^
^
| Nedávne videá a články | Apokalypsa teraz vo Vatikáne | Nová “omša” novus ordo | Prečo peklo musí byť večné | Antikrist identifikovaný | Sedevakantizmus | Prečo tak mnohí nemôžu veriť | “Magicians” Prove A Spiritual World Exists | Úžasné dôkazy o Bohu |
| Pravda o cirkvi II. vatikánskeho koncilu | Herézy II. vatikánskeho koncilu | Kroky k obráteniu | Mimo Cirkvi niet spásy | Vyvrátenie východného „pravoslávia“ | Svätý Ruženec | Páter Pio | Falošní tradicionalisti |  |
Fatálny omyl východného „pravoslávia“ ohľadom biskupov a ekumenických koncilov
Tento článok je prepis k videu nižšie:
Keďže východní „pravoslávni“ odmietajú pápežstvo, všetkých biskupov považujú za majúcich rovnakú autoritu/právomoc. Myslia si, že niektorí biskupi majú z hľadiska cirkevnej organizácie osobitné miesto alebo česť, ale všetkých biskupov pokladajú koniec koncov za rovných z hľadiska autority a „božského práva“. Ako uviedol východný pravoslávny metropolitný biskup Timothy Ware vo svojej knihe Pravoslávna cirkev, ktorá sa niekedy používa ako pravoslávny katechizmus:
Uviedol tiež:
Ich postoj je v rozpore s tým, ako Kristus ustanovil na svätom Petrovi pápežstvo, kedy dal svätému Petrovi a jeho nástupcom jurisdikčný primát nad celým Kristovým stádom, ako to jasne dokazuje Písmo. Pozri Mt 16:18-19 a Jn 21:15-17.
Nekonzistentná ekleziológia východných „pravoslávnych“ predstavuje ďalšie vyvrátenie ich náboženstva. Spôsobuje, že nie sú schopní vyriešiť, kde začína územie alebo jurisdikcia jedného biskupa a kde územie alebo jurisdikcia iného biskupa končí.
Tento problém sa nedávno prejavil pri veľkom a dejinnom prerušení spoločenstva medzi ruskou pravoslávnou sektou a gréckou pravoslávnou sektou. Nemajú žiaden konzistentný spôsob, ako vyriešiť spor o ukrajinských „klerikov“, pretože sa držia toho, že všetci biskupi majú rovnakú autoritu.
Hilarion, biskup zodpovedný za diplomaciu Ruskej pravoslávnej cirkvi
Ich bludná a nebiblická ekleziológia im tiež znemožňuje konzistentne rozlišovať pravé a záväzné ekumenické koncily od falošných, keďže mnohé falošné koncily v dejinách Cirkvi boli schválené mnohými biskupmi.
Ak majú všetci biskupi rovnakú autoritu, prečo sa niektoré koncily, ktoré boli biskupmi schválené, považujú za neomylné a záväzné, zatiaľ čo iné nie? Na túto otázku nemajú konzistentnú odpoveď.
V skutočnosti, tuná východný „pravoslávny“ biskup Timothy Ware vysvetľuje, prečo nemôžu určiť, či je koncil ekumenický na základe počtu biskupov:
Avšak v súvislosti s ekumenickými koncilmi mnohí východní pravoslávni spomenú, že účasť na koncile alebo to, že ho uzná päť patriarchálnych stolcov – to jest Rím, Konštantínopol, Alexandria, Antiochia a Jeruzalem – je niečo, čo je dôležité pri uvažovaní o tom, či je koncil ekumenický, a teda záväzný a neomylný vo svojich dekrétoch o viere.
Súvisí to s tým, čo sa nazýva náuka o pentarchii.
Ako o pentarchii poznamenal východný pravoslávny teológ John Meyendorff:
Nuž, zamyslite sa nad týmto. Florentský koncil v 15. storočí bol veľkým zjednocujúcim koncilom, ktorý s Cirkvou zmieril mnohých na Východe.
Bula o zjednotení s Grékmi zo 6. júla 1439 z Florentského koncilu, ktorá učila o Filioque a pápežskom jurisdikčnom primáte, bola schválená a prijatá predstaviteľmi všetkých piatich patriarchálnych stolcov.
Konštantínopolský patriarcha menom Jozef II. bol prítomný na Florentskom koncile. Staval sa v prospech únie s pápežom a Katolíckou Cirkvou a počas koncilu zomrel. Pred svojou smrťou napísal vyhlásenie, v ktorom prehlásil, že sa podriadil učeniu pápeža a Katolíckej Cirkvi.
Florentská bula o únii s Grékmi bola tiež schválená jeho nástupcami vo funkcii konštantínopolského patriarchu – to jest Metrophanesom II. a Gregorom III.
Bulu o únii vo Florencii ďalej podpísali diakoni (staurophoroi) hlavnej cirkvi v Konštantínopole, ktorí slúžili ako akási rada patriarchu.
Florentskú bulu priali aj predstavitelia ľudí, ktorých považovali za patriarchov Alexandrie, Antiochie a Jeruzalema.
Pápež, rímsky biskup, to samozrejme prijal.
Bulu prijal aj Izidor z Kyjeva, ruský metropolita, ktorý tiež slúžil ako prokurátor pre antiochijského patriarchu. Izidor prišiel do Florencie prijať Filioque a pápežstvo a stal sa silným stúpencom únie.
Okrem mnohých iných bulu prijal aj vtedajší byzantský cisár Ján VIII. – podobne ako cisári zohrávali úlohu pri organizovaní raných koncilov.
Bulu o zjednotení s Grékmi v skutočnosti podpísala celá grécka delegácia s výnimkou Marka z Efezu. Odmietnutie tohto jedného biskupa prijať ekumenický koncil nemá žiadny vplyv na to, či je koncil ekumenický. Ak by tomu tak bolo, potom by všetkých prvých sedem koncilov – ktoré sú východnými pravoslávnymi považované za ekumenické – v skutočnosti nebolo ekumenických, keďže nie všetky boli akceptované všetkými biskupmi. Ako príklad možno uviesť dvoch biskupov, ktorí boli prítomní na Nicejskom koncile a odmietli prijať a podpísať jeho dekrét.
Takže, uplatňujúc ich vlastné kritériá, východní pravoslávni nemajú absolútne žiadny dôvod na to, aby odmietli bulu o únii s Grékmi z Florentského koncilu z júla roku r. 1439 ako akt pravého ekumenického koncilu. Odmietnuť ju ako neekumenickú by ich logicky nútilo držať sa toho, že v dejinách Cirkvi nikdy neexistoval pravý ekumenický koncil.
Ako sa o Florentskom koncile vyjadril nekatolícky historik Sergey Dezhnyuk:
Vtedajší byzantský cisár, Ján VIII., tiež vyhlásil:
Dokonca aj Marek z Efezu, tvrdošijný heretik a osamelý člen gréckej delegácie, ktorý odmietol bulu o zjednotení podpísať, počas pobytu vo Florencii uznal, že koncil bol skutočne ekumenický.
Joseph Gill je pravdepodobne jedným z najvýznačnejších historikov, pokiaľ ide o Florentský koncil. Poukázal na to, že počas stretnutia s pápežom a ďalšími vo Florencii:
Preto by východní „pravoslávni“ podľa svojich vlastných zásad museli prijať Florentskú bulu o únii s Grékmi z júla 1439 ako neomylný akt ekumenického koncilu a jej učenie ako hlas pravej Kristovej Cirkvi.
V bule z júla 1439 boli Filioque a najvyššia jurisdikcia pápeža nad Cirkvou vyhlásené za pravdy viery.
Takže ak ste východný pravoslávny a myslíte si, že Filioque a pápežský jurisdikčný primát sú bludnými náukami, potom by ste museli logicky podľa vašich princípov dospieť k záveru, že vaša „Cirkev“ odpadla od pravej viery na Florentskom koncile v r. 1439 tým, že prijala Filioque a pápežský primát.
Tuná je to, čo vo svojej knihe priznáva východný „pravoslávny“ metropolita biskup Timothy Ware:
Boh vo svojej prozreteľnosti dopustil, aby bola Florencia tak dobre zastúpená – a aby bula z júla r. 1439 splnila vlastné kritériá východných pravoslávnych na to, čo je ekumenický koncil – aby dal tým na Východe ďalšiu a možno poslednú šancu uznať pravú Kristovu vieru a podriadiť sa pravej cirkevnej autorite.
Bol to ozajstný ekumenický koncil Cirkvi Kristovej. Vo Florencii päť stolcov toho, čo považujú za pentarchiu, prozreteľnostne prijalo pravú vieru. Po koncile sa vo viacerých oblastiach dokonca konali oslavy tohto zjednotenia.
Keď sa však mnohí potom, čo bol podpísaný Florentský dekrét, išli domov, na rôznych miestach sa stretli s tvrdým odporom a únia nedosiahla trvalé účinky, v ktoré sa dúfalo.
Skutočnosť, že Florentská bula o únii s Grékmi, ktorá učí o Filioque a potvrdzuje jurisdikčný primát pápeža, spĺňa vlastné kritériá východných pravoslávnych pre ekumenický koncil, opäť dokazuje, že východné pravoslávie je falošné náboženstvo a že katolicizmus je pravá viera Kristova. Odmietnutie Florentskej buly pre pravoslávnych predstavuje odmietnutie učenia ekumenického koncilu, o ktorom tvrdia, že ho požujú za neomylný. Vyvracajú ich ich vlastné princípy.
Zoči-voči týmto skutočnostiam sa niektorí prívrženci východného pravoslávia môžu uchýliť k „recepčnej teórii“/„teórii prijatia“. Toto pohľad na ekumenické koncily, ktorý v 19. storočí presadzoval istý východný pravoslávny teológ.
Keďže si uvedomujú, že nemôžu určiť, či je koncil ekumenický, na základe nejakého objektívneho kritéria, ktoré by boli ochotní uznať – ako napríklad na základe počtu biskupov alebo geografického rozloženia biskupov atď. – prívrženci recepčnej teórie tvrdia, že koncil možno považovať za ekumenický len vtedy, ak ho „prijalo“ povedomie veriacich alebo telo celej Cirkvi.
Pravdaže, nevedia definovať, čo to znamená byť prijatý povedomím veriacich alebo telom celej Cirkvi. Ako by malo byť zrejmé, recepčná teória je mylná a heretická. Po prvé, prvých sedem koncilov, ktoré považujú za ekumenické, neprijali všetci tí, čo sa vydávali za súčasť Cirkvi. Toto samo osebe vyvracia recepčnú teóriu.
Po druhé, recepčná teória má za následok popieranie autority, ktorú dal Kristus Cirkvi, aby v jeho mene záväzne a neomylne učila v konkrétnych časoch spôsobom, ktorý by si vyžadoval súhlas veriacich. Lebo podľa „recepčnej teórie“, keď koncil niečo vyhlási, dokonca aj s anatémou, nemá sa to považovať za záväzné alebo nevyhnutne pravdivé, kým sa to neskôr – možno o desaťročia alebo o storočie neskôr – nerozhodne prijať nedefinovaná skupina ľudí.
Recepčná teória by tak v praxi podriadila vyhlásenia každého koncilu nedefinovanej skupine ľudí, vrátane laikov. Toto by nulifikovalo a urobilo samotnú autoritu, ktorú dal Kristus autoritám v Cirkvi, aby učili veriacich spôsobom, ktorý si vyžaduje ich súhlas, bezvýznamnou.
Recepčná teória je jednoznačne heretická. Okrem zjavných fatálnych omylov recepčnej teórie, ktoré sme prebrali, táto myšlienka nemá žiadnu oporu v učení žiadneho ekumenického koncilu.
Z tohto dôvodu musí existovať a existuje objektívna norma, podľa ktorej môžu veriaci rozpoznať, že Cirkev učí s Kristovou autoritou. Katolíci vedia, že toto súvisí s pápežským úradom, ale bez ohľadu na to, ako sa to východní pravoslávni snažia vysvetliť v súvislosti s ekumenickými koncilmi – napríklad či spomenú pentarchiu alebo niečo iné – nemôžu byť konzistentní a odmietnuť, že Florentský koncil bol ekumenickým koncilom.
Vskutku, ďalším príkladom toho, ako Východ súhlasil s Florentským dekrétom, je to, čo sa udialo 12. decembra 1452.
V ten deň bol počas liturgie v hlavnom konštantínopolskom kostole, Hagia Sofia, za prítomnosti cisára, mnohých kňazov a mnohých ľudí vyhlásený Florentský dekrét o únii, ktorý bol predtým podpísaný. Počas tejto liturgie sa modlili za pápeža a za konštantínopolského patriarchu, ktorý bol za úniu.
Napriek tomu, že bola únia vo Florencii podpísaná a zavŕšená, počas tohto obdobia tu bol odpor mnohých ľudí v Konštantínopole a na iných miestach na Východe. Ten sa stal takým intenzívnym, že konštantínopolskí patriarchovia, ktorí boli za úniu, museli niekedy odísť zo svojho domovského kostola Hagia Sofia (Ἁγία Σοφία).
Mnohí ľudia na Východe a v Konštantínopole sa búrili proti tomu, čo všeobecná Cirkev pod vedením pápeža oficiálne vo Florencii vyhlásila. Táto vzbura medzi ľuďmi – tento odpor voči činu Cirkvi Božej – bol dôvodom, prečo Boh dovolil, aby Konštantínopol padol pod temnotu islamskej nadvlády nie dlho po tom, čo sa prejavil tento odpor.
Preto to podľa nášho názoru nie je len náhoda, že potom, čo sa toľkí mnohí na Východe vzbúrili proti únii, ktorá sa vo Florencii dosiahla a vyhlásila – únii, ktorú formálne schválili predstavitelia všetkých piatich patriarchálnych stolcov toho, čo považujú za pentarchiu – Boh krátko nato dovolil, aby hlavné cirkevné mocenské centrum na Východe, Konštantínopol, padlo do rúk moslimov a dostalo sa pod nadvládu islamu.
Po páde Konštantínopola v 15. storočí démonický islamský sultán tvrdo obmedzil gréckych schizmatikov v tejto oblasti.
Bol to trest za ich vzburu. Schizmatickí Gréci boli teraz sektou ovládanou nevercami, podobne ako bola schizmatická Ruská pravoslávna cirkev v 20. storočí často ovládaná komunistami.
Je tiež veľmi zaujímavé, že potom, čo moslimovia obsadili Konštantínopol, oni rozhodli o tom, kto mohol slúžiť ako „konštantínopolský patriarcha“ pre tamojšiu schizmatickú sektu. Vybrali si Gennadia Scholaria.
Scholarios bol jedným z najdôležitejších predstaviteľov gréckej delegácie na Florentskom koncile. Na Florentskom koncile sa Scholarios presvedčil o katolíckom postoji, pokiaľ ide o Filioque a pápežský jurisdikčný primát. Podpísal bulu o únii a uznal, že Florentský koncil bol pravým ekumenickým koncilom.
Avšak nejaký čas po koncile, keď sa stal obeťou prosby Marka z Efezu na smrteľnej posteli, Scholarios upadol do kacírstva. Bolo preto príznačné, že potom, čo moslimovia obsadili Konštantínopol, neverci si za konštantínopolského pseudopatriarchu pre grécku schizmatickú sektu v tejto oblasti vybrali nesvätého neveriaceho, akým bol Scholarios.
Všetky hlavné patriarchálne stolce v kresťanských dejinách, ktoré východní pravoslávni považujú za súčasť pentarchie, ale ktoré sa vzbúrili proti pápežstvu – to jest Alexandria, Antiochia, Jeruzalem a Konštantínopol – nakoniec padli pod jarmo islamu.
Je to len náhoda? Nie, bol to trest za to, že sa oddelili od pravej Cirkvi, a za to, že odmietli pápežstvo, ktoré Kristus ustanovil na svätom Petrovi.
Boh vo svojej prozreteľnosti dovolil, aby ostatné štyri mestá padli do rúk islamu, pričom mesto Rím bolo ušetrené aspoň do posledných dní, aby dal najavo, že Petrova stolica v Ríme mala počas celých dejín Cirkvi jedinečnú autoritu a osobitú ochranu, ktorú ostatné stolce nemali.
Je vskutku fascinujúce, že k pádu Konštantínopolu do rúk moslimov došlo 29. mája 1453, na sviatok Letníc/Pentekostu (Zoslania Ducha Svätého), práve na sviatok určený na pripomenutie si príchodu Ducha Svätého.
Myslíte si, že je to len náhoda? Nuž, nie je. Boh dopustil, aby Konštantínopol padol do rúk moslimov na sviatok Ducha Svätého na znamenie a ako trest za to, že ľudia vzdorovali učeniu o Filioque – pravej náuke Kristovej Cirkvi o Duchu Svätom – a za to, že vzdorovali iným pravdám, ktoré boli na koncile formálne vyhlásené, ktorý sa musí považovať za ekumenický dokonca aj podľa ich vlastných zásad.