Námietka 4): A čo materiálna heréza? Nemôžu byť pápeži II. vatikánskeho koncilu iba materiálnymi heretikmi?

Odpoveď: „Materiálny“ heretik je katolík, ktorý sa v dobrej viere mýli v dogmatickej otázke. Antipápeži II. vatikánskeho koncilu sú bezpochyby skutočnými heretikmi. Materiálnymi heretikmi (katolíkmi mýliacimi sa v dobrej viere) nemôžu byť z mnohých dôvodov, z ktorých najdôležitejšie sú tieto: 1) nedržia sa základných tajomstiev viery; 2) odmietajú jasné dogmy, ktorých si sú plne vedomí.

„Materiálny heretik“ je výraz, ktorý teológovia používajú na označenie katolíka, ktorý sa v dobrej viere mýli, pokiaľ ide o nejaké učenie Cirkvi, ale ktorý ho nepopiera úmyselne. Jediný spôsob, ako človek môže byť „materiálnym heretikom“, je taký, že si nie je vedomý toho, že postoj, ktorý zastáva, je v rozpore s učením Cirkvi. Takýto človek by svoj postoj okamžite zmenil po tom, čo by bol informovaný o učení Cirkvi v onej veci. Takzvaný „materiálny heretik“ teda nie je heretik, ale popletený katolík, ktorý nepopiera nič z toho, o čom vie, že Cirkev učí. Fakt, že takzvaný „materiálny heretik“ nie je heretikom, dokazuje skutočnosť, že takzvaný „materiálny heretik“ neprestáva byť súčasťou Cirkvi; a už sme z mnohých citátov ukázali, že všetci heretici prestávajú byť členmi Cirkvi.

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, „Cantante Domino“, 1441: „Svätá Rímska Cirkev pevne verí, vyznáva a hlása, že všetci tí, čo sú mimo Katolíckej Cirkvi, nielen pohania, ale i židia alebo heretici a schizmatici...“ [1]

Okrem toho si takzvaný „materiálny heretik“ (mýliaci sa katolík) na svoju hlavu nesťahuje večný trest za popieranie viery; a všetci heretici si na svoju hlavu sťahujú večný trest.

Pápež sv. Celestín I., Efezský koncil, 431: „...VŠETCI HERETICI svojimi zlými mysľami nivočia pravdivé vyjadrenia svätého Ducha a na svoje hlavy sťahujú neuhasiteľný plameň.“ [2]

Materiálny heretik preto nie je heretikom, ale katolíkom, ktorý sa nevinne mýli v súvislosti s nejakým cirkevným učení. Takže tí, čo tvrdia, že Benedikt XVI. si nie je vedomý všetkých dogiem, ktoré popiera, a preto je len „materiálnym heretikom“ (inými slovami, pomýleným katolíkom), tvrdia nielen to, čo je absurdné, ale to, čo je NEMOŽNÉ. Je nemožné, aby bol Benedikt XVI. iba takzvaným „materiálnym heretikom“, a to z troch dôvodov:

Benedikt XVI., Princípy katolíckej teológie (Principles of Catholic Theology), 1982, s. 239: „Každý, kto skúma učenie Cirkvi, pokiaľ ide o posvätný stav, má k dispozícii pomerne bohatú zásobu zdrojových materiálov; na túto tému sa obšírne vyjadrili tri koncily: florentský, tridentský a II. vatikánsky koncil. Treba spomenúť aj dôležitú apoštolskú konštitúciu Pia XII. (Sacramentum ordinis) z roku 1947.“ [3]

Benedikt XVI., Princípy katolíckej teológie (Principles of Catholic Theology), 1982, strany 197-198: „Na strane Západu by maximálnou požiadavkou bolo, aby Východ uznal primát biskupa Ríma v plnom rámci definícii z r. 1870 [I. vatikánsky koncil], a takto robiac sa v praxi podrobil takému primátu, aký bol prijatý uniatskými cirkvami... žiadne z maximálnych riešení nepredstavuje akúkoľvek skutočnú nádej na jednotu.“ [4]

V týchto citátoch vidíme len záblesk oboznámenosti Benedikta XVI. s katolíckym učením, vrátane tých samých koncilov, ktoré popiera. To isté platí aj pre Jána Pavla II. a jeho „predchodcov“. Napríklad dohodou s luteránskou cirkvou o ospravodlivení z r. 1999, dohodou schvaľovanou Jánom Pavol II., Ján Pavol II. súhlasil s tým, že Tridentský koncil už neplatí.

Vatikánsko-luteránska dohoda o doktríne ospravodlivenia, schvaľovaná Benediktom XVI.: „(13) (...) VO SVETLE TOHTO KONSENZU SA PRÍSLUŠNÉ ODSÚDENIA UČENIA 16. STOROČIA [t. j. kánony Tridentského koncilu] NEVZŤAHUJÚ NA DNEŠNÉHO PARTNERA.“ [5]

Je samozrejmé, že nemôže si byť nevedomý Tridentského koncilu, ak súhlasí s tým, že už neplatí. Okrem toho má Benedikt XVI. niekoľko doktorátov z teológie a napísal mnoho kníh zaoberajúcich sa spletitosťami katolíckej dogmatiky. Jeden z nás prečítal 30 jeho kníh a môže povedať, že Benedikt XVI. je s tým, čo Katolíckej Cirkev učí, oboznámený viac ako takmer ktokoľvek na svete. Tvrdiť, že Benedikt XVI. alebo Ján Pavol II. alebo Pavol VI. alebo Ján XXIII. zostali nevedomí si najjednoduchších učení Cirkvi – ktoré popierali – o našom Pánovi, proti protestantizmu, o spáse, proti falošným náboženstvám, o náboženskej slobode atď. je mylné a ridikulóznosť najvyššieho stupňa. Napríklad tvrdiť, že Benedikt XVI. si je nevedomý dogmy, že protestanti sú pod hrozbou kacírstva viazaní uznávať pápežstvo – pamätajte, že učí pravý opak – je číre šialenstvo. Je to ekvivalentné tvrdeniu, že človek môže byť šéfkuchárom v päťhviezdičkovej reštaurácii a nevedieť, čo je to šalát. Avšak tí, čo presadzujú argument o „materiálnom heretikovi“, by nás chceli presvedčiť práve o tomto.

Príručka kánonického práva: „Ak je delikvent, ktorý sa tohto domáha, klerikom, jeho žiadosť o zmiernenie sa musí zamietnuť buď ako nepravdivá, alebo ako naznačujúca nevedomosť, ktorá je privodená, alebo prinajmenšom ako hlúpa a z ignorancie... Jeho cirkevné školenie v seminári v morálnej a dogmatickej teológii, cirkevných dejinách, nehovoriac o kánonickom práve; to všetko zaručuje, že mu bol sprostredkovaný postoj Cirkvi ku kacírstvu.“ [6]

Pápež Benedikt XIV., Cum Religiosi (# 1), 26. jún 1754: „Nemohli sme sa avšak tešiť, keď nám bolo následne oznámené, že v priebehu náboženského vyučovania prípravného na spoveď a Sväté Prijímanie sa veľmi často zistilo, že títo ľudia si boli nevedomí tajomstiev viery, dokonca ani tých vecí, ktoré sa musia poznať z nevyhnutnosti; preto boli nespôsobilí prijímať sviatosti.“ [7]

Inými slovami, každý katolík vo veku rozlišovania medzi dobrom a zlom, musí mať pozitívne poznanie určitých tajomstiev viery, aby bol spasený. Neexistuje žiadne ospravedlnenie, dokonca ani z nevedomosti. Ak teda niekto zastáva presvedčenie, ktoré ničí vieru v tieto tajomstvá, dokonca i keď bol vyučovaný nesprávne, nie je katolíkom.

Pápež Benedikt XIV., Cum Religiosi (# 4): „...spovedníci by mali túto časť svojej povinnosti plniť vždy, keď pred ich súdom stojí niekto, kto nepozná to, čo musí z nevyhnutnosti vedieť, aby bol spasený...“ [8]

Pápež sv. Pius X., Acerbo Nimis (# 2), 15. apríl 1905: „A tak mal náš predchodca, Benedikt XIV., náležitú príčinu, aby napísal: ‘Vyhlasujeme, že veľké množstvo tých, čo sú odsúdení na večný trest, trpí touto večnou pohromou pre neznalosť tých tajomstiev viery, ktoré sa musia poznať a v ktoré sa musí veriť, aby bol človek započítaný medzi vyvolených.“ [9]

Napríklad, ak niekto naozaj verí v troch rôznych bohov a nie v jedného Boha v troch božských osobách, potom nie je katolíkom – bodka. Toto je pravdivé aj vtedy, ak ho nikdy neučili pravú náuku o Trojici. Nie je katolíkom, keďže jeho viera odporuje základnému tajomstvu, ktoré musí poznať, aby sa držal pravej viery.

Podobne, ak niekto verí, že iné náboženstvá ako napríklad islam, judaizmus atď. sú tiež dobré, potom neverí, že Kristus (a preto aj jeho Cirkev) je jediná pravda. Ak niekto neverí, že Kristus (a preto aj jeho Cirkev) je jediná pravda, potom nemá katolícku vieru – bodka. Toto je pravdivé aj vtedy, ak ho pravú náuku v tejto veci nikdy neučili, čož je dôvodom, prečo pápež Pius XI. hovorí, že všetci, čo sa držia názoru, že všetky náboženstvá „sú viac-menej dobré a chvályhodné“, opustili pravé náboženstvo – bodka.

Pápež Pius XI., Mortalium Animos (# 2), 6. január 1928: „Takéto pokusy sa katolíkmi rozhodne nijak schvaľovať nemôžu, keďže sa zakladajú na tom bludnom názore, ktorý považuje všetky náboženstvá za viac-menej dobré a chvályhodné, keďže všetky rozličnými spôsobmi prejavujú a značia ten zmysel, ktorý je v nás všetkých vrodený a ktorým sme vedení k Bohu a poslušnému uznaniu jeho zákona. Nielenže sú tí, čo sa tohto názoru držia, v omyle a oklamaní, ale tiež prekrúcajú ideu pravého náboženstva, odmietajú ho, a kúsok po kúsku sa uchyľujú k naturalizmu a ateizmu, ako sa to nazýva; z čoho jasne vyplýva, že ten, čo podporuje tých, čo tieto teórie zastávajú a pokúšajú sa ich zrealizovať, celkom opúšťa božsky zjavené náboženstvo.“ [10]

Nuž, ukázali sme, že Benedikt XVI. a jeho „predchodcovia“ veria, že judaizmus, islam atď. sú dobré. Benedikt XVI. bol dokonca 30. novembra 2006 v mešite zasvätený do islamu. On a jeho „predchodcovia“ tieto náboženstvá chvália. Benedikt XVI. islam výslovne nazval „vznešeným“ a povedal, že predstavuje „veľkosť“. Nie je možné, aby tomuto veril a zároveň bol katolíckym „materiálnym heretikom“, keďže neverí v základné tajomstvo, ktorého sa musí držať, aby sa držal pravej viery: že Kristus je jediná pravda. Preto Benedikt XVI. katolíkom nie je – bodka.

Toto je tiež dokázané aj z iného uhla pohľadu. Keďže je to základným tajomstvom katolíckej viery, že Kristus (a preto aj jeho Cirkev) je jediná pravda, vyplýva z toho, že tí, čo v toto tajomstvo veria, držia sa aj toho, že sa musí veriť Kristovej Cirkvi. Toto je učením pápeža Leva XIII.

Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 13), 29. jún 1896: „Nemá byť na teba nahliadané ako na niekoho, kto má pravú katolícku vieru, ak neučíš, že sa má držať viery Ríma.“ [11]

Ak sa niekto drží toho, že katolícke náboženstvo nemusí byť prijaté nekatolíkmi, potom nie je katolíkom. Ako sme ukázali, antipápeži II. vatikánskeho koncilu učia, že nekatolíci katolícke náboženstvo prijať nemusia; výslovne učia, že východní schizmatici sa nemusia obrátiť na katolícku vieru.

Pavol VI., Spoločné vyhlásenie so schizmatickým „pápežom“ Šenudom III., 30. máj 1973: „Pavol VI., biskup Ríma a pápež Katolíckej Cirkvi, a Šenuda III., pápež Alexandrie a patriarcha Stolca sv. Marka... V mene tejto lásky odmietame všetky formy prozelytizmu... Nech skončí, kde by mohol existovať...“ [12]

Ján Pavol II., Homília, 25. január 1993: „‘Cestou k dosiahnutiu kresťanskej jednoty v skutočnosti,’ píše sa v dokumente Pápežskej komisie pre Rusko, ‘nie je prozelytizmus, ale bratský dialóg...’“ [13]

Benedikt XVI., Príhovor k protestantom na Svetový deň mládeže, 19. august 2005: „A teraz sa pýtame: Čo to znamená obnoviť jednotu všetkých kresťanov? ...táto jednota neznamená to, čo by sa dalo nazvať ekumenizmus návratu: to jest zaprieť a odmietnuť svoju vlastnú históriu viery. V žiadnom prípade!“ [14]

Okrem toho...

Cirkevné právo predpokladá tvrdošijnosť v kacírstve, ak sa nedokáže opak

Okrem uvedených skutočností, ktoré dokazujú, že antipápeži II. vatikánskeho koncilu sú určite formálnymi heretikmi, prezumpcia práva stojí proti nim:

Kánon 2200.2, Kódex kánonického práva z r. 1917: „Ak sa dopustilo vonkajšieho porušenia práva, na vonkajšom fóre sa predpokladá zlomyseľnosť, ak sa nedokáže opak.“

V komentári k tomuto kánonu od cteného otca Erika F. Mackenzieho, A.M., S.T.L., J.C.L. sa uvádza:

„Samotné spáchanie akéhokoľvek činu, ktorý značí herézu, t. j. prehlásenie nejakej náuky opačnej alebo protichodnej k zjavenej a definovanej dogme, udeľuje dostatočný dôvod k jurisdikčnému predpokladaniu kacírskej skazenosti... Ospravedlňujúce okolnosti sa musia dokázať na vonkajšom fóre a bremeno dokazovania je na osobe, ktorej konanie dalo vzniknúť prisudzovaniu kacírstva. Pri absencii takéhoto dôkazu sa o všetkých ospravedlneniach predpokladá, že neexistujú.“ [15]

Antipápeži II. vatikánskeho koncilu nielenže urobili doslova stovky vyjadrení v rozpore so zjavenými a definovanými dogmami, ale tiež explicitne vyhlásili, že sú v spoločenstve s (v rovnakej cirkvi ako) schizmatikmi a heretikmi. Tieto vyjadrenia naviac potvrdili činmi, ktoré dodatočne prejavujú to, že sa držia herézy, ako napríklad communicatio in sacris (spoluúčasť na svätných veciach) s rôznymi falošnými náboženstvami. Preto nie je právom alebo duchom Cirkvi ospravedlňovať dakoho verejne chŕliaceho herézu, lež ho treba brať ako vinného.

Pápež Inocent IV., Prvý Lyonský koncil, 1245: „Občianske právo vyhlasuje, že tých treba považovať za heretikov a tí majú byť predmetom rozsudkov vynesených proti nim, o ktorých sa na základe čo i len malých dôkazov zistilo, že sa odchýlili od úsudku a cesty katolíckeho náboženstva.“ [16]

Sv. Róbert Bellarmín vysvetľuje, prečo to tak musí byť.

Sv. Róbert Bellarmín, De Romano Pontifice, II, 30: „...lebo ľudia nie sú povinní alebo schopní čítať srdcia; ale keď vidia, že niekto je heretikom na základe jeho vonkajších skutkov, súdia, že je heretikom, jasno a prosto, a odsúdia ho ako heretika.“

Jednoduchý názorný príklad tiež preukáže, prečo to tak musí byť.

Predpokladajme, že máte ovce a ustanovili ste pastiera, aby na nich dozeral. Predpokladajme, že jedného dňa sa pastiera stane vlk a začne ovce žrať a trhať ich na kusy. Trvali by ste na tom, aby bol vlk hlavou oviec, keď sa staráte o ich blaho? Vyžadovali by ste, aby sa ostatné, ešte nezjedené ovce podriadili vlkovi, a tým sa vystavili bezprostrednému nebezpečenstvu, že budú zjedené? Samozrejme, že by ste to neurobili, a ani Boh by to neurobil.

Boh by nikdy nedovolil, aby si ten, čo na vonkajšom fóre prehlasuje herézu, udržal v Cirkvi autoritu alebo mohol vyžadovať podriadenosť katolíkov, bez ohľadu na to, aké sú jeho úmysly. Pamätajte, že heréza zabíja duše. Predpokladajme, že vlk v našom príbehu je len hladný alebo má zlý deň. Mení to niečo na skutočnosti, že ovce sú eliminované? Nie.

Navyše, ktorý vlk, čo sa snaží ľudí oklamať, by sa otvorene vyhlásil za nekatolíka alebo nepriateľa Cirkvi?

Evanjelium podľa Matúša 7:15 – „Chráňte sa falošných prorokov, ktorí k vám prichádzajú v ovčom rúchu, zvnútra však sú dravými vlkmi.“

Neexistuje účinnejší spôsob, ako pomôcť falošnému prorokovi, lež ako trvať na tom, aby si napriek svojmu verejnému vyznávaniu herézy udržal v Cirkvi právomoc. Pápež sv. Celestín autoritatívne potvrdzuje zásadu, že verejného heretika nemôžeme považovať za osobu s autoritou, keď sa zaoberal prípadom heretika Nestoria. Nestorius, patriarcha Konštantínapola, začal hlásať herézu, že Mária nie je Božia Matka. Veriaci na to reagovali tým, že s ním prerušili spoločenstvo, keď si uvedomili, že keďže Nestorius hlásal verejnú a notorickú herézu, nemohol mať v Katolíckej Cirkvi autoritu. Nasledujúci citát pápeža sv. Celestína sa nachádza v diele sv. Róberta Bellarmína, De Romano Pontifice.

Pápež sv. Celestín: „...autorita Nášho Apoštolského stolca otvorene stanovila, že na žiadneho biskupa či klerika alebo kresťana akéhokoľvek povolania, ktorý bol zo svojho miesta alebo zo spoločenstva zosadený Nestoriom a jemu podobnými odvtedy, čo začali hlásať herézu, sa nemá pozerať ako na zosadeného alebo exkomunikovaného. Ale všetci títo boli a až doteraz zotrvávajú v Našom spoločenstve, pretože ten, čo sa potácal pri hlásaní takýchto vecí, nemohol nikoho ani zosadiť, ani odstrániť.“ [17]

Pápež Pius IX. tento princíp potvrdzuje učením, že človek je považovaný za heretika alebo schizmatika, aj keď ho za takého Svätá stolica ešte nevyhlásila.

Pápež Pius IX, Quartus Supra (# 12), 6. január 1873: „Keďže je arménska frakcia takáto, sú to schizmatici, aj keď ich ako takých ešte neodsúdila apoštolská autorita.“ [18]

Toto je dôvodom, prečo sa svätci, teológovia, učitelia, kánonisti a pápeži, ktorí sa vyjadrujú k otázke „heretického pápeža“, vyhýbajú výrazom „materiálna“ a „formálna“ heréza/kacírstvo, tieto výrazy totiž implikujú posudzovanie vnútorného fóra. Skôr však používajú slová verejná, zjavná, notorická atď. – výrazy zodpovedajúce vonkajšiemu fóru.

F.X. Wernz, P. Vidal (1943): „Skrze notorické a otvorene vyjavené kacírstvo sa rímsky pontifik, ak by upadol do herézy, práve na základe tejto samotnej skutočnosti ešte pred akýmkoľvek deklaratívnym rozsudkom Cirkvi považuje za zbaveného jurisdikčnej moci...“ [19]

Kánon 192, Kódex kánonického práva z r. 1917: „Osoba môže byť nedobrovoľne zbavená alebo zosadená z úradu buď z pôsobenia zákona, alebo na základe činu zákonného nadriadeného.“

Kánon 188.4, Kódex kánonického práva z r. 1917: „Existujú určité príčiny, ktoré spôsobujú tichú rezignáciu z úradu, ktorá je prijatá vopred na základe pôsobenia zákona, a preto je účinná bez akéhokoľvek vyhlásenia. Tieto príčiny sú... (4) ak verejne odpadol od viery.“

Čo je to verejné odpadnutie od viery?

Kánon 2197.1, Kódex kánonického práva z r. 1917: „Zločin je verejný: (1) ak je už obecne známy alebo ak sú okolnosti také, že vedú k záveru, že sa to takým môže stať alebo sa takým ľahko stane...“

Čiže veľmi podrobne sme ukázali, prečo je úplne bludné tvrdiť, že antipápeži II. vatikánskeho koncilu sú len „materiálnymi heretikmi“. Nemôžu byť materiálnymi heretikmi, pretože 1) veľmi dobre poznajú dogmy, ktoré popierajú; 2) ako „biskupi“ sú povinní poznať katolícku vieru, obzvlášť dogmy, ktoré popierajú; a 3) nedržia sa a protirečia základným tajomstvám viery, ktorých sa človek musí držať, aby bol katolíkom.

Odpovede na najčastejšie námietky proti sedevakantizmu