Námietka 6): Definície I. vatikánskeho koncilu o trvácnosti pápežského úradu sú v rozpore s tvrdeniami sedevakantistov.

Odpoveď: Dogmy I. vatikánskeho koncilu nie sú v rozpore s neobsadenosťou pápežského stolca; v skutočnosti sú to iba tí, ktorí odmietajú antipápežov II. vatikánskeho koncilu, čo môžu tieto pápežské dogmy dôsledne akceptovať, keďže Benedikt XVI. ich úplne odmieta.

ODPOVEDE NA KONKRÉTNE PASÁŽE Z I. VATIKÁNSKEHO KONCILU, NA KTORÉ SA ODVOLÁVAJÚ NESEDEVAKANTISTI, A ABSURDITA „PÁPEŽA“, KTORÝ NEVERÍ V I. VATIKÁNSKY KONCIL

Ľudia, ktorí sa pokúšajú vyvrátiť sedevakantizmus, častokrát citujú tri pasáže z I. vatikánskeho koncilu. Konkrétne sa budeme venovať všetkým trom týmto pasážam. Predtým než tak urobíme, musíme zdôrazniť skutočnosť, ktorú sme práve prejednali: boli dlhé časové obdobia, kedy Cirkev pápeža nemala. Už sme spomenuli tri a polročné interregnum medzi pápežom sv. Marcelínom a pápežom sv. Marcelom.

Hoci pápež sv. Gregor VII. zomrel 25. mája 1085, jeho nástupca, pápež Viktor III., bol zvolený až o takmer dva roky neskôr, 9. mája 1087. Dňa 25. júna 1243 sa pápež Inocent IV. stal 179. nástupcom sv. Petra; jeho bezprostredný predchodca, pápež Celestín IV., však zomrel o viac ako rok a pol predtým, 10. novembra 1241. Neskôr v tom istom storočí boli katolíci nútení čakať takmer tri roky, keďže Cirkev po smrti pápeža Klementa IV., 29. novembra 1268, odkladala vymenovanie nového pápeža až do 1. septembra 1271, kedy bol zvolený sv. Gregor X. Možno uviesť aj ďalšie príklady ročného alebo dlhšieho odstupu medzi pápežmi, pričom ide tu o to, že hoci rýchle odovzdanie pápežskej moci bolo bežné, nájdu sa aj výnimky. Dnešná kríza teda určite nie je prvým prípadom, čo Cirkev trpí dlhší čas bez pápeža.

Už sme hovorili o antipápežoch, ktorí vládli z Ríma a vydávali sa za pápeža; niečo, čoho svedkami sme boli v prípade Anakléta II. a Veľkej západnej schizmy. Existuje aj teologická axióma: „plus-mínus nemení druh, zmena stupňa nemá vplyv na princíp.“ Ak Cirkev počas 3 roky a 7 mesiacov dlhej vakancie nezlyhala a nestratila večné pápežské nástupníctvo, potom Cirkev nezlyhala a nestratila večné pápežské nástupníctvo ani počas 40 rokov vakancie. Princíp je ten istý, zakiaľ človek nevie uviesť konkrétne učenie Cirkvi, ktoré by deklarovalo hraničnú hodnotu pre pápežské medzivládie.

Keďže neexistuje žiadne učenie, ktoré by stanovilo hraničnú hodnotu takéhoto pápežského interregna (obdobia bez pápeža), a keďže definície I. vatikánskeho koncilu o večnosti pápežského úradu sa vôbec nezmieňujú o pápežských vakanciách alebo o tom, ako dlho môžu trvať, ak definície I. vatikánskeho koncilu vyvracajú sedevakantistický postoj (ako to niektorí tvrdia), potom popierajú nezlyhajúcnosť Katolíckej Cirkvi – zakaždým, keď sa Cirkev ocitne bez pápeža. To je však, samozrejme, nemožné a absurdné.

Preto, aby boli dôslední, nesedevantisti, ktorí citujú I. vatikánsky koncil proti sedevakantistickej „téze“, musia tvrdiť, že Cirkev nemôže byť bez pápeža nikdy, a to ani na chvíľku (čož je vyložene absurdita). Presne toto však tvrdil jeden z nich, keď spravil veľmi zaujímavý prešľap v článku. Slúži to ako odhalenie jeho veľkej zaujatosti a omylov v jadre jeho postoja:

Chris Ferrara, „Spochybnenie sedevakantistického počínania“, Catholic Family News, august 2005, s. 19: „Nikdy v dejinách Cirkvi, ani len na chvíľku, nebola Cirkev bez Petrovho nástupcu, platne zvoleného po smrti jeho platne zvoleného predchodcu.“ [1]

Toto je očividne absurdné a úplne nepravdivé. Autor vie, že je to nepravdivé, pretože v ďalšej vete vyhlasuje:

Ferrara: „Najdlhšie interregnum medzi dvoma pápežmi v dejinách Cirkvi malo iba dva roky a päť mesiacov, medzi dňom smrti pápeža Mikuláša IV. (1292) a dňom zvolenia pápeža Celestína V. (1294).“ [2]

Po prvé, interregnum, ktoré spomína, nebolo najdlhším v dejinách Cirkvi (ako sme sa dozvedeli vyššie). Po druhé, pripúšťa, že Cirkev existovala bez pápeža celé roky. Takže v dejinách Cirkvi bolo dosť veľa „chvíľok“, kedy bola Cirkev bez pápeža. Prečo by tvrdil, že Cirkev nemôže byť bez pápeža „ani len na chvíľku“, keď vie, že to nie je pravda?

Teraz, keď už máme potvrdený fakt, že Cirkev môže byť dlhý čas bez pápeža, pozrime sa na pasáže z I. vatikánskeho koncilu.

I. vatikánsky koncil vyhlásil, že pápežstvo je trvalým princípom a viditeľným základom jednoty

I. vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Kristovej Cirkvi, 4. zasadnutie, 18. júl 1870: „Ale aby sám episkopát bol jeden a nerozdelený a aby skrze kňazstvo medzi sebou súdržné bolo celé množstvo veriacich zachované v jednote viery a spoločenstva, postavil do čela ostatných apoštolov blahoslaveného Petra, v ktorom ustanovil trvalý princíp a viditeľný základ tejto jednoty, aby bol na jej sile vybudovaný večný chrám a na pevnosti tejto viery vzrastala k nebu zacielená vznešenosť Cirkvi.“ [3]

To, že to, čo Kristus ustanovil vo sv. Petrovi (PETROV ÚRAD), zostáva trvalým princípom a viditeľným základom jednoty AJ DNES A AJ VTEDY, KEĎ NEEXISTUJE PÁPEŽ, sa dokáže vždy, keď katolík, ktorý je sedevakantista, obráti východného „pravoslávneho“ schizmatika na katolícku vieru.

Katolík (ktorý je sedevakantista) s láskou informuje východného schizmatika, že on (východný schizmatik) nie je v jednote Cirkvi, pretože neuznáva to, čo Kristus ustanovil vo sv. Petrovi (pápežský úrad), a ďalej neuznáva to, čo počas dejín záväzne učili nástupcovia sv. Petra (Tridentský koncil atď.). Toto je jasný príklad toho, ako pápežský úrad stále slúži – a vždy bude slúžiť – ako trvalý princíp viditeľnej jednoty, ktorý odlišuje pravých veriacich od nepravých (a pravú Cirkev od nepravej). Toto platí aj vtedy, keď nemáme pápeža, a platí to aj pre dnešných sedevakantistov. Toto dogmatické učenie I. vatikánskeho koncilu nevylučuje obdobia bez pápeža a nijak nie je v rozpore so sedevakantistickou tézou.

V skutočnosti, hoci táto definícia zostáva pravdivá pre sedevakantistov, treba jasne povedať, že TÁTO DEFINÍCIA I. VATIKÁNSKEHO KONCILU ZOSTÁVA PRAVDIVÁ LEN PODĽA SEDEVAKANTISTOV. TÁTO PRVOVATIKÁNSKA DEFINÍCIA O PÁPEŽSTVE AKO VEČNOM PRINCÍPE A VIDITEĽNOM ZÁKLADE JEDNOTY ROZHODNE NEPLATÍ PODĽA TÝCH, KTORÍ SÚ POD VEDENÍM BENEDIKTA XVI. Toto učenie I. vatikánskeho koncilu zostáva pravdivé len podľa sedevakantistov (nie pre tých pod vedením Benedikta XVI.), pretože II. vatikánsky koncil učí pravý opak:

Dokument II. vatikánskeho koncilu, Lumen gentium (# 15): „Cirkev vie, že z viacerých dôvodov je spojená aj s tými, ktorí sú pokrstení a poctení menom kresťan, ale nevyznávajú úplnú vieru alebo nezachovávajú jednotu spoločenstva pod vedením Petrovho nástupcu.“ [4]

Vidíme, že II. vatikánsky koncil učí, že pápežstvo nie je viditeľným základom jednoty viery a spoločenstva. Učí, že tí, čo odmietajú pápežstvo, sú v spoločenstve s Cirkvou. Keďže toto je oficiálne učenie sekty II. vatikánskeho koncilu a jej antipápežov, tí, čo sa ich držia, popierajú vyššie uvedené učenie I. vatikánskeho koncilu.

Po druhé, učenie I. vatikánskeho koncilu o trvácnosti pápežského úradu zostáva pravdivé len podľa sedevakantistov, pretože Benedikt XVI. explicitne učí, že prijatie pápežstva nie je nevyhnutné pre jednotu!

Benedikt XVI., Princípy katolíckej teológie (Principles of Catholic Theology), 1982, strany 197 – 198: „Na strane Západu by maximálnou požiadavkou bolo, aby Východ uznal primát rímskeho biskupa v plnom rámci definície z r. 1870 [I. vatikánsky koncil], a takto robiac sa v praxi podrobil takému primátu, aký bol prijatý uniatskými cirkvami... Pokiaľ ide o protestantizmus, maximálnou požiadavkou Katolíckej Cirkvi by bolo, aby sa protestantskí cirkevní duchovní považovali za úplne neplatných a aby sa protestanti obrátili na katolicizmus... žiadne z maximálnych riešení nepredstavuje akúkoľvek skutočnú nádej na jednotu.“ [5]

Už sme už ukázali – ale bolo potrebné znovu to tu zacitovať – že Benedikt XVI. výslovne spomína a potom neomalene odmieta tradičné učenie Katolíckej Cirkvi, že protestanti a východní schizmatici sa musia obrátiť na katolícku vieru a uznať I. vatikánsky koncil („v plnom rámci definície z r. 1870“), aby dosiahli jednotu a spásu. Výslovne odmieta, že dogmatická definícia I. vatikánskeho koncilu (prijatie pápežstva atď.) je záväzná pre jednotu Cirkvi. Okrem toho, že ide o ďalší jasný príklad zjavnej herézy antipápežov II. vatikánskeho koncilu, toto dokazuje, že BENEDIKT XVI. (ČLOVEK, O KTOROM V SKUTOČNOSTI TVRDIA, ŽE JE PÁPEŽOM) ODMIETA PRÁVE TÚ DOGMU Z I. VATIKÁNSKEHO KONCILU, KTORÁ SA PREDKLADÁ PRI TEJTO NÁMIETKE!

2. Pápežstvo bude trvať naveky

I. vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Kristovej Cirkvi, 4. zasadnutie, 2. kapitola: „Čo však Pán Ježiš Kristus, knieža pastierov a veľký pastier oviec, ustanovil v blahoslavenom apoštolovi Petrovi pre večnú spásu a trvalé dobro Cirkvi, to nutne neustále trvá na základe tejto autority v Cirkvi, ktorá bola založená na skale a ktorá bude pevne stáť až do konca vekov.“ [6]

Áno, to, čo Kristus ustanovil vo sv. Petrovi (t. j. PÁPEŽSKÝ ÚRAD), musí trvať neustále až do konca vekov. Čo je pápežský úrad? Pápežský úrad je úrad sv. Petra, ktorý zastáva každý pravý a zákonný rímsky biskup. Toto znamená a zaručuje, že zakaždým, keď je v úrade pravý a platný pápež, Kristom je obdarený neomylnosťou (vo svojej autoritatívnej a záväznej učiteľskej spôsobilosti), je obdarený najvyššou jurisdikciou nad všeobecnou Cirkvou a je viditeľnou hlavou Cirkvi. To platí pre každého pravého a zákonného držiteľa pápežského úradu až do konca čias. Neznamená to, že Cirkev bude mať takéhoto držiteľa vždy, ako dokazujú dejiny Cirkvi a viac ako 200 pápežských vakancií, ani to neznamená, že antipápeži vládnuci z Ríma predstavujú niečo, čo nie je možné (ako napríklad protipápež Anaklét II., ktorý panoval v Ríme v rokoch 1130 – 1138). Táto definícia pre nesedevantistov nedokazuje nič, a tak poďme ďalej.

3. Peter bude mať neustálych nástupcov v primáte nad všeobecnou Cirkvou

Pápež Pius IX., Prvý vatikánsky koncil, 4. zasadnutie, 2. kapitola [kánon]: „Ak teda niekto hovorí, že nie je to z ustanovenia samotného Krista Pána, čiže z božského zákona, že blahoslavený Peter má v primáte nad všeobecnou Cirkvou neustálych nástupcov; alebo že rímsky veľkňaz nie je nástupcom blahoslaveného Petra v tom istom primáte: nech je prekliaty.“ [7]

Toto je obľúbený kánon tých, čo argumentujú proti sedevakantistickej „téze“, ale ako si ukážeme, v prospech ich postoja nič nedokazuje. Slová a nuansy sú veľmi dôležité. Pochopenie nuáns a slov môže často predstavovať samotný rozdiel medzi protestantizmom a katolicizmom.

Kánon z I. vatikánskeho koncilu odsudzuje tých, čo popierajú, že Peter má v primáte nad všeobecnou Cirkvou neustálych nástupcov. Všimnite si slovné spojenie večných nástupcov V PRIMÁTE. Toto, ako už vieme, neznamená a ani nemôže znamenať, že pápeža budeme mať vždy. Toto je dôvodom, prečo sa tam nepíše, že „vždy budeme mať pápeža“. Faktom je, že obdobia bez pápeža sme tu mali. Čiže čo tento kánon znamená?

Aby sme pochopili tento kánon, musíme si uvedomiť, že existujú schizmatici, ktorí sa držia toho, že primát nad všeobecnou Cirkvou udelil Ježiš Kristus samotnému sv. Petrovi, ale že primát nad všeobecnou Cirkvou sa so sv. Petrom skončil. Držia sa toho, že rímski biskupi nie sú nástupcami v tom istom primáte, aký mal sv. Peter. Držia sa toho, že plná sila primátu neschádza na pápežov, hoci sú nástupcami sv. Petra ako rímskeho biskupa. Ešte raz: „pravoslávni“ schizmatici by pripustili, že rímski biskupi sú určitým spôsobom nástupcami sv. Petra, pretože sú jeho nástupcami ako rímski biskupi, nie však nástupcami s rovnakým jurisdikčným primátom nad všeobecnou Cirkvou, aký mal sv. Peter za svojho života. Toto je heréza, ktorá je predmetom vyššie uvedeného kánonu.

Táto heréza, ktorá predstavuje popretie toho, že pápež je nástupcom sv. Petra v tom istom primáte neustále (to jest vždy až do konca čias, keď tu budeme mať pápeža, je nástupcom v tom istom primáte, s tou istou autoritou, akú mal sv. Peter) – je presne to, čo tento kánon odsudzuje.

Pápež Pius IX., Prvý vatikánsky koncil, 4. zasadnutie, 2. kapitola [kánon]: „Ak teda niekto hovorí, že nie je to z ustanovenia samotného Krista Pána, čiže z božského zákona, že blahoslavený Peter má v primáte nad všeobecnou Cirkvou neustálych nástupcov; alebo že rímsky veľkňaz nie je nástupcom blahoslaveného Petra v tom istom primáte: nech je prekliaty.“ [8]

Keď tomuto porozumieme, jasne pochopíme význam tohto kánonu. Toto sa na konci zdôrazňuje slovami „alebo že rímsky veľkňaz nie je nástupcom blahoslaveného Petra v tom istom primáte“, nech je prekliaty. Tento kánon nevyhlasuje, že budeme mať pápeža vždy alebo že tu nebudeme mať medzery, ktoré sme tu evidentne mali. Význam kánonu je jasný z toho, čo sa v ňom píše. Odsudzuje tých, čo popierajú, že Peter má večných nástupcov v primáte – to jest tých, čo popierajú, že zakaždým, až do konca čias, keď tu máme pravého a zákonitého pápeža, je nástupcom v tom istom primáte, s tou istou autoritou, akú mal sv. Peter.

Tento kánon pre nesedevakantistov nedokazuje nič, ale dokazuje niečo pre nás. Nezabudnite, že Benedikt XVI. odmieta aj túto dogmu o primáte pápežov!

BENEDIKT XVI ÚPLNE ODMIETA TENTO KÁNON A I. VATIKÁNSKY KONCIL

Benedikt XVI., Princípy katolíckej teológie (1982), s. 198: „Na druhej strane nie je možné ani, aby považoval za jedinú možnú podobu, a teda za záväznú pre všetkých kresťanov, podobu, ktorú tento primát nadobudol v devätnástom a dvadsiatom storočí [Poznámka: toto znamená, že schizmatici nemusia uznať I. vatikánsky koncil]. Symbolické gestá pápeža Pavla VI. a obzvlášť jeho kľačanie pred zástupcom ekumenického patriarchu [schizmatického patriarchu Athenegora] predstavovali snahu vyjadriť práve toto a snahu takýmito gestami ukázať cestu ako von zo slepej uličky dejín... Inými slovami, Rím nesmie od Západu požadovať viac, pokiaľ ide o doktrínu primátu, ktorá sa sformulovala a podľa ktorej sa žilo v prvom tisícročí. Keď patriarcha Athenegoras [nekatolícky schizmatický patriarcha] dňa 25. júla 1967 označil pápeža pri príležitosti jeho návštevy do Fenera za nástupcu sv. Petra, za najváženejšieho medzi nami, za toho, ktorý predsedá v láske, tento veľký cirkevný vodca vyjadroval cirkevný obsah náuky o primáte tak, ako bola známa v prvom tisícročí. Rím nemohol požadovať viacej.“ [9]

Toto opäť znamená, že podľa Benedikta XVI. všetci kresťania nie sú povinní veriť v pápežstvo tak, ako ho vymedzil I. vatikánsky koncil v r. 1870. Toto znamená, že „pravoslávni“ schizmatici môžu slobodne odmietnuť pápežstvo. Ide o nehorázne očividné popretie I. vatikánskeho koncilu a nevyhnutnosti akceptovať primát zo strany človeka, ktorý sa vydáva za pápeža. Kto zdvihne hlas proti tomuto ohavnému šialenstvu?

Pápež Pius IX., I. vatikánsky koncil, 1870, 4. zasadnutie, 3. kapitola, ex cathedra: „...podľa ktorej majú všetci kresťania veriť, že svätá Apoštolská stolica a rímsky veľkňaz má primát nad celým zemským okruhom a že tento rímsky veľkňaz je nástupcom blahoslaveného Petra, kniežaťa apoštolov, a pravým námestníkom Kristovým a hlavou celej Cirkvi... Učíme teda a vyhlasujeme, že Rímska cirkev dostala z ustanovenia Pána nad všetkými ostatnými prvenstvo riadnej moci... Toto je náuka katolíckej pravdy, od ktorej sa nikto nemôže odchýliť bez toho, aby tým utrpela jeho viera a spása.“ [10]

Okrem toho si všimnite, že Benedikt XVI. priznáva, že symbolické gestá Pavla VI. u schizmatického patriarchu „predstavovali snahu vyjadriť práve toto“ – teda že jeho gestá (ako napríklad pokľaknutie pred zástupcom nekatolíckeho, schizmatického patriarchu Athenagora) vyjadrovali, že schizmatici nemusia veriť v pápežstvo a I. vatikánsky koncil! Majte to za zdrvujúce potvrdenie všetkého, čo sme povedali v súvislosti s neustálymi gestami Jána Pavla II. voči schizmatikom: že im dával relikvie; že im dával dary; že chválil ich „cirkvi“; že s nimi sedel na rovnakých stoličkách; že s nimi podpisoval spoločné vyhlásenia; že voči nim zrušil exkomunikácie.

Opakovane sme poukazovali na to, že už len tieto činy samy osebe (ani len neberúc do úvahy jeho ďalšie výroky) predstavujú učenie, že schizmatici nemusia akceptovať dogmy o pápežstve. Nespočetní falošní tradicionalisti a členovia cirkvi II. vatikánskeho koncilu to popierali a snažili sa tieto gestá ospravedlniť buď len ako škandalózne, alebo ako nejaké iné; nie však heretické. Nuž, tu máme Ratzingera – teraz už Benedikta XVI., novú hlavu cirkvi II. vatikánskeho koncilu – ktorý priznáva presne to, čo sme povedali.

V kapitole o herézach Benedikta XVI. sme ešte podrobnejšie prebrali to, ako aj inde popiera I. vatikánsky koncil. Nebudeme to tu všetko opakovať; obráťte sa na tú kapitolu, ak chcete vedieť viac.

Tak mi, prosím, povedz, milý čitateľu: kto popiera I. vatikánsky koncil? Kto popiera dogmy o trvácnosti, autorite a o výsadách pápežského úradu? Kto popiera to, čo Kristus ustanovil vo sv. Petrovi? Sú to sedevakantisti, ktorí právom poukazujú na to, že človek, ktorý popiera I. vatikánsky koncil, je mimo Cirkvi, mimo jednoty, keďže okrem iného odmieta trvalý princíp jednoty (pápežstvo), a preto nemôže zastávať úrad alebo stáť na čele Cirkvi, v ktorú ani len neverí?

Sv. Róbert Bellarmín, De Romano Pontifice, 2. kniha, 30. kapitola: „...očividne heretický pápež automaticky (per se) prestáva byť pápežom a hlavou, tak ako automaticky prestáva byť kresťanom a údom tela Cirkvi, a že z tohto dôvodu môže byť Cirkvou súdený a potrestaný. Toto je úsudok všetkých starých otcov, ktorí učia, že očividní heretici okamžite strácajú všetku jurisdikciu...“

Sv. František de Sales, učiteľ Cirkvi: „Bola by to vskutku jedna z najpodivnejších príšer, akú by bolo možno vidieť – keby hlava Cirkvi nebola z Cirkvi.“ [11]

Alebo sú skutočnými popieračmi pápežstva a I. vatikánskeho koncilu tí, čo vyznávajú jednotu s človekom, ktorý evidentne ani len neverí v I. vatikánsky koncil; s človekom, ktorý neverí ani v to, že pápežstvo a I. vatikánsky koncil sú záväzné pre všetkých kresťanov; s človekom, ktorý neverí ani v to, že pápežstva sa držalo v prvom tisícročí?

Odpoveď je zrejmá každému úprimnému a čestnému človeku, ktorý sa nad týmito skutočnosťami zamyslí. Je to antipápež Benedikt XVI. a všetci tí, ktorí tvrdošijne trvajú na jednote s ním, čo pápežstvo popierajú; sú to sedesvakantisti, čo sú pápežstvu verní.

Odpovede na najčastejšie námietky proti sedevakantizmu