Gaudium et spes – druhovatikánska konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete

Revolúcia II. vatikánskeho koncilu

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Gaudium et spes #22: „Lebo svojím vtelením sa Boží Syn určitým spôsobom spojil s každým človekom. Pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom.“ [1]

Jednou z najčastejšie opakovaných heréz sekty II. vatikánskeho koncilu je myšlienka, že Kristus sa svojím vtelením spojil s každým človekom. Druhý vatikánsky koncil hovorí o spojení medzi Kristom a každým človekom, ktoré plynie zo samotného vtelenia. Ján Pavol II. prevzal štafetu tohto kacírstva rozbehol sa s ňou na plné obrátky až k jej logickému dôsledku – všeobecnej spáse.

Ján Pavol II., Redemptor hominis (# 13), 4. marec 1979: „Kristus Pán ukázal túto cestu zvlášť vtedy, keď – ako učí Koncil – ‘Syn Boží sa svojím vtelením určitým spôsobom spojil s každým človekom.’ (Gaudium et spes #22).“ [2]

Ján Pavol II., Redemptor hominis (č. 13), 4. marca 1979: „Ide o každého človeka, lebo každý človek je zahrnutý do tajomstva vykúpenia a s každým sa Kristus navždy spojil vďaka tomuto tajomstvu.“ [3]

Viac z učenia Jána Pavla II. v tomto ohľade preberieme v sekcii o jeho herézach. Myšlienka, že Boh sa vo vtelení spojil s každým človekom, je chybná a heretická. Niet žiadneho spojenia medzi Ježišom Kristom a každým človekom, ktoré by plynulo zo samotného vtelenia.

Celým zmyslom Katolíckej Cirkvi je zjednotiť ľudstvo s Ježišom Kristom. Toto sa deje skrze vieru a krst. Ak k zjednoteniu celého ľudstva s Ježišom Kristom došlo pri vtelení, potom Cirkev nemá žiaden význam a je vlastne zbytočná. To isté by sme museli povedať o ukrižovaní, zmŕtvychvstaní, siedmich sviatostiach atď., z ktorých ani jedno nemá podľa II. vatikánskeho koncilu a Jána Pavla II. žiadny význam čo do zjednotenia ľudstva s Ježišom Kristom. V tomto systéme sa Kristovo ukrižovanie, ktorým bol svet skutočne vykúpený a dostal šancu byť spasený, stáva namiesto toho len prostým znamením spojenia medzi Kristom a každým človekom, ktoré už existuje a existovalo od vtelenia. Vykúpenie teda nemá žiadnu spásonosnú hodnotu. Človek môže vidieť, že v tomto systéme je zároveň celá katolícka náuka spláchnutá do záchoda.

V skutočnosti je táto náuka II. vatikánskeho koncilu, ktorá bola nespočetne veľakrát zopakovaná a rozvedená Jánom Pavlom II., vlastne horšia ako kacírska doktrína Martina Luthera. Luther, hoci bol heretik, aspoň veril, že na zjednotenie s Kristom človek musí mať vieru v kríž Ježiša Krista. Podľa doktríny II. vatikánskeho koncilu a Jána Pavla II. je však viera v kríž Ježiša Krista prebytočná, pretože celé ľudstvo už bolo „navždy“ spojené s Kristom (Ján Pavol II., Redemptor Hominis, 13). Dúfame, že čitateľ vidí neuveriteľnú zlomyseľnosť, ktorá sa skrýva za výrokom druhovatikánskej konštitúcie Gaudium et spes #22.

Teraz budeme citovať katolícke dogmy, ktoré ukazujú, že spojenie medzi hriešnym ľudstvom a Kristom pochádza len z viery a krstu; dedičný hriech sa neodpúšťa žiadnym iným spôsobom.

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, „Cantate Domino“, 11. zasadanie, 4. február 1442: „Pokiaľ ide o deti, keďže je často prítomné nebezpečenstvo smrti a jediným liekom im k dispozícii je sviatosť krstu, ktorou sú vytrhnuté z nadvlády diabla a adoptované ako Božie deti...“ [4]

Pápež Pius XI., Quas Primas (# 15), 11. december 1925: „Toto kráľovstvo je v Evanjeliách vskutku predstavené ako také, do ktorého sa ľudia pripravujú vstúpiť konaním pokánia; ďalej doň nemôžu vstúpiť inak ako skrze vieru a krst, ktorý je síce vonkajším obradom, ale značí a učiňuje vnútornú obnovu.“ [5]

Spojenie s Kristom sa tiež stráca odlúčením od Cirkvi, niečo, s čoho spomenutím si II. vatikánsky koncil nerobí starosti.

Pápež Lev XIII, Satis Cognitum (# 5), 29. jún 1896: „‘Ktokoľvek je oddelený od Cirkvi je spojený s cudzoložnicou. Onen sa odpútal od prísľúbení Cirkvi a ten, kto opustí Cirkev Krista, nemôže prísť k odmenám Krista...’“ [6]

Okrem herézy v Gaudium et spes #22 je v Gaudium et spes aj niekoľko ďalších, ktoré stoja za zmienku. Gaudium et spes učí, že regulácia plodnosti je cnostná.

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Gaudium et spes #51: „Koncil vie, že manželom pri harmonickom usporadúvaní ich manželského života často prekážajú niektoré súčasné životné podmienky a že sa môžu nachádzať v okolnostiach, v ktorých aspoň dočasne nemôžu mať väčší počet detí, takže verná láska a plné spolunažívanie sa udržuje nie bez ťažkostí.“ [7]

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Gaudium et spes #52: „Vedeckí pracovníci, najmä biológovia, lekári, sociológovia a psychológovia, môžu veľa urobiť pre dobro manželstva a rodiny i pokoja vo svedomí ľudí, ak sa spoločne usilujú dôkladnejšie osvetliť rozličné podmienky napomáhajúce poctivej regulácii ľudskej plodnosti.“ [8]

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Gaudium et spes #87: „Lebo podľa neodňateľného práva človeka na manželstvo a plodenie potomstva rozhodnutie o počte detí, ktoré sa majú narodiť, závisí od správneho úsudku rodičov a nijakým spôsobom sa nemôže ponechať na úsudok verejnej moci. (...) Okrem toho treba rozumne oboznamovať obyvateľstvo s výdobytkami vedy týkajúcimi sa hľadania metód, ktoré by mohli byť manželom nápomocné pri regulácii pôrodnosti, ak je spoľahlivosť týchto metód náležite overená a ak je isté, že sa zhodujú s mravným poriadkom.“ [9]

Tu máme učenie II. vatikánskeho koncilu, že antikoncepcia môže byť cnostná a že páry si môžu zvoliť počet detí, ktoré sa majú narodiť. Toto je v rozpore s prirodzeným zákonom. Boh je autorom života. Žiadnej ľudskej bytosti nie je dovolené zasahovať do Božej vôle priniesť na svet nový život regulovaním pôrodnosti alebo obmedzovaním jeho rodiny. Antikoncepcia nie je nikdy dovolená, bez ohľadu na to, či je vykonávaná takzvanými „prirodzenými“ alebo umelými metódami. Pre viac o tejto záležitosti si pozrite sekciu tejto knihy zaoberajúcu sa prirodzeným plánovaným rodičovstvom.

Postupujúc ďalej musíme prebrať druhovatikánsku adoráciu človeka.

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Gaudium et spes #26: „Zároveň však vzrastá povedomie výnimočnej dôstojnosti, ktorá patrí ľudskej osobe, keďže ona prevyšuje všetky ostatné veci a jej práva i povinnosti sú všeobecné a nedotknuteľné.“ [10]

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Gaudium et spes #12: „Veriaci i neveriaci takmer jednomyseľne uznávajú, že všetko na zemi má byť usmernené na človeka ako na svoj stredobod a vrchol.“ [11]

Toto je rúhanie! Ak majú byť všetky veci na zemi usmernené na človeka ako na svoj stredobod a vrchol, znamená to, že všetko má byť merané podľa zákona ľudského, nie Božieho. Toto znamená, zo všetkých faktických hľadísk, že človek je v skutočnosti Boh – všetko má byť usmernené na neho. Človek bol postavený na miesto Boha.

[1] Decrees of the Ecumenical Councils, Vol. 2, p. 1082.
[2] The Papal Encyclicals, Vol. 5 (1958-1981), p. 255.
[3] The Papal Encyclicals, Vol. 5 (1958-1981), p. 255.
[4] Decrees of the Ecumenical Councils, Vol. 1, p. 576.
[5] Denzinger 2195; The Papal Encyclicals, Vol. 3 (1903-1939), p. 274.
[6] The Papal Encyclicals, Vol. 2 (1878-1903), p. 391.
[7] Decrees of the Ecumenical Councils, Vol. 2, pp. 1103-1104.
[8] Decrees of the Ecumenical Councils, Vol. 2, p. 1105.
[9] Decrees of the Ecumenical Councils, Vol. 2, p. 1132.
[10] Decrees of the Ecumenical Councils, Vol. 2, p. 1085.
[11] Decrees of the Ecumenical Councils, Vol. 2, p. 1075.