Námietka 13): Ján XXII. bol heretik, ktorého kardinál Orsini dokonca odsúdil aj ako heretika, a predsa zostal pápežom.

Chris Ferrara, „Spochybnenie sedevakantistického počínania“, Catholic Family News, august 2005, s. 21: „Porovnajte nedostatočný úspech [sedevakantistického] počínania pri hľadaní ‘očividnej’ herézy v prehláseniach konciliárnych pápežov s historickým názorným príkladom pápeža Jána XXII. V r. 1331 určití francúzski teológovia a kardinál Orsini odsúdili Jána XXII. ako heretika, keď v sérii kázní učil, že duše blahoslavených zosnulých po skončení stanoveného času v očistci uvidia Boha až po poslednom súde. Kardinál Orsini sa domáhal všeobecného koncilu, aby vyhlásil pápeža za heretika... Ján XXII., verejne konfrontovaný takýmto spôsobom, odpovedal, že svojimi kázňami nezamýšľal zaviazať celú Cirkev, a vymenoval komisiu teológov, aby túto otázku posúdila. Komisia pápeža informovala o tom, že bol na omyle, a on o niekoľko rokov neskôr, deň pred svojou smrťou, svoj omyl naozaj odvolal. A predsa, napriek tomu, že Ján XXII. bol odsúdený ako heretik, a napriek tomu, že mu hrozil všeobecný koncil, ktorý by deklaroval jeho kacírstvo, Cirkev ho nikdy neprestala považovať za pápeža a cirkevné dejiny ho ako takého náležite zaznamenávajú.“ [1]

Odpoveď: Ján XXII. nebol heretik a jeho panovanie nepredstavuje žiaden dôkaz, že heretici môžu byť pápežmi.

Najprv chceme, aby si čitateľ všimol niečo veľmi zaujímavé: keď Ferrara (osoba, ktorá uvádza túto námietku) pojednáva o Jánovi XXII., všimnite si, že táto aféra je zveličovaná. Neváha ju označiť za príklad skutočného kacírstva. Keď sa však zaoberá jasnými herézami „pápežov“ II. vatikánskeho koncilu, všetky ich natoľko umenšuje, že popiera, že by niektorá z nich vôbec predstavovala herézu. Napríklad:

Chris Ferrara, „Spochybnenie sedevakantistického počínania“, Catholic Family News, august 2005, s. 21: „No [sedevakantistické] počínanie sa nedostane ani len na prvú métu, pretože, ako uvidíme, napriek svojim neúnavným úsiliam nedokázalo identifikovať žiadnu ‘očividnú’ herézu spomedzi mnohých dvojznačných prehlásení a znepokojujúcich (dokonca škandalóznych) činov Jána Pavla II. alebo Pavla VI....“ [2]

Áno? Takže žiadna z jasných heréz Jána Pavla II. a Pavla VI. (napr. učenie, že v iných náboženstvách sú svätí; vyhlasovanie, že by sme nemali obracať nekatolíkov atď.) podľa Ferraru ani len nepredstavuje kacírstvo, ale prípad Jána XXII. sa rozhodne dostal na úroveň kacírstva. Aký úplný nezmysel! Azda tu niekto nevidí obrovské pokrytectvo a úplnú nečestnosť? Keď si Ferrara a iní nesedevantisti myslia, že bagatelizovať herézu je výhodou, latku pre herézu zdvihnú tak, že v podstate nič sa nedostane na úroveň skutočnej herézy. Keď však považujú za užitočné nejakú herézu zveličovať (ako v prípade Jána XXII.), pretože si myslia, že to bude úspešne oponovať sedevakantizmu, zveličujú to a pričiňujú sa o to, aby sa to javilo oveľa horším, než aké to bolo.

Faktom veci je, že Ján XXII. heretikom nebol. Postoj Jána XXII., že duše blahoslavených zosnulých uvidia blažené videnie až po všeobecnom súde, nepredstavoval vec, ktorá by bola výslovne definovaná ako dogma. K tejto definícii došlo až o dva roky po smrti Jána XXII. prostredníctvom pápeža Benedikta XII. v Benedictus Deus, [3] ale Ferrara zrejme neuvažoval, že by spomenutie tohto faktu bolo dôležitým.

Skutočnosť, že kardinál Orsini odsúdil Jána XXII. ako heretika, nič nedokazuje, najmä ak sa zamyslíme nad kontextom udalostí. Aby sme poskytli stručné pozadie: Ján XXII. odsúdil učenie „spirituálov“ ako heretické. Táto skupina sa držala toho, že Kristus a apoštoli nemali jednotlivo ani spoločne žiadne vlastníctvo. Ján XXII. tento názor odsúdil ako protirečiaci Svätému Písmu a vyhlásil, že všetci, čo sa ho neodbytne držia, sú heretickí. [4] „Spirituáli“ a ďalší im podobní vrátane kráľa Ľudovíta Bavorského boli odsúdení ako heretici.

Keď došlo ku kontroverzii o výrokoch Jána XXII. o blaženom videní, spirituáli a kráľ Ľudovít Bavorský z toho profitovali a obvinili pápeža z kacírstva. Týchto nepriateľov Cirkvi podporoval kardinál Orsini, muž, ktorého Ferrara spomína vo svojom článku.

Katolícka encyklopédia, „Ján XXII.“, 8. zväzok, 1910, s. 433: „Spirituáli, vždy v úzkom spojenectve s Ľudovítom Bavorským, využili tieto udalosti na obvinenie pápeža z kacírstva, podporovaní kardinálom Napoleonom Orsinim. V spojení s ním napísal kráľ Ľudovít kardinálom list, naliehajúc na nich, aby zvolali všeobecný koncil a pápeža odsúdili.“ [5]

Na základe tohto pozadia môžeme vidieť, že Ferrarovo tvrdenie, že „kardinál Orsini sa domáhal všeobecného koncilu, aby vyhlásil pápeža za heretika...“ nadobúda iné svetlo: Áno, kardinál Orsini a jeho dobrí priatelia, exkomunikovaní heretici. V skutočnosti dokonca aj Ferrarov vlastný ‘pápež’ vo svojej knihe Dogmatická teológia upozorňuje na to, že nepriatelia Cirkvi škandál zneužili na politické ciele:

„Kardinál“ Jozef Ratzinger (Benedikt XVI.), Dogmatická teológia, 1977, s. 137: „Škandál [Jána XXII.] bol zneužitý na politické ciele pri obvinení z kacírstva, ktoré vzniesli pápežovi františkánski odporcovia [spirituáli] z kruhu Williama z Ockhamu na dvore cisára Ľudovíta Bavorského.“ [6]

Ferrara sa svojím zveličovaním prípadu Jána XXII. umiestňuje rovno do spoločnosti nepriateľov Cirkvi. Ján XXII. nebol heretik. Okrem skutočnosti, že táto vec ešte nebola konkrétne definovaná ako dogma, Ján XXII. dal tiež najavo, že svojím (bludným) názorom nikoho nezaväzuje a že k definitívnemu záveru v tejto veci nedospel:

Katolícka encyklopédia, o pápežovi Jánovi XXII.: „Pápež Ján napísal v tejto veci kráľovi Filipovi IV. (november 1333) a zdôraznil skutočnosť, že pokiaľ Svätá stolica nevydá rozhodnutie, teológovia majú v tejto veci úplnú slobodu. V decembri r. 1333 teológovia v Paríži po porade ohľadom tejto otázky rozhodli v prospech náuky, že duše blahoslavených zosnulých vidia Boha hneď po smrti alebo po svojom úplnom očistení; zároveň poukázali na to, že pápež v tejto otázke žiadne rozhodnutie nevydal, ale iba predložil svoj osobný názor, a teraz pápeža požiadali o to, aby ich rozhodnutie potvrdil. Ján ustanovil v Avignone komisiu, aby preštudovala spisy otcov a podrobne spornú otázku prejednala. Na konzistóriu, ktoré sa konalo 3. januára 1334, pápež explicitne vyhlásil, že nikdy nemal v úmysle učiť čokoľvek v rozpore so Svätým Písmom alebo pravidlom viery a že v skutočnosti nemal v úmysle vydať žiadne rozhodnutie. Pred svojou smrťou svoj predchádzajúci názor odvolal a prehlásil svoje presvedčenie, že duše oddelené od tela sa v nebi požívajú blažené videnie v nebi.“ [7]

Všetko toto svedčí o tom, že Ján XXII. heretikom nebol. Zastával osobný názor, ktorý bol úplne nesprávny a o ktorom explicitne vyhlásil, že nie je ničím viac než názorom. V skutočnosti bol Ján XXII. napriek svojmu podstatnému omylu dosť razantný v boji proti kacírstvu. To, že odsúdil spirituálov a kráľa Ľudovíta Bavorského, je dôkazom o tom, že kacírstvo naozaj odsudzoval. Porovnávať ho s antipápežmi II. vatikánskeho koncilu, ktorí ani neveria, že kacírstvo existuje, je úplne ridikulózne. Ako sa už dokázalo, Benedikt XVI. ani len neverí v to, že protestantizmus predstavuje kacírstvo! Aký satanský vtip, že niekto tvrdošijne (tvárou v tvár týmto faktom) tvrdí, že tento človek je katolíkom! Faktom je, že kamkoľvek sa nesedevakantisti chcú obrátiť (na dogmy o pápežstve alebo Lutherove činy atď.), ich blud je vyvrátený. Napríklad, keď už sme pri téme Jána XXII. a všeobecného súdu, treba si pripomenúť, že Benedikt XVI. popiera azda najhlavnejšiu katolícku dogmu týkajúcu sa všeobecného súdu: vzkriesenie tela, ako sme dokázali v predchádzajúcej kapitole o jeho herézach.

Benedikt XVI., Úvod do kresťanstva, 2004, s. 349: „Teraz sa stáva zrejmým, že skutočná podstata viery vo vzkriesenie vôbec nespočíva v koncepte obnovenia tiel, na ktorú sme to obmedzili v našom myslení; vec sa má takto napriek tomu, že toto je obrazná predstava, ktorá sa používa naprieč Bibliou.“ [8]

Benedikt XVI., Úvod do kresťanstva, 2004, strany 357 – 358: „Aby sme to zrekapitulovali, Pavol učí nie vzkriesenie hmotných tiel, ale vzkriesenie osôb...“ [9]

Keď teda nesedevakantisti vyťahujú záležitosť o Jánovi XXII. a poslednom súde, nerobia nič iné, len nám pripomínajú ďalšiu dogmu, ktorú Benedikt XVI. popiera, a vyťahujú ďalší dôkaz, prečo nie je pápežom.

Odpovede na najčastejšie námietky proti sedevakantizmu