Malé deti nemôžu byť spasené bez krstu

Už citované učenie Katolíckej Cirkvi ukazuje, že nikto nemôže byť spasený bez sviatosti krstu. Je teda zrejmé, že toto znamená, že deti a nemluvňatá sa nemôžu dostať do neba bez krstu, pretože sú počaté v stave dedičného hriechu, ktorý nemôže byť odstránený bez sviatosti krstu. Ale táto pravda Katolíckej Cirkvi je dnes mnohými ľuďmi popieraná. Pozrú sa na hroznú tragédiu potratov – milióny zabitých detí – a usudzujú, že tieto deti musia byť na ceste do neba. Takýto úsudok je však heretický. Najhoršia vec na potratoch je, že týmto deťom je znemožnený vstup do neba, nie to, že nedostanú života v tomto pohanskom svete. Satan sa v potratoch vyžíva, pretože vie, že tieto duše sa bez sviatosti krstu nikdy nemôžu dostať do neba. Keby potratené deti išli rovno do neba bez sviatosti krstu, ako si to dnes mnohí myslia, potom by satan za potratmi nestál.

Cirkev učí, že potratené deti a nemluvňatá, ktoré zomrú bez krstu, ihneď zostupujú do pekla, ale netrpia pekelnými ohňami. Idú na miesto v pekle, ktoré sa nazýva limbo detí. Najkonkrétnejšia definícia Cirkvi dokazujúca, že žiadnym spôsobom nie je možné, aby bolo malé dieťa spasené bez sviatosti krstu, je tá nasledujúca od pápeža Eugena IV.

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, 11. zasadnutie, 4. február 1442, ex cathedra: „Pokiaľ ide o deti, vskutku kvôli nebezpečenstvu smrti, ktoré môže častokrát nastať, keď sa im nemôže dostať žiadnej pomoci iným liekom lež skrze sviatosť krstu, prostredníctvom ktorej sú vytrhnuté z nadvlády diabla [dedičného hriechu] a adoptované ako Božie deti, odporúča, aby sa svätý krst neodkladal štyridsať alebo osemdesiat dní alebo akýkoľvek čas podľa dodržiavania zvyklostí určitých ľudí...“ [1]

Pápež Eugen IV. tu z Petrovho stolca definoval, že neexistuje žiaden iný liek na vytrhnutie malých detí z nadvlády diabla (t. j. dedičného hriechu) ako sviatosť krstu. Toto znamená, že ktokoľvek, kto tvrdošijne učí, že malé deti môžu byť spasené bez prijatia sviatosti krstu, je heretik, pretože učí, že existuje iný liek na dedičný hriech v deťoch ako sviatosť krstu.

Pápež Martin V., Kostnický koncil, 15. zasadnutie, 6. júl 1415 – odsudzujúc články Jána Viklefa – 6. propozícia: „Tí, čo tvrdia, že deti veriacich zomierajúce bez sviatostného krstu nebudú spasené, sú hlúpi a opovážliví v tom, že to hovoria.“ [2] – zavrhnuté

Toto je fascinujúca propozícia z Kostnického koncilu. Nanešťastie sa táto propozícia nenachádza v Denzingerovi, ktorý obsahuje len niektoré z koncilových dekrétov, ale nachádza sa v úplnej zbierke Kostnického koncilu. Arciheretik Ján Viklef navrhoval, že tí (ako sme my) sú hlúpi, lebo učíme, že malé deti, ktoré zomrú bez krstu vodou (t. j. sviatostného) krstu, nemôžu byť nijak spasené. Za toto tvrdenie, okrem mnohých iných, bol prekliaty. A tuná je to, čo Kostnický koncil povedal o anatemizovaných propozíciách Jána Viklefa, ako napríklad #6 vyššie.

Pápež Martin V., Kostnický koncil, 15. zasadnutie, 6. júl 1415: „Knihy a pamflety Jána Viklefa, prekliatej pamäti, boli starostlivo preskúmané doktormi a magistrami Oxfordskej univerzity... Táto svätá synoda preto v mene nášho Pána Ježiša Krista týmto večným dekrétom zavrhuje a odsudzuje vyššie spomenuté články a každý z nich osobitne; a každému katolíkovi odteraz zakazuje pod hrozbou prekliatia hlásať, učiť alebo zastávať spomenuté články alebo akýkoľvek z nich.“ [3]

Takže tí, ktorí kritizujú katolíkov za obhajovanie dogmy, že žiadne malé dieťa nemôže byť spasené bez sviatosti krstu, v skutočnosti navrhujú anatematizovanú herézu Jána Viklefa. Tuná je niekoľko ďalších dogmatických definícií na túto tému.

Pápež sv. Zosimus, Synoda v Kartágu, Kánon o hriechu a milosti, 417 A.D.: „Podobne sa rozhodlo, že ak niekto hovorí, že z tohto dôvodu Pán povedal: ‘V dome môjho Otca je mnoho príbytkov’ [Jn 14:2]: že by sa tým mohlo chápať, že v nebeskom kráľovstve bude nejaké stredné miesto alebo nejaké miesto kdekoľvek, kde budú žiť požehnané deti, ktoré odišli z tohto života bez krstu, bez ktorého nemôžu vojsť do nebeského kráľovstva, ktoré je večným životom, nech je prekliaty.“ [4]

Pápež Pavol III., Tridentský koncil, O dedičnom hriechu, V. zasadnutie, ex cathedra: „Ak niekto popiera, že deti novonarodené z materníc svojich matiek treba pokrstiť, aj keď sa narodili pokrsteným rodičom; alebo kto hovorí, že síce sú pokrstené na odpustenie hriechov, ale že z Adama na seba neprivádzajú nič z dedičného hriechu, čo by bolo na dosiahnutie večného života nevyhnutné očistiť kúpeľom znovuzrodenia, z čoho vyplýva, že u nich sa forma krstu na odpustenie hriechov nechápe v pravom, ale v nesprávnom zmysle: nech je prekliaty.“ [5]

Toto znamená, že každý, čo tvrdí, že malé deti nepotrebujú „kúpeľ znovuzrodenia“ (krst vodou), aby dosiahli večný život, učí herézu.