Námietka 14): Pápež Honorius bol po svojej smrti odsúdený všeobecným koncilom za kacírstvo, ale Cirkev u neho nemá za to, že prestal byť pápežom, hoci bol počas svojho panovania obvinený z kacírstva.

Odpoveď: Ako už vieme, je dogmatickým faktom, že heretik nemôže byť pápežom, pretože je neomylne definovanou dogmou, že heretik nie je členom Katolíckej Cirkvi.

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, ex cathedra: „Svätá Rímska Cirkev pevne verí, vyznáva a hlása, že všetci tí, čo sú mimo Katolíckej Cirkvi, nielen pohania, ale i židia alebo heretici a schizmatici...“ [1]

Prípad pápeža Honoria nedokazuje, že heretik môže byť pápežom. Tretí carihradský koncil pri odsudzovaní pápeža Honoria ako heretika po jeho smrti nevydal žiadne vyhlásenie – a ani Cirkev nikdy nevydala vyhlásenie – že zostal pápežom až do svojej smrti.

Tretí carihradský koncil, Výklad viery, 680 – 681: „...zosnúvač zla si nedal pokoj, nachádzajúc si komplica v hadovi a prostredníctvom neho nasmeroval na ľudskú prirodzenosť natiahnutý šíp smrti, tak aj teraz si našiel nástroje vhodné na svoj zámer – totiž Teodora... Sergia, Pyrrha, Pavla a Petra... a ďalej Honoria, ktorý bol pápežom staršieho Ríma, Kýra... a Makaria... a nezaháľal, keď prostredníctvom nich staval bludné prekážky proti celému telu Cirkvi, zasievajúc svojimi novotnými rečami do pravoverného ľudu herézu jedinej vôle a jediného princípu konania...“ [2]

Cirkev sa nezaoberala otázkou, či Honorius po upadnutí do kacírstva stratil pápežský úrad; jednoducho ho odsúdila. (Honoria odsúdil aj Štvrtý carihradský koncil a Druhý nicejský koncil.) Keďže bol Honorius platne zvoleným pápežom (preto je uvedený v zozname pravých pápežov), ak sa počas svojho panovania stal skutočným heretikom, potom vskutku stratil pápežský úrad; pretože, ako pripúšťajú aj nesedevakantisti, ktorí prichádzajú s týmto argumentom: „heretici nie sú katolíkmi a nekatolíci nemôžu byť pápežmi.“

Pápež Honorius bol mŕtvy už viac ako 40 rokov, keď ho odsúdil III. carihradský koncil. Honorius nevydal žiadne dogmatické dekréty a „panoval“ len tri a pol roka po tom, čo došlo k incidentu s herézou. Preto otázka, či zostal pápežom a panoval nad všeobecnou Cirkvou posledných tri a pol roka svojho trinásťročného pontifikátu, nebola pre vtedajších veriacich zvlášť dôležitá.

Preto je úplne pochopiteľné, že Cirkev nevydala žiadne vyhlásenie, že Honorius stratil svoj úrad, pretože v tom čase od toho nič nezáviselo a prinieslo by to so sebou veľkú teologickú rozpravu a celú plechovku červov, ktorú nebolo potrebné otvárať.

Okrem toho u ľudí (aj u Honoriových nástupcov) stále pretrváva nejasnosť, či bol pápež Honorius heretikom alebo bol iba vinným z neodstraňovania kacírstva alebo bol úplne nepochopený, ako uvádza Katolícka encyklopédia z r. 1907. Niektorí učenci, ktorí sa touto otázkou dokonca aj podrobne zaoberali, zostávajú nepresvedčení o tom, že III. carihradským koncil odsúdil Honoria ako skutočného heretika. Ich argument spočíva v tom, že pápež sv. Agato, ktorý žil počas koncilu, zomrel ešte pred jeho skončením. Keďže dekréty koncilu majú len takú autoritu, aká im je daná pri potvrdení pápežom, argumentujú tak, že pápež sv. Lev II., pápež, ktorý koncil skutočne potvrdil, potvrdil odsúdenie Honoria len v tom zmysle, že zlyhal v potlačení kacírstva, a tak dovolil, aby sa pošpinila viera. Tento zmätok istotne bude dôvodom, prečo sa dozvedáme, že sv. František Saleský hovorí o Honoriovi to, čo hovorí (pozri nižšie).

Aby sme ešte viac odlíšili prípad Honoria od antipápežov II. vatikánskeho koncilu, je dôležité poukázať na to, že o pochybení pápeža Honoria sa počas jeho panovania a celé roky po jeho panovaní takmer vôbec nevedelo. Dva Honoriove listy, ktoré boli naklonené k monothelistickej heréze (napísané v r. 634), boli listy konštantínopolskému patriarchovi Sergiovi. Tieto listy nielenže boli v tom čase takmer úplne neznáme, ale boli aj znepochopené pápežom, ktorý panoval hneď po Honoriovi.

Napríklad pápež Ján IV. (640 – 643), ktorý bol druhým pápežom, ktorý panoval po pápežovi Honoriovi, bránil Honoria pred akýmkoľvek obvinením z kacírstva. Pápež Ján IV. bol presvedčený, že Honorius neučil monothelistickú herézu (že Kristus má len jednu vôľu), ale že Honorius iba zdôrazňoval, že náš Pán nemá dve protichodné vôle.

Pápež Ján IV., „Dominus qui dixit“ cisárovi Konštantínovi, ohľadom pápeža Honoria, 641: „... A tak môj vyššie spomenutý predchodca [Honorius] povedal o tajomstve vtelenia Krista, že v ňom neboli, ako v nás hriešnikoch, protichodné vôle mysle a tela; a niektorí, premieňajúc si to k svojmu vlastnému významu, upodozrievali ho z toho, že učil o jednej vôli jeho božstva a ľudskosti, čož je v každom ohľade v rozpore s pravdou.“ [3]

Majúc tieto skutočnosti na pamäti, môžeme konštatovať: 1) prípad pápeža Honoria nedokazuje, že heretici môžu byť pápežmi, pretože Cirkev nikdy nevyhlásila, že pápež zostal pápežom aj po svojom pochybení; a 2) fakty týkajúce sa pápeža Honoria sa drasticky líšia od prípadu antipápežov II. vatikánskeho koncilu, keďže dva Honoriove listy obsahujúce herézu boli v tom čase takmer úplne neznáme a dokonca ich znepochopili pápeži, ktorí boli jeho nástupcami. Porovnávať dva listy pápeža Honoria so skutkami a vyjadreniami zjavných heretikov – Pavla VI., Jána Pavla II. a Benedikta XVI. – je ako porovnávať zrnko piesku s morským brehom.

Napokon, ak chcete ďalšie potvrdenie, že heretici ipso facto prestávajú byť pápežmi a že prípad pápeža Honoria neposkytuje žiadny dôkaz o opaku, nemusíte veriť práve nám.

Sv. František Saleský (17. storočie), Učiteľ Cirkvi, Katolícka kontroverzia, strany 305 – 306: „Nehovoríme teda, že pápež sa nemôže mýliť vo svojich súkromných názoroch, ako sa mýlil Ján XXII., alebo byť úplným heretikom, akým bol možno Honorius. Teraz, keď je [pápež] explicitne heretikom, ipso facto odpadá od svojej dôstojnosti a von z Cirkvi...“ [4]

V tom istom odseku, v ktorom svätý František Saleský (učiteľ Cirkvi) spomína pápeža Honoria, jasne hovorí, že pápež, ktorý by sa stal heretikom, by prestal byť pápežom. Svätý František Saleský si nebol istý, či bol pápež Honorius kacírom alebo len zlyhal v odstraňovaní kacírstva; ale nech to bolo akokoľvek, svätý František vedel, že Honoriov prípad nemá vplyv na pravdu, že heretici nemôžu byť pápežmi.

Sv. Róbert Bellarmín a sv. Alfonz boli takisto oboznámení s prípadom pápeža Honoria. Jeho prípad ich nenútil váhať s vyhlásením:

Sv. Róbert Bellarmín (1610), Učiteľ Cirkvi: „...očividne heretický pápež automaticky (per se) prestáva byť pápežom a hlavou, tak ako automaticky prestáva byť kresťanom a údom tela Cirkvi, a že z tohto dôvodu môže byť Cirkvou súdený a potrestaný. Toto je úsudok všetkých starých otcov, ktorí učia, že očividní heretici okamžite strácajú všetku jurisdikciu...“

Sv. Alfonz Liguori (1787), Učiteľ Cirkvi: „Ak by pápež niekedy ako súkromná osoba upadol do kacírstva, ihneď by prišiel o pontifikát.“ [5]

S týmito skutočnosťami na pamäti si uvedomíme, že argument týkajúci sa Honoria pre nesedevakantistov nič nedokazuje; ale pripomína nám učiteľov Cirkvi, ktorí pri spomínaní prípadu Honoria zároveň vyhlásili, že heretici nemôžu byť pápežmi.

Odpovede na najčastejšie námietky proti sedevakantizmu