Námietka 3): Nemôžete vedieť, či je niekto heretikom alebo ho ako takého odsúdiť bez súdneho konania a deklaratívneho rozsudku.

Odpoveď: Nie je to tak. Deklaratívny rozsudok, ktorý nasleduje automatickej exkomunikácii, je iba právnym uznaním niečoho, čo už existuje. Ak by to nebola pravda, automatická exkomunikácia by nemala zmysel.

Kánon 2314, Kódex kánonického práva z r. 1917: „Všetci odpadlíci od kresťanskej viery a všetci jednotliví heretici alebo schizmatici: 1) podliehajú ipso facto [tou samou skutočnosťou] exkomunikácii...“ [1]

Exkomunikovaná osoba je už odlúčená od Cirkvi. O väčšine heretikov sa vie, že sú heretikmi bez súdneho procesu alebo deklaratívneho rozsudku, a musia byť ako takí odsúdení.

Pápež Pius VI., Auctorem Fidei, 28. august 1794: „47. Podobne návrh, ktorý učí, že podľa prirodzených a božských zákonov je nevyhnutné, aby buď exkomunikácii, alebo suspendácii predchádzalo osobné preskúmanie, a že preto tresty nazývané ‘ipso facto’ nemajú inú pôsobnosť ako tú vážnej hrozby bez akéhokoľvek skutočného účinku“ –mylné, neuvážené, zhubné, škodlivé pre moc Cirkvi, chybné. [2]

Ako tu vidíme, Katolícka Cirkev učí, že formálne procesy a rozsudky nie sú nevyhnutné na to, aby exkomunikácia ipso facto (tou samou skutočnosťou) nadobudla účinok. Tieto sú veľmi často, ako v prípade heretika Martina Luthera, formálnymi uznaniami exkomunikácie ipso facto, ktorá už nastala. Toto by malo byť katolíkovi zrejmé; ale aby sme tento fakt objasnili, tuná je to, čo povedal Martin Luther predtým, ako bol pápežom formálne odsúdený ako kacír.

Martin Luther, hovoriac predtým, ako bola zverejnená bula pápeža Leva X., ktorá mu dávala posledných šesťdesiat dní na odvolanie pred vyhlásením exkomunikácie: „Pokiaľ ide o mňa, kocky sú hodené: priazňou i zúrivosťou Ríma opovrhujem rovnako; nechcem s ním byť zmierený alebo s ním niekedy mať akékoľvek spoločenstvo. Nech odsúdi a spáli moje knihy; ja postupne, ledaže by som nenašiel oheň, odsúdim a verejne spálim celé pontifikálne právo, tú bažinu heréz.“ [3]

Máme veriť, že človek, ktorý vyriekol tento citát (dávno predtým, ako bol formálne deklaratívnym rozsudkom odsúdený ako heretik, bol katolíkom alebo ho bolo možné zaň považovať? Ak takáto predstava nie je vyložene absurdná, tak nič nie je absurdné. Martin Luther bol očividne evidentným heretikom pred formálnym vyhlásením a každý katolík vedomý si jeho presvedčení ho mohol a mal odsúdiť ako očividného heretika, len čo tento katolík narazil na jeho nehorázne heretické názory.

To je dôvodom, prečo sa pred súdnym konaním s Lutherom kardinál Kajetán „obrátil na kurfirstu Fridricha, Lutherovho panovníka a ochrancu, naliehajúc naňho, aby podporovaním kacíra ‘nezneuctil dobré meno svojich predkov’.“ [4]

Rovnaká zásada sa vzťahuje aj na heretika, ako napríklad Johna Kerryho, nechválne známeho podporovateľa potratov. Takmer všetci konzervatívne zmýšľajúci hlásiaci sa ku katolíkom by ihneď súhlasili s tým, že John Kerry je heretikom a nie katolíkom, keďže tvrdošijne odmieta katolícke učenie proti potratom. Tento „rozsudok“ však vynášajú sami, keďže proti nemu nebol nikdy vydaný žiaden deklaratívny rozsudok. Takto dokazujú fakt, že na odsúdenie heretika nie je potrebné vyhlásenie. Väčšina heretikov v dejinách Cirkvi a takmer všetci heretici v dnešnom svete boli a musia byť považovaní za heretikov bez akéhokoľvek vyhlásenia na základe toho, že je ich heréza zjavná.

Keď je kacírstvo zjavné a jasne tvrdohlavé, ako v prípade Luthera alebo Benedikta XVI. (ktorý hovorí, že by sme nemali obrátiť nekatolíkov a aktívne sa zúčastňuje na uctievaní synagógy), katolíci ho nielenže môžu bez súdneho konania odsúdiť ako nekatolíka, ale musia tak urobiť. Práve to je dôvodom, prečo sv. Róbert Bellarmín, učiteľ Cirkvi, pri zaoberaní sa práve touto otázkou jednoznačne vyhlasuje, že zjavný heretik je zosadený a musí sa mu vyhnúť ako nekatolíkovi bez akejkoľvek autority pred akoukoľvek „exkomunikáciou alebo súdnym rozsudkom“. V tejto súvislosti sv. Róbert používa slovo „exkomunikácia“ na označenie trestu ferendae sententiae (formálne vyhlásenie pápežom alebo sudcom).

Sv. Róbert Bellarmín, De Romano Pontifice, II, 30, hovoriac o nárokovateľovi pápežského úradu: „Lebo v prvom rade je dokázané argumentmi z autority i z rozumu, že zjavný heretik je zosadený ‘ipso facto’. Argument z autority je od sv. Pavla (Títovi 3:10), ktorý prikazuje, aby sa heretikovi vyhlo po dvoch napomenutiach, to jest po tom, čo sa ukazuje ako zjavne tvrdošijný – čož znamená pred akoukoľvek exkomunikáciou alebo súdnym rozsudkom. A toto je to, čo píše sv. Hieronym, dodávajúc, že iní hriešnici sú z Cirkvi vylúčení rozsudkom exkomunikácie, ale že heretici sa sami svojím vlastným činom vyhosťujú a oddeľujú od tela Kristovho.“

Dovoľte nám to zopakovať: ČO ZNAMENÁ PRED AKOUKOĽVEK EXKOMUNIKÁCIOU ALEBO SÚDNYM ROZSUDKOM! Takže môžeme vidieť, že nesedevakantisti, keď tvrdia, že katolíci nemôžu odsúdiť zjavných heretikov, ako napríklad Benedikta XVI., keďže nedošlo k úradnému súdnemu procesu, to všetko domotali. Ich záver si robí úplný výsmech z jednoty viery v Cirkvi. V prípade, že sme zabudli, v Katolíckej Cirkvi jestvuje jednota viery (ako v jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej).

Pápež Pius XII., Mystici Corporis Christi (# 22): „Ako je teda v pravom kresťanskom spoločenstve len jedno telo, jeden Duch, jeden Pán a jeden krst, tak tam môže byť len jedna viera. A preto ak človek odmieta počúvať Cirkev, nech je považovaný – tak prikazuje Pán – za pohana a mýtnika. Z toho vyplýva, že tí, čo sú rozdelení vo viere alebo správe, nemôžu žiť v jednote takéhoto tela, ani nemôžu žiť životom jeho jedného Božieho Ducha.“ [5]

Podľa záveru nesedevakantistov by katolíci museli vyznávať spoločenstvo s človekom, ktorý verejne vyhlásil, že nechce žiadneho spoločenstva s Katolíckou Cirkvou, a zastával, že celé pontifikálne právo je bažinou heréz; alebo s človekom, ktorý je tvrdohlavo za potraty, len preto, že proti nemu nebolo urobené žiadne formálne vyhlásenie. Tvrdiť, že katolíci by mali udržiavať spoločenstvo s takýmto očividným heretikom, pretože proti nemu nebol zavŕšený žiaden proces, je v rozpore s katolíckym učením, katolíckou Tradíciou a katolíckym rozumom.

Sv. Róbert Bellarmín, De Romano Pontifice, II, 30: „...lebo ľudia nie sú povinní alebo schopní čítať srdcia; ALE KEĎ VIDIA, ŽE NIEKTO JE HERETIKOM NA ZÁKLADE JEHO VONKAJŠÍCH SKUTKOV, SÚDIA, ŽE JE HERETIKOM, JASNO A PROSTO, A ODSÚDIA HO AKO HERETIKA.“

Odpovede na najčastejšie námietky proti sedevakantizmu

[1] The 1917 Pio-Benedictine Code of Canon Law, translated by Dr. Edward Von Peters, San Francisco, CA: Ignatius Press, 2001, canon 2314, p. 735.
[2] Denzinger 1547.
[3] The Catholic Encyclopedia, “Luther,” Robert Appleton Company, 1910, pp. 445-446.
[4] Warren H. Carroll, A History of Christendom, Front Royal, VA: Christendom Press, 2000, Vol. 4 (The Cleaving of Christendom), p. 10.
[5] The Papal Encyclicals, Vol. 4 (1939-1958), p. 41.