Revolúcia II. vatikánskeho koncilu (1962 – 1965)

Druhý vatikánsky koncil: koncil odpadlíctva

Yves Marsaudon, slobodomurár 33. stupňa škótskeho rítu, 1965: „...byť vernými odvážnej myšlienke slobody myslenia, ktorá – môžeme tu naozaj hovoriť o revolúcii, ktorá pochádza z našich slobodomurárskych lóží – nádherne rozprestrela svoje krídla nad kupolou Svätého Petra.“ [1]

Zasadnutie II. vatikánskeho koncilu

Druhý vatikánsky koncil bol koncil, ktorý sa uskutočnil v rokoch 1962 – 1965. Druhý vatikánsky koncil bol falošným koncilom, ktorý predstavoval revolúciu proti 2000 rokom katolíckeho učenia a Tradície. Ako uvidíme, II. vatikánsky koncil obsahuje mnoho heréz, ktoré boli priamo odsúdené predchádzajúcimi pápežmi a neomylnými koncilmi. Druhý vatikánsky koncil sa pokúsil dať katolíkom nové náboženstvo. V období po II. vatikánskom koncile sa ukázali obrovské zmeny v každom ohľade katolíckej viery vrátane zavedenia novej omše.

Pred II. vatikánskym koncilom                    –                    Po II. vatikánskom koncile

Druhý vatikánsky koncil priniesol aj nové praktiky a názory ohľadom iných náboženstiev. Katolícka Cirkev nemôže zmeniť svoje učenie o iných náboženstvách a to, ako sa pozerá na príslušníkov iných náboženstiev, pretože ide o pravdy viery odovzdané Ježišom Kristom. Druhý vatikánsky koncil sa tieto pravdy Katolíckej Cirkvi pokúsil zmeniť.

Druhý vatikánsky koncil bol zvolaný Jánom XXIII. a bol slávnostne promulgovaný a potvrdený Pavlom VI. 8. decembra 1965. Druhý vatikánsky koncil nebol pravým všeobecným alebo ekumenickým koncilom Katolíckej Cirkvi, pretože, ako si podrobne ukážeme, bol zvolaný a potvrdený evidentnými heretikmi (Jánom XXIII. a Pavlom VI.), ktorí neboli spôsobilými k tomu, aby boli zvolení za pápežov (pozri apoštolskú konštitúciu Pavla IV. vyššie). Ovocie II. vatikánskeho koncilu je všetkým jasne viditeľné. Každý čestný katolík, ktorý žil pred koncilom a porovná ho s dnešným náboženstvom v dnešných diecézach, môže potvrdiť fakt, že II. vatikánsky koncil zaviedol nové náboženstvo.

Najjasnejšia heréza v II. vatikánskom koncile

Druhý vatikánsky koncil používa to isté sloveso ako Florentský koncil, aby učil pravý opak

Florentský koncil dogmaticky definoval, že každý jednotlivec, ktorý má názor v rozpore s učením Katolíckej Cirkvi o našom Pánovi Ježišovi Kristovi alebo o Trojici alebo o akejkoľvek z právd o našom Pánovi alebo o Trojici, je Bohom odmietnutý.

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, Bula Cantate Domino, 1442, ex cathedra: „...Svätá Rímska Cirkev, vychádzajúca zo slov nášho Pána a Spasiteľa, pevne verí, vyznáva a hlása jedného pravého Boha, všemohúceho, nemenného a večného, Otca i Syna i Ducha Svätého; ... Preto [Svätá Rímska Cirkev] odsudzuje, zavrhuje a uvaľuje kliatbu na všetkých, čo sú protikladných a opačných názorov, a vyhlasuje, že sú cudzincami pre telo Krista, ktorým je Cirkev.“ [2]

Toto je neomylná dogmatická definícia Katolíckej Cirkvi o jednotlivcoch, ktorí majú o našom Pánovi Ježišovi Kristovi alebo o Svätej Trojici názor, ktorý je v rozpore s názorom Cirkvi (napr. o židoch, o moslimoch atď.). Florentský koncil slávnostne definoval, že ktokoľvek, kto má názor, ktorý je v rozpore s učením Cirkvi o našom Pánovi a Trojici (napr. židia), je odsúdený a zavrhnutý! Všimnite si: koncil nehovorí len to, že názor, ktorý si protirečí s naším Pánom, je zavrhnutý, ale že jednotlivec (napr. žid) je zavrhnutý. Táto dogma je zakorenená v pravde, ktorú náš Pán výslovne vyjavil vo Svätom Písme.

Evanjelium podľa Matúša 10:33 – „Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“

Slovo „zaprieť“ znamená odmietnuť alebo zavrhnúť. Ten, kto zapiera nášho Pána, je ním zavrhnutý. Avšak II. vatikánsky koncil učil vo svojej Deklarácii o nekresťanských náboženstvách pravý opak.

Deklarácia II. vatikánskeho koncilu, Nostra aetate (# 4): „A hoci Cirkev je novým Božím ľudom, predsa neslobodno židov predstavovať ani ako Bohom zavrhnutých, ani ako prekliatych, akoby to vyplývalo zo Svätého písma.“ [3]

Druhý vatikánsky koncil poprel božsky zjavenú pravdu z Evanjelia podľa Matúša 10:33, ktorá bola slávnostne definovaná Florentským koncilom. Učenie II. vatikánskeho koncilu je nehorázne heretické.

Ale keď sa to zváži vo väčších detailoch, je to ešte horšie. Ak máte o tejto heréze nejaké pochybnosti, zvážte, prosím, nasledovné:

Druhý vatikánsky koncil vs. dogmatický Florentský koncil

Keď urobil toto neomylné dogmatické vyhlásenie, že všetci, čo majú názor opačný viere v nášho Pána alebo v Trojicu, sú odmietnutí, v pôvodnom latinskom origináli Florentského koncilu sa používa slovo „reprobat“, čo znamená „zavrhuje“. Je to z latinského slovesa reprobo, ktoré znamená „odmietam“ alebo „odsudzujem“.

Ale tu je zlatý klinec: II. vatikánsky koncil používa v Nostra aetate #4 (druhovatikánskej deklarácii o nekresťanských náboženstvách) to isté sloveso, aby vyhlásil pravý opak! Druhý vatikánsky koncil používa „reprobati“, čo je trpné príčastie minulé z reprobo – z toho istého slovesa, ktoré použil Florentský koncil! To znamená, že II. vatikánsky koncil a Florentský koncil hovoria o presne tej istej veci – používajú presne to isté sloveso – a učia pravý opak! Katolícka Cirkev definuje, že Cirkev „reprobat“ (zavrhuje) všetkých jednotlivcov (židov atď.), čo majú názor v rozpore s vierou v Krista alebo v Trojicu. Druhý vatikánsky koncil nám hovorí, že židov nemožno považovať za „reprobati“ (za zavrhnutých). Druhý vatikánsky koncil by sotva mohol byť v exaktnejšom rozpore s katolíckou dogmou!

Nemôže byť žiadnych pochýb o tom, že II. vatikánsky koncil popiera dogmatické učenie Florentského koncilu. Aj keď je v II. vatikánskom koncile mnoho očividných heréz, ako uvidíme, táto je najjasnejšia. Každý, kto by vo svetle týchto skutočností popieral, že II. vatikánsky koncil učí herézu, je jednoducho klamár.

Táto heréza v druhovatikánskej deklarácii Nostra aetate je teologickým základom súčasného učenia druhovatikánskej sekty o židoch. Je dôvodom, prečo Vatikán v súčasnosti vydáva knihy, ktoré učia, že židia môžu úplne slobodne žiť, ako keby Kristus neprišiel. Je dôvodom, prečo sekta II. vatikánskeho koncilu učí, že Starý zákon v platnosti. Je dôvodom, prečo Ján Pavol II. aj Benedikt XVI. podnikli výlety do synagógy, aby sa pokúsili potvrdiť platnosť židovského náboženstva, ako uvidíme.

Poznámky pod čiarou k 8. kapitole: