Ďalší pápeži a svätí proti neprekonateľnej nevedomosti

Obhajcov spásy pre „neprekonateľne nevedomých“ by mohlo znepokojiť, keď sa dopočujú, že dvaja ďalší pápeži, pápež Benedikt XIV. a pápež Pius X., explicitne zopakovali dogmu Cirkvi, že existujú určité tajomstvá viery, ktoré nikto, kto chce byť spasený, nemôže nepoznať. Týmito tajomstvami sú tajomtvo Trojice a vtelenia tak, ako ich definovalo Atanázovské vyznanie viery.

Pápež Benedikt XIV., Cum Religiosi (# 4), 26. jún 1754: „Dozrite na to, aby každý duchovný starostlivo vykonával opatrenia, ktoré predpísal svätý Tridentský koncil... že spovedníci by mali túto časť svojej povinnosti plniť vždy, keď pred ich súdom stojí niekto, kto nepozná to, čo musí z nevyhnutnosti vedieť, aby bol spasený...“ [1]

Pápež sv. Pius X., Acerbo Nimis (# 2), 15. apríl 1905: „A tak mal náš predchodca, Benedikt XIV., náležitú príčinu, aby napísal: ‘Vyhlasujeme, že veľké množstvo tých, čo sú odsúdení na večný trest, trpí touto večnou pohromou pre neznalosť tých tajomstiev viery, ktoré sa musia poznať a v ktoré sa musí veriť, aby bol človek započítaný medzi vyvolených.“ [2]

Každý človek, ktorý dosiahol vek rozumu, musí mať pozitívne poznanie o týchto tajomstvách viery, aby bol spasený. Neexistujú žiadne výnimky. A táto pravda katolíckej viery predstavuje dôvod, prečo veľmi veľa pápežov a svätých učilo, že každý jeden člen tej masy ľudstva, ktorá žije v nevedomosti o Kristovi, je pod nadvládou diabla a nebude spasený, ak sa vierou a krstom nezačlení do Kristovho úžasného svetla.

Pápež Gregor XVI., Probe Nostis (# 6), 18. september 1840: „Sme vďační za úspech apoštolských misií v Amerike, Indii a iných krajinách bez viery. (...) Vyhľadávajú tých, čo sedia v temnote a tieni smrti, aby ich povolali k svetlu a životu katolíckeho náboženstva. (...) Nakoniec ich kúpeľom znovuzrodenia vytrhnú z diablovej vlády a povýšia ich k slobode adoptívnych Božích synov.“ [3]

Pápež Pavol III. sa vo svojej bule Sublimus Dei zaoberá otázkou Indiánov v „nedávno objavenom“ Novom svete. Hovoriac o tých, čo prekročili vek usudzovania, pápež Pavol III. vyhlasuje, že sú schopní prijať vieru, a opakuje učenie Tradície, že ani jeden z nich nemôže byť spasený bez viery v Ježiša Krista.

Pápež Pavol III., Sublimus Dei, 29. máj 1537: „Vznešený Boh tak miloval ľudské pokolenie, že stvoril človeka takým spôsobom, aby sa mohol mať účasť nielen na dobre, ktoré požívajú ostatné stvorenia, ale obdaril ho schopnosťou dosiahnuť nedostupné a neviditeľné Najvyššie Dobro a hľadieť mu z tváre do tváre; a keďže človek bol podľa svedectva Svätých Písem stvorený, aby sa tešil večnému životu a šťastiu, ktoré nikto nemôže získať inak ako skrze vieru v nášho Pána Ježiša Krista, je nevyhnutné, aby mal prirodzenosť a schopnosti umožňujúce mu túto vieru prijať a aby každý, kto je takto obdarený, bol schopný prijať tú istú vieru. Vieryhodné nie ani to, aby mal niekto tak málo chápania, aby túžil po viere, a predsa nemal najnutnejšiu schopnosť, ktorá by mu umožnila prijať ju. Preto Kristus, ktorý je Pravda samotná, ktorý nikdy nezlyhal a nikdy nemôže zlyhať, povedal hlásateľom viery, ktorých si na tento úrad vyvolil: ‘Choďte a učte všetky národy.’ Povedal všetky, bez výnimky, lebo všetci sú schopní prijať náuky viery. (...) Na základe Našej apoštolskej autority týmito aktuálnymi listami definujeme a vyhlasujeme... že spomínaní Indiáni a iné národy sa majú obrátiť na vieru Ježiša Krista kázaním Božieho slova a príkladom dobrého a svätého života.“ [4]

Toto nám opäť ukazuje, že tvrdiť, že duše, ktoré nepoznajú základné tajomstvá katolíckej viery, môžu byť spasené, je v rozpore s katolíckou vierou.

Ten veľký „apoštol Skalistých vrchov“, páter Pierre De Smet, ktorý bol v 19. storočí pozoruhodným misionárom amerických Indiánov, bol tiež presvedčený – ako všetci veľkí katolícki misionári pred ním – že všetci Indiáni, ku ktorým sa nedostane, budú navždy zatratení. (Pozri tiež neskoršiu kapitolu o sv. Izákovi Joguesovi a sv. Františkovi Xaverskom).

Páter De Smet, SJ, 26. január 1838: „Do misie Potawatomi sa majú pridať ďalší kňazi a môj superior, otec Verhaegen mi dodáva nádej, že budem poslaný. Aký by som bol šťastný, keby som sa mohol vydať za spásu toľkých duší, ktoré sú stratené, lebo nikdy nepoznali pravdu!“ [5]

Páter De Smet, SJ, 8. december 1841: „Srdce ma bolí pri pomyslení na toľké mnohé duše, ktoré sú ponechané napospas záhube pre nedostatok kňazov, ktorí by ich poučili.“ [6]

Páter De Smet, SJ, 9. október 1844: „Aký to pocit pri pohľade na túto obrovskú krajinu, kde sa pre nedostatok misionárov rodia tisíce ľudí, dorastajú do dospeloti a umierajú v temnote neviery! Teraz však vďaka nášim úsiliam väčšina, ak nie všetci, spoznajú pravdu.“ [7]

Táto pravda o spáse je dôvodom, prečo sv. Ľudovít de Montfort vo svojom majstrovskom diele Opravdivá úcta k Márii (ktoré všetkým dôrazne odporúčame) hovorí nasledovné:

Sv. Ľudovít de Montfort, Opravdivá úcta k Márii (# 61): „Pod nebom niet iného mena, daného ľuďom, okrem mena Ježiša, ktorým môžeme byť spasení... Každý jeden z veriacich, ktorý s nim nie je zjednotený ako vetva s kmeňom viniča, spadne, uschne a vhodný bude iba na vrhnutie do ohňa. Mimo neho neexistuje nič iné ako omyl, lož, neprávosť, márnosť, smrť a zatratenie.“ [8]

Táto pravda o spáse predstavuje dôvod, prečo pápež Gregor Veľký zareagoval nasledovným spôsobom po tom, čo videl niekoľko mladíkov z neevanjelizovanej Británie na trhu s otrokmi:

(+6. storočie): „Británia, ktorú Gregor poznal, nemala nič spoločného s Kristom. Jedného dňa... Gregor uvidel na trhu s otrokmi skupinu pekných plavovlasých mladíkov zo severu a vyzvedal, kto by to mohol byť. ‘Anglovia’, povedali mu, z Británie. ‘Nie Anglovia, ale anjeli,’ odpovedal Gregor a zvolal, že aké je smutné, ‘že bytosti s takými žiarivými tvárami sú otrokmi kniežaťa temnoty’, keď ‘by mali byť spoludedičmi s anjelmi neba’. A predsavzal si: ‘Budú zachránení od Božieho hnevu a povolaní ku Kristovmu milosrdenstvu.’“ [9]

Pápež Gregor Veľký sa jasne držal toho, že tí Anglovia neboli v stave, v ktorom by boli spasení, hoci Evanjelium nepoznali. Ako povedal, boli zotročení kniežaťom temnoty, keďže boli mimo nadprirodzeného kráľovstva Kristovho (Katolíckej Cirkvi) a v dôsledku dedičného hriechu boli pod nadvládou diabla. Preto sa rozhodol poslať sv. Augustína z Canterbury, aby ich evanjelizoval a zachránil.

Táto pravda o spáse je dôvodom, prečo sv. František Saleský v Katolíckej kontroverzii uviedol nasledovné:

Sv. František de Sales, Katolícka kontroverzia (+1672): „Áno, naozaj; lebo mimo Cirkvi niet spásy, mimo tejto archy je každý zatratený.“ [10]

Sv. František de Sales, Katolícka kontroverzia (+1672): „...[že] ľudia môžu byť spasení mimo pravej Cirkvi, čož je nemožné.“ [11]

Sv. František de Sales, Katolícka kontroverzia (+1672): „Kto by mal niekedy uberať na sláve toľkých mnohých rehoľníkov všetkých rádov a toľkých mnohých sekulárnych kňazov, ktorí opustili svoju krajinu a vystavili sa na milosť vetru a prílivu, aby sa dostali k národom Nového sveta, aby ich priviedli k pravej viere a aby ich osvietili svetlom Evanjelia... medzi Kanibalmi, Kanárčanmi... Brazílčanmi, Malajcami, Japoncami a inými cudzími národmi a stali sa tam väzňami, vyhnali sa zo svojej vlastnej pozemskej krajiny, aby títo úbohí ľudia neboli vyhnaní z nebeského raja.“ [12]

Táto pravda o spáse je dôvodom, prečo pápež Lev XIII. hovorí, že objavenie Ameriky Krištofom Kolumbom viedlo k spáse státisícov smrteľníkov, ktorí by inak boli zatratení za to, že zomreli v stave neznalosti pravej viery.

Pápež Lev XIII., Quarto Abeunte Saeculo #1 (+1902): „Jeho drinou [Krištofa Kolumba] sa z neprehľadanej náruče oceánu vynoril ďalší svet: státisíce smrteľníkov boli zo stavu slepoty pozdvihnutí na obecnú úroveň ľudského pokolenia, z divošstva sa dostali k jemnosti a ľudskosti; a čo je zo všetkého najlepšie, získaním tých požehnaní, ktorých autorom je Ježiš Kristus, povolaní boli zo záhuby k večnému životu.“ [13]

Táto pravda o spáse je dôvodom, prečo pápež Pelágius I., ktorý predstavoval zmýšľanie a Tradíciu celej ranej Katolíckej Cirkvi, vyhlásil, že tí, čo „nespoznali cestu Pánovu“, budú zatratení.

Pápež Pelágius I., Fide Pelagii Childebertovi, apríl 557: „Vyznávam totiž, že všetci ľudia od Adama až do zavŕšenia veku, narodení i zomrelí, od samotného Adama a jeho ženy, čo sa nenarodili z iných rodičov, no inak, jeden zo zeme, druhá však z rebra muža [cf. Gn 2:7,22] stvorená bola, sa potom postavia pred tribunál Krista, aby každý jeden dostal vlastné veci tela, podľa toho, čo konal, či dobré, či zlé [Rim 14:10; 2 Kor 5:10]... podlých však, čo podľa rozhodnutia svojej vlastnej vôle zostávajú nádobami pripravenými na záhubu [Rim 9:22], čo cestu Pánovu buď nespoznali alebo, keď ju spoznali, zanechali ju, keď sa dopustili rôznych previnení, vydá na základe najspravodlivejšieho rozsudku na trest do večného a neuhasiteľného ohňa, aby horeli naveky.“ [14]