Katolíci sa nemôžu modliť za zosnulých nekatolíkov

Je to dogma, že mimo Katolíckej Cirkvi niet spásy. Všetci tí, čo zomrú ako nekatolíci idú do pekla. Preto modlitby nemôžu byť ponúknuté za ľudí, ktorí zomrú ako nekatolíci. Ak osoba bola počas života nekatolík alebo heretik, pokiaľ nie je dôkaz konvertovania na pravú vieru vo vonkajšom fóre, tá osoba je považovaná, že zomrela tak jak žila (t. j. ako nekatolík a mimo Cirkvi). Preto modlitby nemôžu byť ponúknuté za osobu, ktorá na základe posledného dostupného dôkazu bola nekatolíkom či heretikom v nádeji, že tam bola konverzia v posledných dňoch tej osoby. Modlitby môžu byť ponúknuté iba za ľudí, ktorí zomreli s pravou vierou. Tu sú niektoré citáty, ktoré opakujú učenie Cirkvi, že katolíci sa nemôžu modliť za (či považovať medzi zosnulými veriacimi) tých, čo zomrú ako nekatolíci alebo bez pravej viery.

Pápež sv. Gregor Veľký, Moralia, Kniha (č.) 34: „Tam je teda ten istý dôvod vtedy pre nemodlenie sa za ľudí odsúdených na večný oheň ako je teraz pre nemodlenie sa za diabla a jeho anjelov, ktorí boli poslaní na večný trest. A toto je teraz tým dôvodom pre svätých ľudí pre nemodlenie sa za neveriacich a bezbožných ľudí, ktorí sú mŕtvi; lebo si neželajú, aby zásluha ich modlitby bola v onej prítomnosti toho spravodlivého Sudcu odložená nabok v prospech tých, o ktorých vedia, že už boli poslaní na večný trest.“

Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, Suppl. Q. 71, A. 5: „Gregor hovorí (Moralia xxxiv): Tam je ten istý dôvod vtedy (obzvlášť po súdnom dni) pre nemodlenie sa za ľudí odsúdených na večný oheň, ako je teraz pre nemodlenie sa za diabla a jeho anjelov, ktorí sú odsúdení na večný trest, a pre tento dôvod sa svätí nemodlia za bezbožných a zlých mŕtvych ľudí, lebo popravde, vediac o nich, že sú už odsúdení na večný trest, cúvajú späť od prosenia za nich pomocou zásluhy ich modlitieb...“

Sv. Tomáš takisto cituje sv. Augustína, ktorý učil to samé:

Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, Suppl. Q. 71, A. 5: „Ďalej, text (iv. Sent. D. 45) cituje slová Augustína (De Verb. Apost. Serm. xxxii): „Ak človek odíde z tohto života bez viery, ktorá pracuje skrze charitu a jej sviatosti, márne žiadajú pomoc jeho kamaráti skrze vľúdne činy [modlitby a prosby za neho].” Teraz, všetci prekliatí spadajú pod tú hlavičku. Z toho dôvodu im prosby nieto profitujú.”

V artikulovaní tohto princípu (t. j., že modlitby môžu byť ponúknuté len za tých, čo zomreli ako praví kresťania, nieto ako heretici a nekatolíci), pápež sv. Gregor II takisto hovorí, že prosby nie sú povolené za tých, čo zomrú ako praví kresťania (t. j. katolíci), no v zjavnom stave hriechu. Preto, aby sa mohlo modliť pre zosnulú osobu, on či ona musela mať pravú katolícku vieru a nezomrieť vo smrteľnom hriechu.

Pápež sv. Gregor II (cca 731 A.D.): „Pýtate sa o radu ohľadom zákonnosti vykonávania obety za mŕtvych. Učenie Cirkvi je toto – že každý človek, by mal vykonávať obety za tých, čo zomreli ako praví kresťania [katolíci]… No nie je mu dovolené tak robiť za tých, čo zomreli v stave hriechu, i keď boli kresťanmi.“

V nasledovnom citáte, sv. František Xaverský hovorí o pohanskom korzárovi, ktorý zomrel na ich lodi. Hovorí, že „svojou vlastnou rukou hodil svoju dušu do pekla“, a opakuje ten princíp, že modlitby nesmú byť ponúknuté za ľudí, čo zomreli mimo viery.

Sv. František Xaverský, 5. nov. rok 1549: „Korzár, ktorý velil nášmu plavidlu zomrel tu na Cagoxime. Celkovo urobil svoju prácu pre nás, ako sme si želali... On sám si zvolil zomrieť v jeho vlastných poverách; neponechal nám ani právomoc odmeniť ho tou dobrotou, ktorú môžeme po smrti robiť iným priateľom, ktorí zomrú vo vyznávaní kresťanskej viery, v odporúčaní ich duší Bohu, keďže chudák svojou vlastnou rukou hodil svoju dušu do pekla, kde nie je žiadna spása.“