Námietka 16): Pápeži II. vatikánskeho koncilu neučili očividnú herézu, pretože ich výroky sú nejednoznačné a vyžadujú si komentár.

Chris Ferrara, Catholic Family News, „Spochybnenie sedevakantistického počínania, II. časť“, október 2005, s. 8: „Teraz to, čo je očividné – t. j. jasné, evidentné, zrejmé, nezameniteľné a nepochybné – si nevyžaduje vysvetlenie. Práve vlastnosť, že nič nie je potrebné vysvetľovať, robí vec očividnou. Teda predtým, než sa počínanie vôbec dostane k prvému východiskovému bodu, musí nám ukázať nielen pápežské vyjadrenia urobené otvorene, ale aj vyjadrenia, ktorých údajná heréza si nevyžaduje žiadne vysvetlenie, aby sa preukázala. Samotné pápežské slová – nie sedevakantistické interpretácie týchto slov – musia značiť herézu.
Ak by pápež v nejakom dokumente alebo vo verejnom vyhlásení celej Cirkvi prehlásil: ‘Svätá Trojica neexistuje. Existuje iba Boh Stvoriteľ, tak ako veria moslimovia!’ jeho heréza by bola očividná v úplnom a riadnom zmysle slova.“ [1]

Odpoveď: Ten, kto toto namieta, Chris Ferrara, sa ako obvykle úplne mýli. Po prvé, ako sme sa už dozvedeli, existuje mnoho príkladov očividných heréz pokoncilových antipápežov, ktoré si nevyžadujú žiadne vysvetlenie alebo komentár. Po druhé, pápežská autorita nás učí, že niektoré herézy si vyžadujú vysvetlenie, hlboké uvažovanie a analýzu, aby sa odhalili a odsúdili, ako si aj ukážeme.

Predtým, ako tieto dve veci rozvedieme, je potrebné, aby čitateľ preskúmal príklad herézy, ktorú uvádza Ferrara. Ferrara uvádza ako príklad herézu: „Svätá Trojica neexistuje.“ Podľa Ferraru ide o nepopierateľný príklad očividnej herézy. Má pravdu, že tento výrok je heretický, ale všimnite si, že ani v tomto príklade nemáme do činenia s exaktným popretím dogmatickej definície od slova do slova. Pokiaľ je nám známe, neexistuje žiadna dogmatická definícia o Svätej Trojici, ktorá by tvrdila, že „Existuje Svätá Trojica.“ Existujú definície ako napríklad:

Pápež Gregor X., II. lyonský koncil, 1274, ex cathedra: „Veríme, že Svätá Trojica, Otec i Syn i Duch Svätý, je jeden všemohúci Boh...“ [2]

Katolíci, pravdaže, okamžite rozoznajú, že výrok „Svätá Trojica neexistuje“ sa rovná priamemu popretiu tejto dogmatickej definície, aj keď dogmatickú definíciu nepopiera od slova doslova. Takže keď uvádza svoj jediný príklad herézy – jediný príklad, ktorý si Ferrara pravdepodobne vymyslel, pretože je presvedčený, že sedevakantisti nedokážu uviesť žiadnu rovnocennú herézu o Trojici od Benedikta XVI. – Ferrara dokazuje naše tvrdenie: výroky, ktoré sa rovnajú priamemu popretiu dogmy, aj keď nie sú exaktným popretím dogmatickej definície od slova do slova, sú príkladmi očividnej herézy.

Čiže tak, ako katolíci okamžite rozpoznajú, že výrok „Svätá Trojica neexistuje“ je očividnou herézou, i keď neexistuje žiadna dogma, ktorá by vyhlasovala pravý opak od slova do slova, tak aj podobne okamžite rozpoznajú, že vyhlásenie Benedikta XVI., že protestantizmus nie je herézou, je, pravdaže, priamym popretím katolíckych dogiem, ktoré odsudzujú protestantské učenia ako herézy. Ďakujeme vám, že ste opäť dokázali naše tvrdenia, pán Ferrara.

Teraz zacitujeme viac než 10 výrokov Benedikta XVI. (a len jeden výrok Jána Pavla II.) a neuvedieme žiaden komentár. Každý, kto je úprimný a čestný, si uvedomí, že sa rovnajú priamemu odmietnutiu katolíckej dogmy bez toho, aby bola potrebná akákoľvek analýza.

„Kardinál“ Jozef Ratzinger, Význam kresťanského bratstva, s. 87 – 88: „Obtiažnosť pri tom, ako dať odpoveď je veľká. Koniec koncov je to kvôli skutočnosti, že dnes v katolíckom zmýšľaní niet primeranej kategórie pre fenomén protestantizmu (človek by mohol o vzťahu k odlúčeným cirkvám Východu povedať to isté). Je zrejmé, že stará kategória ‘herézy’ už nemá žiadny význam. (...) ...protestantizmus prišiel s dôležitým prínosom k pochopeniu kresťanskej viery, plniac pozitívnu funkciu vo vývoji kresťanského posolstva... Záveru sa teda nedá vyhnúť: protestantizmus dnes je niečím odlišným od herézy v tradičnom zmysle, fenomén, ktorého ozajstné teologické miesto sa ešte nevymedzilo.“ [3]

Žiaden komentár netreba.

Jozef Ratzinger, Teologické „zlaté klince“ II. vatikánskeho koncilu, 1966, strany 61, 68: „... Medzitým Katolícka Cirkev nemá právo pohlcovať iné cirkvi. Cirkev pre nich ešte nepripravila ich vlastné miesto, no k tomuto sú odôvodnene oprávnení... Východisková jednota – cirkví, ktoré zostávajú cirkvami, a predsa sa stávajú jednou cirkvou – musí nahradiť koncept obrátenia, i keď obrátenie si ponecháva svoju zmysluplnosť u tých, čo sú svedomím podnietení k tomu, aby ho snažili uskutočniť.“ [4]

Žiaden komentár netreba.

„Kardinál“ Jozef Ratzinger, Princípy katolíckej teológie (1982), strany 197 – 198: „Proti tomuto zázemiu musíme zvážiť možnosti, ktoré sú prístupné kresťanskému ekumenizmu. Maximálne požiadavky, na ktorých sa hľadanie jednoty musí určite zrútiť, sú okamžite jasné. Na strane Západu by maximálnou požiadavkou bolo, aby Východ uznal primát rímskeho biskupa v plnom rámci definície z r. 1870, a takto robiac sa v praxi podriadil takému primátu, aký prijali uniatské cirkvi. Na strane Východu by maximálnou požiadavkou bolo, aby Západ vyhlásil náuku o primáte r. 1870 za chybnú, a takto robiac sa v praxi podrobil takému primátu, aký sa prijal s odstránením Filioque z kréda, a to vrátane mariánskych dogiem devätnásteho a dvadsiateho storočia. Pokiaľ ide o protestantizmus, maximálnou požiadavkou Katolíckej Cirkvi by bolo, aby sa protestantskí cirkevní duchovní považovali za úplne neplatných a aby sa protestanti obrátili na katolicizmus... žiadne z maximálnych riešení nepredstavuje akúkoľvek skutočnú nádej na jednotu.“ [5]

Žiaden komentár netreba.

„Kardinál“ Jozef Ratzinger, Boh a svet, 2000, s. 209: „Pravdaže, je možné čítať Starý zákon tak, že nie je orientovaný na Krista; na Krista úplne jednoznačne nepoukazuje. A ak židia nevidia oné prísľuby naplnené v ňom, toto nie je len zlá vôľa z ich strany, ale ozaj pre nejasnosť textov a napätie vo vzťahu medzi týmito textami a osobou Ježiša. Ježiš vnáša do týchto textov nový význam – a predsa je to on, kto im dáva náležitú súdržnosť, dôležitosť a význam. Jestvujú teda úplne dobré dôvody na popieranie toho, že Starý zákon sa vzťahuje na Krista a na povedanie, Nie, to nie je to, čo povedal. A jestvujú tiež dobré dôvody na vzťahovanie ho [SZ] na neho – toto je to, o čom je spor medzi židmi a kresťanmi.“ [6]

Žiaden komentár netreba.

„Kardinál“ Jozef Ratzinger, Princípy katolíckej teológie (1982), s. 377: „...Je tu posadnutosť s literami, ktorá považuje liturgiu Cirkvi za neplatnú, a takto sa stavia mimo Cirkev. Zabudlo sa tu na to, že platnosť liturgie primárne nezávisí na špecifických slovách, ale na spoločenstve Cirkvi...“ [7]

Žiaden komentár netreba.

„Kardinál“ Jozef Ratzinger, Princípy katolíckej teológie (1982), s. 202: „Znamená to, že katolík netrvá na rozpustení protestantských denominácii a zbúraní ich cirkví, ale skôr dúfa, že budú posilnené vo svojich konfesiách a svojej cirkevnej realite.“ [8]

Žiaden komentár netreba.

Ján Pavol II., Ut unum sint (# 84), 25. máj 1995: „...[hovoriac o nekatolíckych „cirkvách“] Títo svätí pochádzajú zo všetkých cirkví a cirkevných spoločenstiev, KTORÉ IM OTVORILI CESTU DO SPOLOČENSTVA SPÁSY.“ [9]

Žiaden komentár netreba.

„Kardinál“ Jozef Ratzinger, Princípy katolíckej teológie (1982), s. 381: „Ak je žiadúce poskytnúť analýzu textu [dokumentu II. vatikánskeho koncilu, Gaudium et Spes] ako celku, mohli by sme povedať, že (v spojení s textami o náboženskej slobode a svetových náboženstvách) je to revízia Sylabu Pia IX., akýsi protisylabus... V dôsledku tohto sa jednostrannosť postoja, ktorý Cirkev zaujala za pápeža Pia IX. a Pia X. ako odpoveď na situáciu vytvorenú novou etapou dejín, ktorú zahájila Francúzska revolúcia, do veľkej miery napravila via facti, najmä v strednej Európe, no ešte stále tam nebolo žiadne východiskové vyjadrenie vzťahu, ktorý by mal existovať medzi Cirkvou a svetom, ktorý začal existovať po r. 1789.“ [10]

Žiaden komentár netreba.

„Kardinál“ Jozef Ratzinger, Spolupracovníci pravdy, 1990, s. 217: „Otázka, ktorá nás naozaj znepokojuje, otázka, ktorá nás skutočne trápi, je, prečo je obzvlášť pre nás nevyhnutné praktizovať kresťanskú vieru v jej úplnosti; prečo, keď existuje tak veľa iných ciest, ktoré vedú do neba a k spáse, by sa malo od nás vyžadovať niesť zo dňa na deň celé bremeno cirkevných dogiem a cirkevného étosu. A tak opäť prichádzame k otázke: Aká je v skutočnosti kresťanská realita? Čo je v kresťanstve konkrétnym prvkom, ktorý ho nielen odôvodňuje, ale robí ho pre nás povinne nevyhnutným? Keď vznesieme otázku o základe a zmysle kresťanského života, vkĺzne sem isté nesprávne prahnutie po zjavne pohodlnejšom živote iných ľudí, ktorí tiež idú do neba. Sme príliš moc ako pracovníci prvej hodiny v podobenstve o pracovníkoch vo vinici (Mt 20:1-16). Zaraz ako zistili, že svoju dennú výplatu si mohli zarobiť oveľa ľahším spôsobom, nevedeli pochopiť, prečo museli pracovať celý deň. Ale aký zvláštny postoj to je, pokladať povinnosti nášho kresťanského života za nevyplácajúcevšie práve preto, lebo denár spásy možno získať bez nich! Zdalo by sa, že my – ako pracovníci prvej hodiny – chceme byť vyplatení nielen našou vlastnou spásou, ale obzvlášťnejšie absenciou spásy u iných. To je hneď z fleku veľmi človečské a hlboko nekresťanské.“ [11]

Žiaden komentár netreba.

„Kardinál“ Jozef Ratzinger, Spolupracovníci pravdy, 1990, s. 29: „Vypožičiam si Congarov výstižný výrok, bolo by aj pochabé, aj zvrátené stotožniť účinnosť Ducha Svätého s činnosťou cirkevného aparátu. Toto znamená, že dokonca aj podľa katolíckej viery je jednota Cirkvi stále v procese utvárania; že úplne sa dosiahne iba pri eschatone [na konci sveta], rovnako, ako sa milosť nezdokonalí, dokým jej účinky nebudú viditeľné – hoci Božie spoločenstvo už začalo byť viditeľné.“ [12]

Žiaden komentár netreba.

„Kardinál“ Jozef Ratzinger, Úvod do kresťanstva, 2004, s. 349: „Teraz sa stáva zrejmým, že skutočná podstata viery vo vzkriesenie vôbec nespočíva v koncepte obnovenia tiel, na ktorú sme to obmedzili v našom myslení; ako v tomto prípade, napriek tomu, že toto je obrazná predstava, ktorá sa používa naprieč Bibliou.“ [13]

Žiaden komentár netreba.

Židovský národ a Sväté písmo v kresťanskej Biblii, časť II, A, Predslov Benedikta XVI.: „Židovské mesiášske očakávanie nie je márne. ...čítať Bibliu tak ako v judaizme nevyhnutne zahŕňa implicitné prijatie všetkých jeho predpokladov... ktoré vylučujú vieru v Ježiša ako Mesiáša a Božieho Syna. ...kresťania môžu a mali by uznať, že židovský spôsob čítania Biblie je prípustný...“ [14]

Existuje veľa ďalších, ale tieto predstavujú viac ako desať príkladov očividných heréz, ktoré sa rovnajú priamemu popretiu katolíckej dogmy bez toho, aby bol potrebný nejaký komentár.

CHRIS FERRARA VERZUS PÁPEŽ PIUS VI. O DVOJZNAČNOSTI PRI HERÉZE = KNOKAUT OD PÁPEŽA PIA VI.

Okrem skutočnosti, že existujú očividné herézy antipápežov II. vatikánskeho koncilu, ktoré si nevyžadujú komentár, ako sme videli vyššie, SKUTOČNOSŤ, KTORÁ ÚPLNE OBRACIA FERRAROVE TVRDENIE V TROSKY, je, že pápež Pius VI. učí pravý opak toho, čo učí o heréze a dvojznačnosti Ferarra. Pápež Pius VI. vyhlasuje, že heretici, ako napríklad Nestorius, vždy maskovali svoje herézy a doktrinálne omyly v sebaklame a dvojznačnosti!

Pápež Pius VI. odsudzuje Synodu z Pistoie, bula „Auctorem Fidei“, 28. august 1794:

„...[starovekí otcovia] poznali schopnosti novátorov v umení klamu. Aby nešokovali uši katolíkov, snažili sa skryť nuansy svojich krkolomných intríg použitím takých zdanlivo nevinných slov, ktoré im umožňovali vtláčať do duší blud najjemnejším spôsobom. Len čo sa spreneverilo pravde, prostredníctvom drobných zmien alebo prídavkov vo frazeológii mohli prekrútiť vyznanie viery, ktoré je nevyhnutné k našej spáse, a rafinovanými bludmi mohli viesť veriacich do ich večného zatratenia. Takýto spôsob zatajovania a klamania je podlý bez ohľadu na okolnosti, za ktorých sa používa. Z veľmi dobrých dôvodov ho nemožno tolerovať na synode, ktorej hlavná sláva spočíva predovšetkým vo vyučovaní pravdy s jasnosťou a vylučujúc všetko nebezpečenstvo bludu.

Ba čo viac, ak všetko toto je hriešne, nemožno ospravedlniť to tak, že človek to vidí urobené pod klamnou zámienkou, kde zdanlivo šokujúce tvrdenia na jednom mieste sú na iných miestach ďalej rozvinuté ortodoxnejšími veršami a dokonca na ešte ďalších miestach sú napravené; akoby ponechávajúc možnosť buď potvrdzovania, alebo popierania výroku, alebo ponechávania ho na osobné náklonnosti jednotlivca – také boli vždy podvodné a trúfalé metódy používané inovátormi na ustanovenie bludu. Umožňuje to aj možnosť presadzovania bludu, aj ospravedlnenia sa z neho.

Je to ako keby novátori predstierali, že vždy zamýšľali predstaviť alternatívne pasáže, najmä tým prostej viery, ktorí nakoniec spoznajú iba niektoré časti záverov takýchto rozpráv, ktoré sa pre použitie každého zverejňujú v obecnom jazyku. Alebo znova, ako keby tí samí veriaci mali schopnosť takéto dokumenty preskúmať, aby takéto záležitosti posúdili sami pre seba bez toho, aby sa domotali a vyhli sa všetkému riziku omylu. Ide o najtrestuhodnejšiu techniku, ako vtláčať doktrinálne bludy, a techniku dávno odsúdenú naším predchodcom svätým Celestínom, ktorý ju objavil používanú v spisoch Nestoria, biskupa Konštantínopola, a ktorú odhalil, aby ju odsúdil s najväčšou možnou tvrdosťou. Zaraz ako sa tieto texty pozorne preskúmali, podvodník bol odhalený a zahanbený, lebo vyjadroval sa nadmierou slov, miešajúc pravdivé veci s inými, ktoré boli nejasné; občas miešajúc jedno s druhým takým spôsobom, že bol aj schopný vyznať tie veci, ktoré poprel, zatiaľ čo zároveň majúc ospravedlnenie pre popieranie práve tých viet, ktoré vyznal.

Aby sa takéto nástrahy odhalili – niečo, čo sa stáva s určitou frekvenciou v každom storočí nevyhnutným – nevyžaduje sa žiadna iná metóda ako nasledovná: KEDYKOĽVEK SA STÁVA NEVYHNUTNÝM ODHALIŤ VYJADRENIA, KTORÉ SKRÝVAJÚ NEJAKÝ PODOZRIVÝ OMYL ALEBO NEBEZPEČENSTVO POD RÚŠKOM DVOJZNAČNOSTI, ČLOVEK MUSÍ ODSÚDIŤ ZVRÁTENÝ VÝZNAM, POD KTORÝM SA ZASTIERA OMYL PROTICHODNÝ KU KATOLÍCKEJ PRAVDE.“

Pápež Pius VI. nás učí, že ak niekto zastiera herézu dvojznačnosťou, ako to heretici robili už po stáročia, katolík ho musí prisúdiť k heretickému významu a odsúdiť heretický význam, ktorý sa zastiera dvojznačnosťou! Už len toto obracia celú sériu článkov a námietok proti sedesvakantizmu od Chrisa Ferraru v trosky. (A uvedomte si, prosím, dôležitú nuansu: netvrdíme, že dokumenty alebo vyhlásenia, ktoré sú len dvojznačné a neučia nič v jasnom doktrinálnom rozpore s katolíckou vierou, sú heretické; nie, spolu s pápežom Piom VI. tvrdíme, že dokumenty, ktoré obsahujú heretické vyhlásenia alebo tvrdenia, ktoré sú v jasnom rozpore s katolíckou dogmou („šokujúce tvrdenia“ podľa Pia VI.), ale ktoré spolu s týmito heretickými vyhláseniami obsahujú aj protirečenia a dvojznačnosť, sú stále rovnako heretické napriek dvojznačnosti a protirečenia, ktoré herézu sprevádzajú. Príkladom môže byť údajný „katolík“, ktorý trvale podporuje potraty, ale niekedy povie, že uznáva cirkevné učenie o potratoch. Táto osoba je zjavným heretikom napriek protirečeniu a dvojznačnosti, ktorú implikuje jej postoj. Ďalším príkladom by bol človek, ktorý tvrdí, že by sme nemali obracať protestantov (očividná heréza), ale zároveň tvrdí aj to, že jedine Katolícka Cirkev predstavuje úplnosť kresťanskej viery, ktorú by mali všetci prijať. Je očividným heretikom napriek tomu, že sa zdá, že druhé tvrdenie je v rozpore s prvým tvrdením. Heretici sú nečestní a klamári, a tak sa často pokúšajú popierať alebo zmierňovať pohoršlivosť svojich heréz rafinovanou taktikou protirečení a sprievodnej dvojznačnosti; toto tvrdí pápež Pius VI.).

Všimnite si, ako priamo Chris Ferrara odporuje učeniu pápeža Pia VI.

Je zjavné, že pápež Pius VI. má pravdu a Chris Ferrara sa úplne mýli. Všimnite si, že Pius VI. tiež hovorí, že niektoré z týchto doktrinálnych omylov (ktoré sú v tomto prípade tiež herézami, keďže má mysli herézy arcihetika Nestoria) sa odhalili až vďaka dôkladnému preskúmaniu a analýze!

Pius VI.: „Ide o najtrestuhodnejšiu techniku, ako vtláčať doktrinálne omyly, a techniku dávno odsúdenú naším predchodcom svätým Celestínom, ktorý ju objavil používanú v spisoch Nestoria, biskupa Konštantínopola, a ktorú odhalil, aby ju odsúdil s najväčšou možnou tvrdosťou. Zaraz ako sa tieto texty pozorne preskúmali, podvodník bol odhalený a zahanbený, lebo vyjadroval sa nadmierou slov, miešajúc pravdivé veci s inými, ktoré boli nejasné; občas miešajúc jedno s druhým takým spôsobom, že bol schopný vyznať tie veci, ktoré poprel, zatiaľ čo zároveň mal ospravedlnenie pre popieranie práve tých viet, ktoré vyznal.“

Ale uvažovali sme, že takáto analýza a štúdium nebudú potrebné pre očividné popretia katolíckeho učenia? To povedal Chris Ferrara.

Chris Ferrara, The Remnant, 30. septembra 2005, s. 18: „...kde sú objektívne heretické vyjadrenia? Ak existujú, mala by to byť jednoduchá vec – zacitovať vyslovené heretické tvrdenia... ‘Herézy’ by mali hovoriť samy za seba bez akýchkoľvek nápomocných ‘komentárov’ od sedevakantistických žalobcov.“ [15]

Chris Ferrara sa nemôže mýliť viacej. Heretici zvádzajú prostredníctvom protirečení a dvojznačnosti, pretože samotná heréza je lož a protirečenie.

Pápež Pius XI., Rite Expiatis (# 6), 30. apríl 1926: „...herézy sa postupne objavili a rástli v Pánovej vinici, propagované buď otvorenými heretikmi, alebo ľstivými podvodníkmi, ktorí, pretože sa hlásili k určitej odriekavosti života a vytvorili klamné zdanie počestnosti a zbožnosti, ľahko zviedli slabé a prosté duše.“ [16]

Všimnite si, že herézy sa objavujú vďaka otvoreným a neklamným heretikom ako aj vďaka prešibaným podvodníkom, akým je napríklad Benedikt XVI., ktorý k svojim zarážajúcim a nepopierateľným herézam vmiešava aj konzervatívne vyjadrenia a skutky. Tento fakt preukazuje aj skutočnosť, že arciheretik Arius si zaobstaral schválenie od Konštantína, keď mu dal nejednoznačné vyznanie viery. Svätý Atanáz sa však oklamať nedal a odmietol považovať ho za katolíka.

„Arius sa predstavil s Euzoiom, svojím spojencom v náuke a exile. Cisárovi [Konštantínovi] zanechal obozieravé vyznanie viery, ktoré sa dalo vyložiť buď v ariánskom, alebo pravovernom význame, neobsahovalo však slovo ‘konsubstanciálny’. Konštantína to uspokojilo, odvolal rozsudok o vyhnanstve a nariadil, aby bol Arius znovu prijatý do hodnosti v klére. Ariov cirkevný nadriadený, Atanáz, ho však odmietol uznať.“ [17]

Podľa Chrisa Ferraru mali katolíci prijať Krista-zapierajúceho Aria za katolíka, ako to urobil Konštantín, pretože jeho vyznanie bolo nejednoznačné. Chris Ferrara je dokonalým Satanovým poskokom; všetko, čo diablovi stačí, aby heretik urobil po vyučovaní svojej herézy, je, aby ju okorenil troškou dvojznačnosti a opepril troškou protirečenia, a už bude svetu hovoriť, aby nasledoval heretika a zostal pod jeho záštitou. A práve takto sa diablovi tak úspešne darí udržiavať ľudí v odpadlíckej, evidentne heretickej sekte II. vatikánskeho koncilu. Ľudia uvidia zopár konzervatívnych vyjadrení alebo skutkov heretikov a presviedčajú sa, že nemôžu byť zlomyseľnými heretikmi, hoci všade okolo seba popierajú a nivočia vieru, ako sme už dokázali. Takýmto spôsobom diabol víťazí.

Aby sme ešte viac demonštrovali „vyloženú absurditu“ „teológie“ Chrisa Ferraru, Janko Mrkvička by mohol napísať dokument, ktorý by opakovane popieral, že Panna Mária je nepoškvrnená, a potom by na konci vyhlasoval, že potvrdzuje učenie Cirkvi o nepoškvrnenom počatí, pričom dokument by nebol očividne heretickým, pretože by obsahoval „protirečenie“. Môže byť niečo hlúpejšie? Ferrara aplikuje túto bludnú teológiu, ktorá je v priamom rozpore s učením pápeža Pia VI. (ako sme sa už dozvedeli vyššie), na svoju analýzu druhovatikánskej deklarácie o náboženskej slobode.

Chris Ferrara, Catholic Family News, „Spochybnenie sedevakantistického počínania, II. časť“, október 2005, s. 25: „Tvrdenie [sedevakantistického] počínania o zjavnej heréze v DH [Dignitatis humanae, druhovatikánskej deklarácii o náboženskej slobode] sa ukazuje ako ešte chabšie, keď sa človek zamyslí nad tým, že v článku 1 DH sa uvádza, že koncil ‘ponecháva tradičnú katolícku náuku o morálnej povinnosti jednotlivcov i spoločností voči pravému náboženstvu a jedinej Kristovej Cirkvi nedotknutú.’“ [18]

Druhovatikánska deklarácia o náboženskej slobode obsahuje jasnú herézu proti dogme Cirkvi, že štát má právo potláčať verejné prejavy falošných náboženstiev. Skutočnosť, že druhovatikánska deklarácia o náboženskej slobode tvrdí, že „ponecháva tradičnú katolícku náuku nedotknutú“, vôbec nič neznamená. Presne to isté hovorili „starokatolíci“, ako aj heretici naprieč dejinami.

Pápež Pius IX., Graves ac diuturnae (# 2), 23. marec 1875: „Opakovane vyhlasujú [starokatolíci], že Katolícku Cirkev a jej viditeľnú hlavu ani v najmenšom neodmietajú, ale že sú zapálení pre čistotu katolíckej náuky... V skutočnosti však nechcú uznať všetky božské výsady Kristovho námestníka na zemi a nepodriaďujú sa jeho najvyššiemu Magistériu.“ [19]

Podľa Ferraru, je teda skutočnosť, že „starokatolíci“ sú heretikmi, mylná, pretože opakovane vyhlasujú, že sú zapálení pre čistotu katolíckej náuky, a otvorene deklarujú, že neodmietajú katolícke učenie. Avšak nie, Katolícka Cirkev učí, že sú evidentnými heretikmi, a všetci, čo sa držia ich učení a ich sekty, sú považovaní za heretikov.

Pápež Pius IX., Graves Ac Diuturnae (#1 – #4), 23. marec 1875: „...neoheretici, ktorí si hovoria ‘starokatolíci’... títo heretici a schizmatici... svojej podlej sekty... títo synovia temnoty... svoju podlú frakciu... túto odsúdeniahodnú sektu... Táto sekta rozvracia základy katolíckeho náboženstva, nehanebne odmieta dogmatické definície ekumenického Vatikánskeho koncilu a toľkými mnohými spôsobmi sa venuje záhube duší. V Našom liste z 21. novembra 1873 sme nariadili a vyhlásili, že títo nešťastníci, čo patria do tej sekty, čo sa jej držia, podporujú ju, sa majú pokladať za schizmatikov a za oddelených od spoločenstva s Cirkvou.“ [20]

Pápež Pius IX., Quartus Supra (# 6), 6. január 1873: „Vždy bolo zvykom heretikov a schizmatikov nazývať sa katolíkmi a prehlasovať mnohé svoje znamenitosti, aby voviedli ľudí a vladárov do bludu.“ [21]

Vidíme, že „teológia“ Chrisa Ferraru je v priamom rozpore nielen s učením pápežov, ale aj so zdravým rozumom. V skutočnosti satanskú idiotskosť Ferrarovho postoja (a postoja mnohých ďalších), že druhovatikánski odpadlícki a antipápeži nie sú očividnými heretikmi, pretože si niekedy protirečia a popri svojich zarážajúcich herézach využívajú dvojznačnosť – možno najlepšie ilustruje preskúmanie prípadu odpadlíka Johna Kerryho.

Nepochybujeme, že takmer všetci, čo čítajú tento článok, si myslia, že John Kerry nie je katolíkom. Dokonca aj ľudia z Františkánskej univerzity pripúšťajú, že: „Nemôžete byť katolíkom a za potraty,“ ako to deklarovali ich tabule, keď rečnil v Ohio. John Kerry však vyhlasuje, že akceptuje katolícke učenie, hoci trvalo hlasuje za potraty.

Počas prezidentskej debaty s Georgeom W. Bushom z r. 2004 John Kerry vyhlásil: „Nemôžem  vnucovať svoj článok viery niekomu inému.“ Postrehli ste to? John Kerry verejne vyhlásil, že cirkevné učenie proti potratom je jeho článkom viery, ale že jednoducho ho nemôže uplatňovať alebo vynucovať vo verejnej sfére. Jeho argument je absurdný, je to lož, protirečenie, pravdaže – ako všetky herézy. Ale podľa Chrisa Ferraru sa John Kerry musí považovať za katolíka, veď o niečom, čo:

„...si protirečí tým, že zdanlivo podporuje a zároveň popiera tradičné učenie, sotva možno povedať, že predstavuje očividné popretie tradičného učenia.“ [22]

Vidíme, že toto tvrdenie je čírym nezmyslom. Ak by bolo pravdivé, potom o Johnovi Kerrym sotva možno povedať, že je očividným heretikom, keď verejne potvrdzuje, že cirkevné učenie proti potratom je jeho článkom viery, ale protirečí tomu, keď neoblomne podporuje potraty. John Kerry sa podľa opovrhnutiahodného prekrúcania katolíckeho učenia, inšpirovaného satanom, ktoré heretik Chris Ferrara šíri v „tradičných“ publikáciách, musí považovať za katolíka. Takýto záver tiež uvádza Ferraru do nezhody s ďalším jeho kolegom a dobrým priateľom Michaelom Mattom, ktorý jasne vyhlásil (na základe svojej vlastnej autority, keďže to nevyhlásil jeho „pápež“), že John Kerry je odpadlík.

Michael Matt, The Remnant, 15. apríla 2004, s. 5: „Vezmime si napríklad senátora Johna F. Kerryho, prvého katolíka nominovaného na prezidenta oboma hlavnými stranami od roku 1960. Kerry, ktorého starí rodičia z otcovej strany boli mimochodom Židia, v týchto dňoch pozoruhodne dobre stelesňuje Kennedyho: ‘V tejto krajine máme odluku Cirkvi od štátu,’ nedávno povedal Kerry pre časopis Time. ‘Ako veľmi jasne povedal John Kennedy, budem prezidentom, ktorý je zhodu okolností katolíkom, nie katolíckym prezidentom.’ Aspoň v tomto sa s džentlemenom z Massachusetts môžeme zhodnúť! My by sme to v skutočnosti posunuli ešte o krok ďalej poukázaním na to, že prezidentský kandidát Kerry katolíkom vôbec nie je.
Ó, áno, bývalý miništrant tvrdí, že je katolíkom; údajne sa sťažuje, keď mu jeho zamestnanci v rozvrhu nenechajú primeraný čas na nedeľnú omšu; jeho oficiálna webstránka oznamuje, že ‘John Kerry bol vychovaný v katolíckej viere a naďalej je aktívnym členom Katolíckej Cirkvi.’ On však katolíkom nie je a ani jeho manželka – ďalšia protikatolíčka, čo sa vydáva za praktizujúcu katolíčku. Opis Johna Kerryho a jeho manželky je jednoducho nepravdivý: ‘[Som] veriaci a praktizujúci katolík, ženatý s inou veriacou a praktizujúcou katolíčkou.’ Znie to pekne. Problémom je, že John Kerry je odpadlík.’“ [23]

Zdá sa, že Ferrara a Matt si majú o čom pohovoriť. A naozaj, prípad Johna Kerryho dokazuje podstatu veci, lebo ak nemôžete povedať, že Benedikta XVI., ktorý sa aktívne zúčastňuje na židovských „bohoslužbách“, ktorý neverí, že Ježiš nutne je Mesiášom a Božím Synom, ktorý učí, že by sme nemali obrátiť protestantov, ktorý bol zasvätený do islamu atď., nemožno považovať za heretika, potom nemáte vôbec žiadne ospravedlnenie pre označenie Johna Kerryho za heretika. V skutočnosti dogmy, ktoré popiera Benedikt XVI., boli definované oveľa viac ráz než dogma, ktorú popiera Kerry.

Odpovede na najčastejšie námietky proti sedevakantizmu