Námietka 12): Ako mohla celá Cirkev a všetci kardináli uznať antipápeža ako v prípade Jána XXIII. (1958 – 1963)?

Odpoveď: Pápež Pavol IV. vyhlásil, že katolíci takého heretického nárokovateľa nemôžu uznať, aj keby mu bola poslušnosť preukazovaná „všetkými“ – takýmto prehlásením naznačujúc, že je možnosťou, že všetci takémuto antipápežovi poslušnosť zložia.

Pápež Pavol IV., Cum ex Apostolatus Officio, 15. február 1559: „6. Dodávame [touto našou konštitúciou, ktorá má zostať večne platná, ustanovujeme, určujeme, nariaďujeme a definujeme], že ak niekedy vyjde najavo... rímsky pápež, sa pred svojím povýšením či už na kardinála alebo rímskeho pápeža odklonil od katolíckej viery alebo upadol do nejakej herézy: (...) (ii) nebude možné, aby nadobudlo platnosť (ani nech sa nehovorí, že takto platnosť získalo) prijatím úradu, vysvätenia alebo následnej moci či zmocnením sa správy, ani zdanlivou intronizáciou rímskeho pápeža alebo uctením si či poslušnosťou tomuto preukazovanou všetkými, ani uplynutím akéhokoľvek časového obdobia pri vyššie uvedenej situácii; ...“

Ale už sme mali situáciu, kedy všetci kardináli uznali antipápeža! Ako sme už v tejto knihe prebrali, počas Veľkej západnej schizmy 15 zo 16 kardinálov, ktorí zvolili pápeža Urbana VI., mu vypovedalo poslušnosť odôvodňujúc to tým, že nespratný rímsky dav urobil voľbu nekánonickou. Jediným kardinálom, ktorý neodmietol pápeža Urbana VI. bol kardinál Tebaldeschi, ktorý však krátko nato, 7. septembra, zomrel – vytvárajúc situáciu, kedy ani jeden z kardinálov Katolíckej Cirkvi neuznával pravého pápeža, Urbana VI. Všetci žijúci kardináli potom považovali jeho voľbu za neplatnú. [1]

V 12. storočí si protipápež Anaklét II. – ktorý panoval v Ríme osem rokov, pričom konkuroval pravému pápežovi, Inocentovi II. – získal za prívržencov väčšinu kardinálov, biskupa z Porto, dekana Posvätného kolégia a celé obyvateľstvo Ríma. [2]

Odpovede na najčastejšie námietky proti sedevakantizmu