Námietka 11): Čo na tom záleží, či Benedikt XVI./František je alebo nie je pápežom? Táto vec sa ma netýka.

Odpoveď: Ak nezáleží na tom, či Benedikt XVI. je alebo nie je pápežom, potom nezáleží ani na nekatolíctve sekty II. vatikánskeho koncilu, na novej omši atď. Nedá sa oddeliť jedno od druhého. Nemôžete oddeliť pápeža a Cirkev. Okrem toho trvať na tom, že Benedikt XVI. je hlavou Katolíckej Cirkvi, znamená tvrdiť, že ju premohli brány pekelné.

Okrem toho tvrdošijne uznávať Benedikta XVI. za pápeža znamená páchať hriech proti viere, pretože to znamená tvrdiť, že pravú vieru má niekto, kto je v skutočnosti zjavným heretikom a odpadlíkom od nej. Okrem toho uznávať Benedikta XVI. a ďalších antipápežov II. vatikánskeho koncilu za pravých pápežov znamená pohoršovať nekatolíkov; predstavuje to neschopnosť konzistentne predstaviť vieru nekatolíkovi. Pokiaľ ide o túto vec, musíme si prezrieť Zničujúcu dilemu, aby sme preukázali, ako veľmi na tejto veci záleží.

Zničujúca dilema: Prečo katolíci nemôžu ani len predstaviť vieru protestantom, ak uznávajú antipápežov II. vatikánskeho koncilu za pravých pápežov

Predpokladajme, že zajtra stretnete dobre informovaného protestanta, ktorý má záujem stať sa katolíkom. Hoci tento človek tvrdí, že má záujem stať sa „katolíkom“, má veľké problémy s učením Katolíckej Cirkvi o ospravodlivení: odmieta kánony a dekréty Tridentského koncilu zo 16. storočia. Keď vám vysvetľuje svoj postoj, pomyslíte si: „Ako si tento človek predstavuje, že sa stane katolíkom, keď neverí v učenie Tridentského koncilu o ospravodlivení?“

Takže vy ho ako láskyplný katolík informujete, že ak sa chce stať katolíkom, musí prijať a veriť v učenie Tridentského koncilu o ospravodlivení a musí odmietnuť Lutherov pohľad na ospravodlivenie len vierou (sola fide), keďže Katolícka Cirkev (nehovoriac o Písme – Jakubov list 2:24) odsudzuje myšlienku ospravodlivenia iba vierou.

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, 6. zasadnutie, 10. hlava, ex cathedra: „‘Vidíte, že človek je ospravodlivený zo skutkov, a nie iba z viery’ [Jak 2:24].“ [1]

Protestant však odpovedá slovami:

„Prepáčte, pane, nemusím prijať a veriť v učenie Tridentského koncilu o ospravodlivení, aby som sa stal katolíkom. Nemusím veriť ani tomu, že ospravodlivenie iba z viery je herézou, ako hovoríte vy. Váš pápež, Benedikt XVI., a jeho predchodca, Ján Pavol II., ktorí sú obaja katolíkmi, súhlasia s a schválili dokument, ktorý hovorí, že iba vierou nie je heréza a že tridentské kánony o ospravodlivení sa nevzťahujú na luteránske vysvetlenie ospravodlivenia.“

A pokračuje s troma tvrdeniami za sebou, aby to dokázal.

1) Protestant najprv cituje Spoločné vyhlásenie s luteránmi k doktríne o ospravodlivení, schválené Vatikánom 31. októbra 1999. Cituje dve pasáže zo Spoločného vyhlásenia s luteránmi k doktríne o ospravodlivení, ktoré má zhodou okolností vo svojom kufríku.

Spoločné vyhlásenie s luteránmi: „(5) PREDKLADANÉ SPOLOČNÉ VYHLÁSENIE má tento zámer: ukázať, že na základe vzájomných rozhovorov sú podpisujúce luteránske cirkvi a Rímskokatolícka cirkev teraz schopné vyjadriť spoločné chápanie nášho ospravedlnenia Božou milosťou skrze vieru v Krista. Toto vyhlásenie neobsahuje všetko, čo jedna či druhá cirkev učí o ospravedlnení; zahŕňa však konsenzus v základných pravdách učenia o ospravedlnení a UKAZUJE, ŽE ZOSTÁVAJÚCE ROZDIELY V JEHO VYSVETĽOVANÍ UŽ VIAC NIE SÚ DÔVODOM NA VZÁJOMNÉ ODSÚDENIA UČENIA.“ [2]

Po tom, čo toto zacitoval, protestant správne vysvetľuje, že toto vylučuje akékoľvek odsúdenie luteránskeho pohľadu na ospravodlivenie (iba vierou atď.). Potom cituje #13.

Spoločné vyhlásenie s luteránmi: „(13) (...) VO SVETLE TOHTO KONSENZU SA PRÍSLUŠNÉ ODSÚDENIA UČENIA 16. STOROČIA [Tridentský koncil] NEVZŤAHUJÚ NA DNEŠNÉHO PARTNERA.“ [3]

Po tom, čo toto zacitoval, protestant právom vysvetľuje, že toto tiež znamená, že tridentské odsúdenia (zo 16. storočia) luteránskeho pohľadu na ospravodlivenie už viac neplatia.

2.) Aby dodatočne zdôvodnil svoje tvrdenie, protestant ďalej cituje ďalšie dve pasáže z toho istého spoločného vyhlásenia s luteránmi.

Spoločné vyhlásenie s luteránmi: „(41) V dôsledku toho sa aj odsúdenia učenia zo 16. storočia, pokiaľ sa týkajú učenia o ospravedlnení, javia v novom svetle: UČENIE LUTERÁNSKYCH CIRKVÍ PREDLOŽENÉ V TOMTO VYHLÁSENÍ NESPADÁ POD ODSÚDENIE TRIDENTSKÉHO KONCILU.“ [4]

Protestant poukazuje na očividný fakt, že toto znamená, že žiadne z luteránskych učení obsiahnutých v Spoločnom vyhlásení nie je odsúdené Tridentským koncilom. Potom dokazuje, že ospravodlivenie jedine z viery patrí do učenia luteránskych cirkví v Spoločnom vyhlásení.

Spoločné vyhlásenie s luteránmi: „(26) PODĽA LUTERÁNSKEHO CHÁPANIA BOH OSPRAVEDLŇUJE HRIEŠNIKA JEDINE VO VIERE (sola fide). Vo viere plne dôveruje svojmu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi a tak žije v spoločenstve s ním.“ [5]

S dokonalou logikou usudzuje, že – podľa vatikánskej dohody s luteránmi o ospravodlivení – iba vierou celkom naisto nie je odsúdená Tridentským koncilom. A tak vám povie:

„Vidíte, pane, katolíci, ktorí sa držia a veria v Spoločné vyhlásenie s luteránmi k učeniu o ospravodlivení, sa nedržia toho, že iba vierou je heréza, ktorá je neomylne anatemizovaná dekrétom Tridentského koncilu, o ktorom tvrdíte, že v neho katolík musí veriť, aby bol katolíkom.“

3) Nakoniec, tento chytrý protestant vie, že sa budete snažiť povedať, že Ján Pavol II. a Benedikt XVI. Spoločné vyhlásenie s luteránmi k učeniu o ospravodlivení nepodpísali. A tak poukazuje na to, že Spoločné vyhlásenie bolo podpísané pod záštitou Jána Pavla II. a bolo opakovane schválené Benediktom XVI.

Ján Pavol II., 19. január 2004, Na stretnutí s luteránmi z Fínska: „...chcem vyjadriť svoju vďačnosť za ekumenický pokrok, ku ktorému došlo medzi katolíkmi a luteránmi za päť rokov od podpísania Spoločného vyhlásenia k učeniu o ospravedlnení.“ [6]

„Bol som povzbudený iniciatívou, ktorá by voviedla členské cirkvi Svetovej metodistickej rady do asociácie so Spoločným vyhlásením k učeniu o ospravedlnení podpísaným Katolíckou Cirkvou a Svetovou luteránskou federáciou v r. 1999.“ [7]

 Protestant svoje vysvetlenie uzatvára slovami:

„Benedikt XVI. (a pred ním Ján Pavol II.) je katolík a pridŕža sa Spoločného vyhlásenia s luteránmi k doktríne o ospravodlivení a v tomto vyhlásení sa explicitne učí, že iba vierou nie je anatemizovaná Tridentom a že zostávajúce rozdiely medzi luteránmi a katolíkmi v otázke ospravodlivenia nie sú dôvodom na akékoľvek doktrinálne odsúdenia. Preto, keď sa stanem katolíkom, budem zastávať rovnaký postoj ako Benedikt XVI. a ako vykladá Spoločné vyhlásenie s luteránmi. Budem sa držať toho, že iba vierou ospravedlňuje, a nebudem sa držať toho, že je to anatemizovaná heréza! A neprijmem kánony a dekréty Tridentského koncilu, pretože Ján Pavol II. a Benedikt XVI. prijali, schválili a súhlasili so Spoločným vyhlásením, ktoré vysvetľuje, že tridentské kánony už viac nie sú v platnosti.“

Viete, že ako katolík máte striktnú povinnosť povedať mu, že viera v iba vierou a viera v katolícke náboženstvo sú nezlučiteľné. Takže čo mu odpoviete?

Ak sa držíte toho, že Benedikt XVI. a Ján Pavol II. sú/boli platnými pápežmi, vypľujete nasledujúcu odpoveď, čož bude jediná vec, ktorá vám napadne:

„Ján Pavol II. a Benedikt XVI. sa mýlia. Nie sú neomylní vo všetkom, čo hovoria alebo robia. Spoločné vyhlásenie nie je neomylné. Tridentský koncil neomylný je.“

A chytrý protestant, rýchlo detekujúc chyby v tejto nelogickej a slabej odpovedi, odpovedá:

„Pane, nikdy som nepovedal, že Spoločné vyhlásenie je neomylné. Neomylnosť nemá s našou diskusiou nič spoločné. Podstatou veci je, že vy pripúšťate, že Benedikt XVI. je katolíkom, s ktorým ste v spoločenstve, a s ktorým musí byť v spoločenstve každý katolík. Priznávate, že nie je heretikom, ktorý je mimo spoločenstva s Katolíckou Cirkvou za to, že prijal Spoločné vyhlásenie s luteránmi k doktríne o ospravodlivení, takže musíte uznať, že aj ja budem katolíkom v spoločenstve s Cirkvou (nie heretik), keď zaujmem rovnaký postoj.“

Ak sa držíte toho, že Benedikt XVI. je platným pápežom, potom by ste tomuto protestantovi nemohli nijako odpovedať. Debata sa skončila a vy ste prehrali. Nemôžete povedať na jednej strane, že uznanie iba vierou a Spoločného vyhlásenia s luteránmi k doktríne o ospravodlivení je nezlučiteľné so vstupom tohto protestanta do Katolíckej Cirkvi (čož ako katolík povedať musíte, keďže to bolo neomylne definované na Tridentskom koncile), a zároveň skladať poslušnosť Benediktovi XVI. ako hlave Katolíckej Cirkvi, ktorý úplne verejne preukázal svoj súhlas so Spoločným vyhlásením s luteránmi k doktríne o ospravodlivení. Protestant vás zahnal do kúta a vy ste nútení pripustiť, že sa vskutku môže stať katolíkom a držať sa toho, čo sa učí v Spoločnom vyhlásení. Toto dokazuje, že tí, čo uznávajú Benedikta XVI. za pápeža, nedokážu protestantovi ani len konzistentne predstaviť katolícku vieru. MUSIA PRIPUSTIŤ, ŽE ČLOVEK MÔŽE BYŤ „KATOLÍKOM“ A DRŽAŤ SA TOHO, ŽE IBA VIEROU NIE JE ANATEMIZOVANÁ HERÉZA A ŽE TRIDENTSKÉ KÁNONY SA NEVZŤAHUJÚ NA LUTERÁNSKY POHĽAD NA OSPRAVODLIVENIE.

Zakiaľ niekto uznáva Benedikta XVI. za katolíckeho pápeža, obhajuje cirkev, ktorá odmietla Tridentský koncil, „Cirkev“, ktorá je zo svojej podstaty nekatolíckou cirkvou – cirkvou heretikov.

Pápež Inocent III., Eius Exemplo, vyznanie viery, 18. december 1208: „Srdcom veríme a ústami vyznávame JEDNU CIRKEV, NIE [CIRKEV] HERETIKOV, ale svätú, rímsku, katolícku a apoštolskú, mimo ktorej, veríme, že nikto nie je spasený.“ [8]

Tento istý úsudok a autorita, na základe ktorej ste určili, že tento protestant bez denominácie je heretik a mimo Katolíckej Cirkvi – úsudok, ktorý ste vyniesli po tom, čo ste sa s ním stretli a zistili, v čo verí a ako odmietol Tridentský koncil – je presne ten istý úsudok, ktorý ste absolútne nútení vyniesť, pokiaľ ide o Benedikta XVI. Malo by vás to do výrazným a poučným spôsobom zasiahnuť, že nie ste vinný zo súdenia Svätej stolice alebo pápeža, keď správne usúdite, že Benedikt XVI. je nekatolíkom; lež identifikujete nekatolíka ako toho, kým je, presne tak, ako ste správne identifikovali ako nekatolíka protestanta bez denominácie, s ktorým ste sa stretli, presne tak, ako aj akéhokoľvek kalvinistu, metodistu alebo episkopála.

Odpovede na najčastejšie námietky proti sedevakantizmu