy

Ako k tomu všetkému došlo

Konkláve vo Vatikáne (1378) po smrti pápeža Gregora XI. bolo prvým, ktoré sa v Ríme usporiadalo od r. 1303. Pápeži sídlili približne 70 rokov v Avignone kvôli politickým nepokojom. Konkláve sa konalo uprostred scén nebývalého rozruchu. [1] Od kedy sa Francúzsko za posledných 70 rokov stalo domovom pápežov, rímsky dav obklopujúci konkláve bol docela nespratný a dožadoval sa toho, aby kardináli zvolili Rimana alebo aspoň Taliana. V jednom okamihu, keď sa verilo, že namiesto Taliana bol zvolený Francúz, dav vtrhol do paláca:

„Teraz začal dav v zúrivosti hádzať kamene do okien paláca a útočiť na dvere krompáčmi a sekerami. Neexistovala žiadna účinná obranná sila; dav vtrhol dovnútra.“ [2]

Nakoniec bol 16 kardinálmi zvolený Talian, pápež Urban VI. Nový pápež sa kardinálov spýtal, či ho zvolili slobodne a kánonicky; odpovedali, že áno. Krátko po voľbe šestnásti, čo zvolili Urbana VI., napísali šiestim kardinálom, ktorí tvrdohlavo zotrvávali v Avignone:

„Svoje hlasy sme dali Bartolomejovi, arcibiskupovi z Bari [Urbanovi VI.], ktorý vyniká svojimi veľkými zásluhami a ktorého mnohoraké cnosti ho robia žiarivým príkladom; v úplnej zhode sme ho povýšili na vrchol apoštolskej excelencie a svoju voľbu sme oznámili zástupu kresťanov.“ [3]

KARDINÁLI ODMIETAJÚ PÁPEŽA URBANA VI. POD ZÁMIENKOU NESPRATNÉHO RÍMSKEHO DAVU

Krátko po svojom zvolení si však pápež Urban VI. začal znepriateľovať kardinálov.

„Francúzski kardináli, ktorí tvorili väčšinu Posvätného kolégia, boli s mestom nespokojní a chceli sa vrátiť do Avignonu, kde neboli schátralé baziliky a zruinované paláce, búrlivé rímske davy a smrteľné rímske horúčky; kde bol život jedným slovom pohodlnejší. Urban VI. odmietol opustiť Rím a svoje striktné rozhodnutie – im naznačené nie [zrovna] jemnými slovami – zreformovať pápežský dvor a odstrániť luxus jeho života, kardinálov hlboko urazilo.“ [4]

Kardináli išli jeden za druhým do francúzskeho Anagni na dovolenku. „Nový pápež, nič netušiac, im dal povolenie ísť tam na leto. V polovici júla... sa medzi sebou dohodli, že aprílová voľba bola neplatná kvôli nátlaku zo strany okolitého davu a že použijúc toto ako opodstatnenie prestanú uznávať Urbana.“ [5]

Po tom, čo sa rozšírili správy o rozhodnutí kardinálov odmietnuť Urbana VI., kánonista Baldus, považovaný za najvychýrenejšieho právnika tej doby, vydal rozpravu, v ktorom nesúhlasil s ich rozhodnutím. Uviedol v nej:

„...neexistovali žiadne dôvody, na základe ktorých by kardináli mohli odmietnuť pápeža, keď ho už zvolili, a žiadne dôvody, na základe ktorých by ho mohla Cirkev ako celok zosadiť, okrem pretrvávajúceho a zjavného kacírstva.“ [6]

Napriek nepresnosti v tomto vyjadrení od Baldusa – pravý pápež totiž nikdy zosadený byť nemôže; heretik sa zosadzuje sám – môžeme v jeho slovách jasne vidieť všeobecne uznávanú pravdu, že nárokovateľ pápežského úradu, ktorý je zjavne a pretrvávajúco heretický, môže byť odmietnutý ako nepápež, keďže je mimo Cirkvi.

VŠETCI ŽIJÚCI KARDINÁLI ODMIETAJÚ URBANA VI. A UZNÁVAJÚ PROTIPÁPEŽA

Dňa 30. júla 1978 15 zo 16 kardinálov, čo zvolilo pápeža Urbana VI., mu vypovedalo poslušnosť na základe toho, že nespratný rímsky dav urobil voľbu nekánonickou. Jediný kardinál, ktorý neodmietol pápeža Urbana VI., bol kardinál Tebaldeschi, ale ten krátko nato, 7. septembra, zomrel – vytvárajúc situáciu, kedy ani jeden z kardinálov Katolíckej Cirkvi neuznával pravého pápeža, Urbana VI. Všetci žijúci kardináli potom považovali jeho voľbu za neplatnú. [7]

Po odmietnutí Urbana VI., 20. septembra 1378, kardináli pristúpili k voľbe Klementa VII. za „pápeža“, ktorý v Avignone zriadil svoje súperiace „pápežstvo“. Začala sa Veľká schizma Západu.

„Rebelujúci kardináli potom napísali európskym súdom, vysvetľujúc svoje konanie. Francúzsky kráľ Karol V. a celý francúzsky národ ihneď uznali Klementa VII., ako aj Flámsko, Španielsko a Škótsko. Ríša a Anglicko sa spolu so severnými a východnými národmi a väčšinou talianskych republík držali Urbana VI.“ [8]

Napriek tomu, že bola platnosť voľby Urbana VI. zistiteľná, môže porozumieť tomu, prečo mnohých zviedol argument, že rímsky dav nezákonne ovplyvnil jeho voľbu, čím ju učinil nekánonickou. Okrem toho možno vidieť, ako bolo postavenie protipápeža Klementa VII. v očiach mnohých značne a impozantne posilnené skutočnosťou, že 15 zo 16 kardinálov, ktorí zvolili Urbana VI., pristúpilo k tomu, že jeho voľbu odmietli ako neplatnú. Situácia, do ktorej to vyústilo po tom, čo kardináli prijali protipápeža Klementa VII., bola nočnou morou, nočnou morou od samého začiatku – nočnou morou, ktorá nám ukazuje, aké zlé a zmätočné veci Boh niekedy dopustí bez toho, aby porušil základné sľuby, ktoré dal svojej Cirkvi:

„Schizma teraz bola naplnenou skutočnosťou a štyridsať rokov sa kresťanský svet potýkal s melancholickou podívanou na dvoch, ba dokonca troch súperiacich pápežov nárokujúcich si vernosť. Bola to najnebezpečnejšia kríza, akou si Cirkev kedy prešla. Obaja pápeži proti sebe vyhlásili krížovú výpravu. Každý z pápežov si nárokoval právo ustanovovať kardinálov a vymenúvať arcibiskupov, biskupov a opátov, takže existovali dve kardinálske kolégiá a na mnohých miestach dvaja uchádzači o vysoké cirkevné miesta. Každý pápežov sa pokúšal zozbierať všetky cirkevné výnosy a každý toho druhého so všetkými jeho prívržencami exkomunikoval.“ [9]

Táto podívaná pokračovala, ako pápeži ako aj protipápeži zomierali, len aby ich vystriedali ďalší. Pápež Urban VI. zomrel v r. 1389 a jeho nástupcom sa stal pápež Bonifác IX., ktorý vládol v rokoch 1389 až 1404. Po zvolení Bonifáca IX. ho protipápež Klement VII. okamžite exkomunikoval a on mu tiež odpovedal exkomunikáciou.

Pápež Bonifác IX. počas svojho panovania „nebol schopný v Európe rozšíriť svoju sféru vplyvu; Sicília a Janov od neho v skutočnosti odpadli. Aby zabránil šíreniu klementínskej podpory v Nemecku, nemeckého kráľa Václava zasypal náklonnosťami...“ [10]

KARDINÁLI Z OBOCH TÁBOROV SKLADAJÚ PRÍSAHU PRACOVAŤ NA UKONČENÍ SCHIZMY PRED ZÚČASTNENÍM SA NA NOVÝCH VOĽBÁCH, ČO SVEDČÍ O TOM, AKOU ZLOU SA STALA SITUÁCIA

Medzitým v r. 1394 v Avignone zomrel protipápež Klement VII. Pred zvolením nástupcu protipápeža Klementa VII. všetkých 21 kardinálov „prisahalo, že budú pracovať na odstránení schizmy, pričom sa každý z nich zaviazal, že v prípade, že bude zvolený, abdikuje, ak a keď to väčšina uzná za vhodné.“ [11] Majte toto na pamäti, pretože to bude relevantné, keď sa budeme zaoberať tým, prečo sa ukázal tretí nárokovateľ pápežského úradu.

Kardináli v Avignon pristúpili k voľbe Pedra de Lunu, (protipápeža) Benedikta XIII., za nástupcu protipápeža Klementa VII. Benedikt XIII. panoval ako avignonský nárokovateľ po zvyšok schizmy. Benedikta XIII. nepodporoval nikto iný ako zázraky konajúci dominikán sv. Vincent Ferrer. Svätý Vincent v skutočnosti po istý čas pôsobil ako jeho spovedník [12] v presvedčení, že avignonská línia je pravou líniou (až do neskoršieho obdobia schizmy). Svätý Vincent bol očividne presvedčený, že voľba pápeža Urbana VI. bola neplatná kvôli nespratnému rímskemu davu a ďalej ohromnému prijatiu avignonskej línie 15 zo 16 kardinálov, ktorí sa zúčastnili na voľbe Urbana VI.

Protipápež Benedikt XIII. sa ako kardinál pôvodne sám zúčastnil na voľbe pápeža Urbana VI. a potom Urbana VI. opustil a pomohol zvoliť Klementa (pričom bol, pravdaže, presvedčený, že voľba Urbana bola neplatná). Ako kardinál za protipápeža Klementa VII. sa Benedikt XIII. „ako jeho legát na jedenásť rokov vydal na Pyrenejský polostrov a svojou diplomaciou obrátil Aragónsko, Kastíliu, Navarru a Portugalsko k jeho poslušnosti [k protipápežovi Klementovi VII.].“ [13]

Po tom, čo prisahal, že sa vydá cestou k abdikácii, aby ukončil schizmu, ak s tým bude súhlasiť väčšina jeho kardinálov, protipápež Benedikt XIII. si znepriatelil mnohých zo svojich kardinálov, keď od svojho sľubu ustúpil a ukázal sa ako neochotný uvažovať o abdikácii napriek tomu, že si to od neho žiadala väčšina jeho kardinálov. Jeho rival, pápež Bonifác IX., bol rovnako neochotný.

V r. 1404 pápež Bonifác IX. (nástupca Urbana VI.) zomrel a za jeho nástupcu osem kardinálov, ktorí boli k dispozícii, zvolilo pápeža Inocenta VII. Pápež Inocent VII. však dlho nežil, zomrel len o dva roky neskôr, v r. 1406. Počas svojho krátkeho panovania sa Inocent VII. naďalej staval proti stretnutiu s avignonským nárokovateľom, Benediktom XIII., napriek tomu, že pred svojím zvolením zložil prísahu, že urobí všetko, čo bude v jeho moci, aby schizmu ukončil, vrátane abdikácie, ak by to bolo nevyhnutné.

Ako rozkol pretrvával, členovia oboch táborov boli čoraz frustrovanejší neochotou oboch nárokovateľov podniknúť účinné opatrenia k ukončeniu rozkolu.

„Zo všetkých strán sa ozývali hlasy požadujúce obnovenie jednoty. Univerzita v Paríži, alebo presnejšie, dvaja z jej najvýznačnejších profesorov, John Gerson a Peter d'Ailly, navrhli, aby sa zvolal všeobecný koncil, ktorý by rozhodol medzi súperiacimi nárokovateľmi.“ [14]

V súlade s týmto rozšíreným zmýšľaním prijať účinné kroky k ukončeniu schizmy bola pred voľbou nástupcu pápeža Inocenta VII. zložená ďalšia prísaha.

„...každý zo štrnástich kardinálov na konkláve nasledujúcemu smrti [pápeža] Inocenta VII. prisahal, že ak bude zvolený, abdikuje v prípade, že protipápež Benedikt XIII. urobí to isté alebo ak zomrie; a tiež, že neustanoví nových kardinálov okrem tých k udržaniu parity počtu s avignonskými kardinálmi a že do troch mesiacov vstúpi so svojím súperom do rokovania o mieste stretnutia.“ [15]

Samotná skutočnosť, že kardináli pripravujúci na voľbu pravého pápeža zložili takúto prísahu – ktorá zahŕňala vyjednávanie s protipápežom – ukazuje, aká hrozná bola situácia počas rozkolu a akú veľkú podporu mal v kresťanskom svete protipápež.

Konkláve pristúpilo k voľbe pápeža Gregora XII. 30. novembra 1406. Nádej, že nastane koniec schizmy, sa obnovila rokovaniami pápeža Gregora XII. s protipápežom Benediktom XIII. Obaja sa dokonca dohodli na mieste stretnutia, ale pápež Gregor XII. váhal; obával sa (a veru oprávnene) úprimnosti zámerov protipápeža Benedikta XIII. Pápež Gregor XII. bol proti ceste k odstúpeniu ovplyvňovaný aj niektorými z jeho blízkych príbuzných, ktorí vykreslili negatívny obraz toho, čo by sa mohlo stať, keby odstúpil.

KARDINÁLI Z OBOCH TÁBOROV MAJÚ DOSŤ, IDÚ DO PISY A ZVOLIA NOVÉHO „PÁPEŽA“ NA PÔSOBIVEJ CEREMÓNII ZA ÚČASTI KARDINÁLOV Z OBOCH STRÁN

„Ako sa naťahovali rokovania [medzi pápežom Gregorom XII. a protipápežom Benediktom XIII.], Gregorovi kardináli začali byť čoraz vzdorovitejší. Otvorený rozchod sa stal neodvratným, keď Gregor, podozrievajúc ich lojalitu, porušil svoj predvolebný sľub a 4. mája oznámil vymenovanie štyroch nových kardinálov... Všetci okrem troch z jeho pôvodného kolégia ho teraz opustili a utiekli do Pisy...“ [16]

K štrnástim kardinálom, ktorí zanechali poslušnosť pápežovi Gregorovi XII. a utiekli do Pisy, sa tam pripojilo 10 kardinálov, ktorí zanechali poslušnosť protipápežovi Benediktovi XIII. Kardináli z oboch táborov usporiadali koncil a boli rozhodnutí ukončiť schizmu spoločnou voľbou v Pise.

„V očiach sveta bol koncil v Pise vskutku veľkolepým zhromaždením, na ktorom sa zúčastnilo 24 kardinálov (štrnásť predtým podporujúcich pápeža Gregora XII., desať de Lunu [Benedikta XIII.]... štyria patriarchovia, 80 biskupov, 89 opátov, 41 priorov, hlavy štyroch rehoľných rádov a zástupcovia v podstate každej univerzity, každého monarchu a každého veľkého šľachtického domu v katolíckej Európe.“ [17]

Kardinál arcibiskup Milána v Pise predniesol otvárací príhovor. Odsúdil oboch nárokovateľov, Gregora XII. i (protipápeža) Benedikta XIII., a formálne ich predvolal, aby sa dostavili na koncil. Keď sa nedostavili, boli vyhlásení za kontumačných.

Musí sa prízvukovať, že v tomto okamihu schizmy (1409) boli ľudia tak rozhorčení ohľadom pretrvávajúcej nejednotnosti a porušených sľubov oboch nárokovateľov, že zhromaždenie v Pise sa všeobecne uznávalo a podporovalo. Bolo o to pôsobivejšie a príťažlivejšie kvôli skutočnosti, že jeho 24 kardinálov sa skladalo zo značného množstva kardinálov, ktorí pochádzali z oboch táborov [Gregora XII. a protipápeža Benedikta XIII.]. To mu dodávalo zdanie jednotného konania cirkevných kardinálov. 29. júna 1409 24 kardinálov jednomyseľne zvolilo Alexandra V. Teraz existovali traja nárokovatelia pápežského úradu súčasne.

Otec John Laux, Church History (Cirkevné dejiny), s. 405: „Teraz existovali traja pápeži a tri kolégiá kardinálov, v niektorých diecézach traja súperiaci biskupi a v niektorých rehoľných rádoch traja súperiaci superiori.“ [18]

TRETÍ NÁROKOVATEĽ, PISANSKÝ PROTIPÁPEŽ , MAL NAJROZSIAHLEJŠIU PODPORU A PODPORU VÄČŠINY TEOLÓGOV, PRETOŽE SA ZDAL BYŤ JEDNOTNE ZVOLENÝ KARDINÁLMI Z OBOCH TÁBOROV

Novozvolený pisanský protipápež Alexander V. mal spomedzi troch nárokovateľov v kresťanskom svete najväčšiu podporu. Pravý pápež Gregor XII. mal najmenšiu podporu.

Alexander V. mal od začiatku „podporu Anglicka, väčšiny Francúzska, Nizozemska, Čiech... Poľska... svojho vlastného Milána, Benátok a Florencie. De Luna [protipápež Benedikt XIII.] si udržal podporu vlastného Aragónska, Kastílska, častí južného Francúzska, a Škótska... Gregor XII. bol z týchto troch najslabší, udržal si vernosť len Neapola, západného Nemecka, niektorých severotalianskych miest a neochvejne verného Carla Malatestu z Rimini... Veľká západná schizma sa zmenila na trojuholník pokrivených lojalít, pričom pravý pápež bol z trojice najslabší... Zdalo sa, že Katolícka Cirkev trpela osudom, ktorý neskôr postihol protestantizmus: opakované, nepotlačiteľné rozdelenie... Najhoršie zo všetkého bolo, že z tejto katastrofy sa nezdalo byť pomoci.“ [19]

Väčšina učených teológov a kánonistov tej doby uprednostňovala pisanskú líniu protipápežov.

„Počas jesene r. 1408 a zimy r. 1409 naďalej zúrila debata medzi teológmi a kánonistami. Väčšina z nich teraz v rôznej miere zúfalstva uprednostňovala koncil bez ohľadu na to, kto by mohol byť skutočným pápežom alebo ako by mal byť [koncil] autorizovaný.“ [20]

ŽIADEN PRAVÝ PÁPEŽ V DEJINÁCH NEMAL TAKÚ MALÚ PODPORU AKO PÁPEŽ GREGOR XII. NA KONCI VEĽKEJ ZÁPADNEJ SCHIZMY

V r. 1411 sa novozvolený cisár Svätej rímskej ríše, Žigmund, riadil všeobecným zmýšľaním a opustil pravého pápeža Gregora XII.

„Žigmund si žiadal jednomyseľnú podporu a vzhľadom na rozšírené opustenie Gregora XII. mnohými z tých, čo ho predtým poslúchali (najmä v Taliansku a Anglicku), mohla byť Žigmundova vlastná dôvera v Gregorovu legitimitu úprimne otrasená. Žiaden pravý pápež v dejinách Cirkvi nemal takú malú podporu ako Gregor XII. po koncile v Pise.“ [21]

Novozvolený pisanský protipápež Alexander V. dlho nežil. Zomrel za necelý rok po svojom zvolení, v máji r. 1410. Za jeho nástupcu 17. mája 1410 pisanskí kardináli jednomyseľne zvolili Baldassare Cossu za Jána XXIII. Podobne ako jeho predchodca, protipápež Alexander V., aj Ján XXIII. mal spomedzi troch nárokovateľov najrozsiahlejšiu podporu.

„Kým ešte boli traja nárokovatelia pápežského úradu, Ján [XXIII.] mal najrozsiahlejšiu podporu s Francúzskom, Anglickom a niekoľkými talianskymi a nemeckými štátmi, ktoré ho uznávali. Za pomoci Ľudovíta z Anjou... sa mu podarilo presadiť sa v Ríme.“ [22]

Ako vidíme, protipápež Ján XXIII. dokázal vládnuť v Ríme. Ján XXIII. (1410 – 1415) sa ukázal ako posledný protipápež panujúci z Ríma, až do odpadlíctva po II. vatikánskom koncile, ktoré sa začalo s mužom, ktorý sa tiež nazýval Ján XXIII. (Angelo Roncalli, 1958 – 1963).

Počas 4. roku svojho protipápežského panovania zvolal protipápež Ján XXIII. na naliehanie cisára Žigmunda v r. 1414 Kostnický koncil. Je celkom zaujímavé, že aj nedávny Ján XXIII. zvolal II. vatikánsky koncil v 4. roku svojho panovania, v r. 1962. A podobne ako II. vatikánsky koncil, aj Kostnický koncil sa začal ako falošný koncil, keďže ho zvolal protipápež.

V tomto okamihu schizmy bol cisár Žigmund odhodlaný zjednotiť kresťanský svet usilovaním sa o abdikáciu všetkých troch nárokovateľov. Keď si protipápež Ján XXIII. uvedomil, že na Kostnickom koncile za pravého pápeža uznaný nebude, z koncilu utiekol. „V ten večer Cossa utekal z Kostnice na malom tmavom koni (v kontraste s deviatimi bielymi koňmi za ním, s ktorými v októbri vstúpil do mesta) zababušený do veľkého sivého plášťa okolo seba ovinutého, aby zakryl väčšinu svojej tváre a tela...“ [23]

Protipápež Ján XXIII. bol potom koncilom formálne odsúdený ako zosadený. Cisár vydal rozkaz na jeho zatknutie; bol zadržaný a uvrhnutý do väzenia. Vo väzení protipápež Ján XXIII. „so slzami predstaviteľom koncilu odovzdal svoju pápežskú pečať a rybársky prsteň.“ Rozsudok proti sebe prijal bez protestu. [24]

„Keď Florentský koncil (sčasti alebo ako celý považovaný za šestnásty všeobecný, 1414 – 1417)... zosadil Jána, vstúpil do rokovania s Gregorom, ktorý mu vyjadril svoju ochotu abdikovať pod podmienkou, že mu bude umožnené nanovo formálne zvolať zhromaždených prelátov a hodnostárov do všeobecného koncilu; ako pápež nemohol uznať ten, ktorý zvolal Ján. Táto procedúra sa uznala a na 14. slávnostnom zasadnutí 4. júla 1415 jeho kardinál Ján Dominici prečítal jeho bulu zvolávajúcu koncil, na čo Carlo Malatesta [pápež Gregor XII.] oznámil svoju rezignáciu. Dvoje kolégiá kardinálov sa zjednotili, Gregorove činy počas jeho pontifikátu boli ratifikované...“ [25]

Čiže po tom, čo bol protipápež Ján XXIII. zosadený, pápež Gregor XII. súhlasil so zvolaním Kostnického koncilu (aby mu udelil pápežskú legitimitu, ktorú mu protipápež Ján XXIII. dať nemohol) a potom odstúpil v nádeji, že ukončí schizmu.

Medzitým sa na protipápeža Benedikt XIII. (avignonský nárokovateľ) obrátil cisár Žigmund a požiadal ho, aby odstúpil. On to tvrdošijne až do svojho konca odmietal, ale medzitým všeobecné zmýšľanie zašlo do takej miery proti nemu, že z jeho prívržencov výrazne ubudlo.

„Žigmund, ktorý urobil všetko, čo bolo v jeho moci, aby presvedčil Benedikta XIII. z avignonskej línie, aby abdikoval, uspel v odvrátení Španielov od jeho vedenia, na čo ho koncil 16. júla 1417 vyhlásil za zosadeného.“ [26]

Po odstránení oboch protipápežov a odstúpení pravého pápeža Kostnický koncil 11. novembra 1417 pristúpil k voľbe pápeža Martina V., čím oficiálne ukončil Veľkú západnú schizmu. (Avignonská línia protipápežov vskutku po smrti protipápeža Benedikta XIII. pokračovala zvolením protipápeža Klementa VIII. za jeho nástupcu štyrmi kardinálmi, ktorí mu zostali. Títo kardináli potom považovali túto voľbu protipápeža Klementa VIII. za neplatnú a zvolili protipápeža Benedikta XIV.; ale v tom čase avignonská línia už stratila toľkú podporu, že títo dvaja závereční nástupcovia protipápeža Benedikta XIII. sú takí bezvýznamní, že sú hodní iba poznámky pod čiarou.)

ZÁVER: ČO NÁS UČÍ VEĽKÁ ZÁPADNÁ SCHIZMA, POKIAĽ IDE O NAŠU DOBU

V tomto článku sme sa venovali jednej z dôležitých kapitol cirkevných dejín. Pritom sme zistili niekoľko veľmi dôležitých vecí – vecí, ktoré sú celkom relevantné, pokiaľ ide o súčasnú situáciu.

• Videli sme, že protipápeži môžu existovať.
• Videli sme, že protipápeži môžu vládnuť z Ríma.
• Videli sme, že všetci žijúci kardináli pápeža Urbana VI. ho krátko po jeho zvolení odmietli (odmietli pravého pápeža) a uznali protipápeža Klementa VII. Toto ukazuje, že vôbec to nie je nezlučiteľné s nezlyhajúcnosťou (t. j. s Kristovými prisľúbeniami, že so svojou Cirkvou a pápežstvom bude až do konca času), aby všetci kardináli uznali protipápeža.
• Videli sme, že väčšina vtedajších teológov tej doby uprednostňovala tretiu líniu, pisanskú líniu protipápežov. Táto línia protipápežov musela byť pre mnohých lákavou možnosťou, pretože ju podporovali kardináli z oboch táborov. Toto nám ukazuje, aké klamlivé veci Boh niekedy dopustí bez toho, aby porušil základné prisľúbenia, ktoré dal svojej Cirkvi. Okrem toho podpora pisanskej línie zo strany väčšiny teológov jasne preukazuje, že spoločné učenie teológov v určitej veci (napr. o spáse), bez ohľadu na to, akí sú vzdelaní, nie je záväzné, na rozdiel od toho, čo dnes niektorí tvrdia.
• Videli sme tiež, že zásada, že očividného heretika nemožno považovať za pápeža, je starobylá a vyjadril ju popredný kánonista tej doby, Baldus.
• Videli sme, že situácia bola počas Veľkej západnej schizmy taká zlá a zúfalá, že ľudia nevideli žiadneho východiska z tejto katastrofy – katastrofy, kedy sa ľuďom v istom momente ponúkali traja súperiaci biskupi, traja súperiaci superiori a traja súperiaci nárokovatelia pápežského úradu, ktorí sa navzájom exkomunikovali.
• Toto poznanie nám môže pomôcť s jasnosťou pochopiť, že to, čo sme dokázali z doktrinálneho základu, totiž to, že od II. vatikánskeho koncilu existuje línia antipápežov, ktorí svetu podsunuli nové falošné náboženstvo, ktoré zmenšilo pravú Katolícku Cirkev na [malý] verný zvyšok (napĺňajúc biblické a katolícke proroctvá o podvode veľkého odpadnutia a posledných dní), nie je VYLOŽENOU ABSURDITOU, ako niektorí mylne tvrdia.

Naopak, ak Boh dopustil, aby došlo k vyššie spomenutej katastrofe počas Veľkej západnej schizmy (ktorú mohla byť v najhoršom prípade iba predohrou k veľkému odpadnutiu), pričom panovali viacerí protipápeži naraz a pravý pápež bol najslabší z troch, akú katastrofu a podvod s protipápežmi dopustí (bez toho, aby niekedy porušil základné prisľúbenia, ktoré dal svojej Cirkvi) počas záverečného duchovného súženia, ktoré bude zo všetkých najzvodnejšie? Tvrdiť, že línia antipápežov, ktorá vytvorila falošnú sektu oponujúcu pravej Cirkvi, je nemožnosťou, je VYLOŽENOU ABSURDITOU a je to priamo vyvrátené katolíckym učením a faktami z cirkevných dejín. Ďalej je nanajvýš nehorázne tvrdiť, že takáto situácia je „vyložene absurdná“ po preskúmaní nepopierateľných faktov, ktoré sme predložili ako dôkaz.

Toto preskúmanie Veľkej západnej schizmy zakončíme citovaním otca Edmunda Jamesa O’Reillyho, SJ. Vo svojej knihe The Relations of the Church to Society – Theological Essays (Vzťahy medzi Cirkvou a spoločnosťou – teologické eseje) napísanej v r. 1882 povedal o Veľkej západnej schizme niekoľko veľmi zaujímavých vecí. Spomína pritom možnosť pápežského interregna (obdobia bez pápeža) pokrývajúceho celé obdobie Veľkej západnej schizmy (takmer 40 rokov).

Začneme citátom z rozpravy otca O’Reillyho o Veľkej západnej schizme.

„Môžeme sa tu pozastaviť, aby sme preskúmali, čo treba povedať o vtedajšom postavení troch nárokovateľov a o ich právach vzťahujúcich sa na pápežstvo. V prvom rade, od smrti Gregora XI. v r. 1378 po celý čas existoval pápež – pravdaže, s výnimkou intervalov medzi úmrtiami a voľbami, aby sme vyplnili takto vytvorené vakancie. Hovorím, že v každom danom čase existoval pápež, skutočne uvedený do úradu vikára Kristovho a hlavy Cirkvi, nech už medzi mnohými existovali akékoľvek názory na jeho pravosť; nie že by medzivládie pokrývajúce celé toto obdobie bolo nemožné alebo nezlučiteľné s Kristovými prisľúbeniami, lebo to by v žiadnom prípade nebolo evidentným, ale že v skutočnosti takéhoto medzivládia nebolo.“ [27]

Otec O’Reilly hovorí, že medzivládie (obdobie bez pápeža) pokrývajúce celé obdobie Veľkej západnej schizmy nie je v žiadnom prípade nezlučiteľným s Kristovými prisľúbeniami o svojej Cirkvi. Obdobie, o ktorom hovorí otec O’Reilly, sa začalo v r. 1378 smrťou pápeža Gregora XI. a skončilo sa v podstate v r. 1417 zvolením pápeža Martina V. To je tridsaťdeväťročné interregnum!

Je zrejmé, že otec O’Reilly je, píšuc po Prvom vatikánskom koncile, na strane tých, ktorí sa odmietaním antipápežov Jána XXIII., Pavla VI., Jána Pavla I., Jána Pavla II. a Benedikta XVI. pridŕžajú možnosti dlhodobého neobsadenia Svätej stolice. V skutočnosti na 287. strane svojej knihy otec O’Reilly dáva toto prorocké varovanie:

„Veľká schizma Západu ma vedie k úvahe, ktorú si tu dovolím vyjadriť. Keby k tejto schizme nedošlo, hypotéza, že by sa niečo takého stalo, by sa mnohým zdala chimérická [absurdná]. Povedali by, že by sa to nemohlo stať; Boh by nedopustil, aby sa Cirkev dostala do takej nešťastnej situácie. Herézy sa môžu objaviť a šíriť sa a trvať bolestne dlho, vinou a k zatrateniu ich autorov a podnecovateľov, k veľkému utrpeniu aj veriacich, zväčšenému skutočným prenasledovaním na mnohých miestach, kde by prevládali heretici. Ale že by pravá Cirkev zostala tridsať až štyridsať rokov bez jasne určenej hlavy a Kristovho zástupcu na zemi, to by sa nemohlo stať. A predsa, stalo sa tak; a nemáme žiadnu záruku, že sa to nestane znova, hoci môžeme vrúcne dúfať v opak. To, čo by som chcel vyvodiť, je, že nesmieme sa príliš rýchlo vyslovovať o tom, čo Boh môže dopustiť. S absolútnou istotou vieme, že svoje prisľúbenia splní... Môžeme tiež veriť, že urobí značne viac, než ako sa zaviazal svojimi prisľúbeniami. Môžeme sa s povzbudivou pravdepodobnosťou tešiť budúcemu vyňatiu z niektorých ťažkostí a nešťastí, ktoré nás postihli v minulosti. Ale my alebo naši nástupcovia v budúcich generáciách kresťanov možno budeme svedkami ešte zvláštnejších ziel, než aké sme doteraz zažili, ešte pred bezprostredným príchodom toho veľkého zavŕšenia všetkých vecí na zemi, ktoré bude predchádzať súdnemu dňu. Nevydávam sa za proroka ani nepredstieram, že vidím nešťastné divy, o ktorých nemám vôbec žiadne vedomosti. Všetko, čo chcem povedať, je, že eventuality týkajúce sa Cirkvi, nie vylúčené božskými prisľúbeniami, nemožno považovať za prakticky nemožné len preto, lebo by boli vo veľmi vysokej miere strašné a znepokojujúce.“ [28]

Otec O’Reilly hovorí, že keby k Veľkej západnej schizme nikdy nedošlo, ľudia by povedali, že taká situácia je nemožná a nezlučiteľná s Kristovými prisľúbeniami svojej Cirkvi, a že nemôžeme odmietnuť možnosť podobných a možno ešte horších vecí v budúcnosti, pretože by boli vo veľmi vysokej miere znepokojujúce.

Poznámky pod čiarou k 5. kapitole: